Občianske procesné právo

Pri rozhodovaní exekučného súdu o zastavení exekúcie nemôže obstáť výklad ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku (súd exekúciu zastaví ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané), podľa ktorého toto ustanovenie nemožno aplikovať v prípade, keď tvrdený dôvod zastavenia exekúcie je hmotnoprávnej povahy.

Najvyšší súd je povinný skúmať, či sťažovateľ vymedzil dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia v intenciách zákonných požiadaviek podľa § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") a či z obsahu dovolania bola zrejmá právna otázka, ktorá mala byť predmetom dovolacieho prieskumu.

V prípadoch, ak v konkrétnom prípade nejde o úkony uvedené v § 123 ods. 2 CSP a § 13a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, všeobecný súd musí priznanie odmeny za takéto úkony odôvodniť spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti o tom, že ide o úkony vo veci samej.

Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.

Ak bolo právoplatným súdnym rozhodnutím určené, že právny úkon medzi dlžníkom a sťažovateľkou je právne neúčinný (tzv. relatívna neúčinnosť právneho úkonu), a teda v pomere medzi veriteľkou a sťažovateľkou, ktorá nadobudla majetok od dlžníka na základe veriteľkou úspešne odporovaného právneho úkonu, sa na tento právny vzťah hľadí, akoby k právnemu úkonu nedošlo, potom pasívne legitimovanou v exekučnom konaní je sťažovateľka, ktorá na základe právneho úkonu súdom právoplatne vyhláseného za neúčinný (v tomto prípade kúpnej zmluvy) nadobudla nehnuteľnosť od veriteľkinho dlžníka.

Zastúpenie inou osobou ako advokátom je prípustné v ojedinelých prípadoch, ad hoc a jednorazovo. Ak takéto zastupovanie vykazuje prvky opakujúcej sa služby poskytovanej systematicky a pravidelne, vystavuje sa sporová strana riziku legitímneho rozhodnutia o nepripustení zastúpenia.

Z dikcie ustanovenia § 106 CSP vyplýva, že oznámenie inej adresy na doručovanie zásielok je v plnej dispozícii adresáta. Na takto adresátom zvolenú adresu pre doručovanie zásielok je možné doručiť písomnosti prostredníctvom fikcie doručenia. Práve samotná prísnosť fikcie doručenia vyjadruje zodpovednosť strany za účinky doručenia. Pokiaľ strana včas neoznámi súdu skutočnosti, ktoré majú význam pre doručovanie písomností, a napríklad sa odsťahuje, bude mu na základe zákonnej fikcie doručovaná zásielka na adresu, ktorú uviedol súdu ako adresu na doručovanie súdnych zásielok.

Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.

Skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi. Zákon ani nepredpokladá, že by mal súd vykonať dokazovanie. Pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je postačujúce, pokiaľ sú tieto okolnosti aspoň osvedčené.

Vydanie uznesenia o náhrade trov konania v konkrétnej výške je jednostranne závislé od existencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu uznesenie o výške náhrady trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie by zostalo uznesenie o výške náhrady trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel, čo by zároveň odporovalo princípu právnej istoty.

Charakter konkurzného a reštrukturalizačného konania je natoľko odlišný a špecifický, že použitie analógie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v prípade povolenia reštrukturalizácie dlžníka (povinného) neprichádza do úvahy. Právo vyplývajúce z pohľadávky proti povinnému si súdny exekútor má uplatniť prihláškou v reštrukturalizácii.

Požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia nemôže zodpovedať všeobecné súhrnné konštatovanie (napr. „z obsahu spisu“, „obsah spisu“ a pod.) či odkaz na jednotlivé body napadnutého rozhodnutia bez toho, aby sa konajúci súd dostatočné vysporiadal i s podstatnými námietkami strany konania.