Vecné práva

Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. nemôže na základe rozhodnutia o dedičstve vzniknúť rozdelením pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 zákona pozemok menší ako 2000 m2, ak ide o poľnohospodársky pozemok z dôvodu, aby sa zamedzilo tzv. drobeniu pozemkov. Pod nedovoleným drobením pozemkov v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.z. sa rozumie aj vytvorenie spoluvlastníckeho podielu ako i ďalšie drobenie spoluvlastníckeho podielu, ak by týmto drobením vznikla výmera pripadajúca na vzniknutý spoluvlastnícky podiel menšia ako 2000 m2 poľnohospodárskeho pozemku nachádzajúceho sa mimo zastavaného územia obce. Osvedčením dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva tak v preskúmavanom prípade došlo k nedovolenému drobeniu pozemkov, čím boli porušené ustanovenia zákona č. 180/1995 Z.z. Ak sa jedná o prevod spoluvlastníckych podielov k poľnohospodárskym pozemkom, pri ktorom je potrebné postupovať podľa zákona č. 180/1995 Z.z., je povinnosťou vo veci konajúceho notára vyzvať dedičov k uzatvoreniu dohody tak, aby sa zamedzilo drobeniu pozemkov. V prípade, že by k takejto dohode nedošlo, osvedčenie o dedičstve nie je možné vydať a notár je povinný vec predložiť súdu.

bez zovšeobecneného záveru

Ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že držiteľ prestal byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku oprávnenej držby tej istej veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba.

S ohľadom na pomery totalitného štátu, v spojení s užívaním vlastných pozemkov totalitným štátom či socialistickými organizáciami, bola bdelosť ich vlastníkov a ich vôľa hájiť svoj majetok, či už proti štátu, či inej osobe, značne oslabená. Aj keby sa domohli ochrany svojho vlastníckeho práva a faktické hranice ich majetku by sa rozšírili na úkor právnych predchodcov žalovaných, veľký význam by to pre nich nemalo, pretože tento rozšírený pozemok by naďalej rovnako užíval totalitný štát či socialistická organizácia. Nemožno preto spravodlivo a rozumne vytýkať, že sťažovateľka rezignovala na obranu svojho majetku, nachádzajúcom sa vtedy v užívaní totalitného štátu. Iná vec je potom aktivita či pasivita po páde totalitného režimu po roku 1989.

Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. Ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Ak poručiteľ za svojho života uzatvorí zmluvu, v ktorej sa zaviaže previesť vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti na druhú zmluvnú stranu a po podaní návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva, avšak pred rozhodnutím o povolení vkladu zomrie, následne vkladové konanie pokračovalo s jeho právnymi nástupcami a vklad vlastníckeho práva na nadobúdateľa bol právoplatne povolený, je možné určiť, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi.

Ak teda vlastníctvo nadobúdané v tzv. malej privatizácii je vlastníctvom nadobúdaným na základe zmluvy, potom sa na takúto zmluvu vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet" (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého") vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. februára 2010 sp.zn. I. ÚS 50/10). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe.

Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)]. Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

V sporoch týkajúcich sa nehnuteľnosti sa často stáva, že predmetná nehnuteľnosť je v priebehu súdneho konania viacnásobne prevedená na inú osobu, čim sa žalobcovi komplikuje situácia s ustálením okruhu pasívne legitimovaných osôb. Nebýva ničím výnimočným, že bezprostredne po podaní žaloby proti osobe, ktorá je v katastri nehnuteľnosti evidovaná ako vlastník nehnuteľnosti, dôjde k prevodu nehnuteľnosti na tretiu osobu. Podľa ustanovenia § 44a O. s. p., účastník konania je oprávnený podať na príslušnej správe katastra nehnuteľnosti návrh na zápis informatívnej poznámky o začatí súdneho konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam. Ak po zápise tejto poznámky do katastra nehnuteľnosti bude nehnuteľnosť prevedená na tretiu osobu, výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnostiam (teda i vlastníckeho práva) je záväzný nielen pre žalovaného, ale aj pre osobu, ktorá nadobudla vecné právo k tejto nehnuteľnosti od žalovaného, prípadne jeho právneho nástupcu. Tento výrok rozsudku je voči nadobúdateľovi záväzný bez potreby viesť proti nemu osobitné súdne konanie.

Najvyšší súd SR sa v nasledujúcom rozhodnutí zaoberal otázkou obligatórnosti náhrady za zriadenie vecného bremena, ako aj otázkou spôsobu určenia jej výšky.