Oslobodenie

Konanie o oslobodenie od súdneho poplatku nie je konaním, v ktorom by zákon ukladal súdu vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie skutkového stavu.

Iba existencia vlastníckeho práva, resp. spoluvlastníckeho podielu, bez skúmania celkovej majetkovej situácie žiadateľa nemôže byť prekážkou prístupu k súdu. Pokiaľ sa žiada, aby účastník konania za účelom zaplatenia súdneho poplatku predal alebo prenajal nehnuteľnosť, ktorú vlastní, je to neprijateľné z dôvodu prednosti práva na dôstojný život, ako aj práva na ochranu vlastníctva. Je namieste pripomenúť aj časový aspekt, najmä reálnu možnosť, že účastník konania v lehote na zaplatenie súdneho poplatku, aj s prihliadnutím na prípadné konanie o oslobodenie od súdneho poplatku, predá, resp. prenajme danú nehnuteľnosť za cenu primeranú jej reálnej hodnote, nehovoriac o prípadoch, kedy je takáto nehnuteľnosť v režime podielového spoluvlastníctva alebo bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch vychádza zo zásady, že verejnoprávne činnosti, teda činnosti, ktoré sa vykonávajú vo verejnom záujme subjektmi na ten účel zriadenými, sú od poplatku oslobodené. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že v prípade väčšiny subjektov postačí na oslobodenie od súdnych poplatkov ich určité zaradenie – napr. štátne rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy a pod. Pri niektorých subjektoch však nemožno vylúčiť skúmanie jednak postavenia a podstaty činnosti, ktorú pod toto ustanovenie zaradené subjekty vykonávajú, ako aj vecných hľadísk konkrétneho prípadu, najmä z hľadiska, či v danom prípade ide o ochranu verejného záujmu.