Vzťah zaťa a svokrovcov a dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa

Vzťah zaťa a svokra, resp. svokry nie je žiadnym zo vzťahov vymenovaných v časti vety pred bodkočiarkou § 116 OZ, kedy ide o blízke osoby bez ďalšieho (len na základe zákonom zadefinovaného stupňa spríbuznenia oboch strán vzťahu), ale môže byť vzťahom blízkych osôb nanajvýš za splnenia ďalších podmienok, ktorými je to, že pôjde stále o vzťah rodinný alebo prinajmenšom rodinnému obdobný a tiež to, že ujmu (hoc aj len potenciálnu) utrpenú jednou z takýchto osôb by druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Práve od toho, či vzťah pôjde podradiť pod definíciu vzťahu blízkych osôb, pritom závisí aj to, v akej dôkaznej pozícii sa ocitne veriteľ dlžníka požadujúci, aby úkon dlžníka ukracujúci uspokojenie jeho pohľadávky bol voči nemu určený za neúčinný. Len ak ide o blízke osoby, platí, že je tu dôkazné bremeno nadobúdateľov majetku dlžníka inak súceho na uspokojenie pohľadávky veriteľa na to, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať. Naopak, ak tu o blízke osoby nepôjde, dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a aj známosti takéhoto úmyslu druhej strane má veriteľ.  

 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14. júna 2018, sp. zn.7 Cdo 36/2017)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 2. decembra 2015 č. k. X určil, že kúpna zmluva uzavretá vo forme notárskej zápisnice, spísanej 27. februára 2008 notárkou M, bližšie identifikovaná výrokom rozsudku, ktorej predmetom bolo nadobudnutie žalovanými ako kupujúcimi do ich bezpodielového spoluvlastníctva (BSM) od predávajúceho X bytu taktiež bližšie označeného vo výroku i so spoluvlastníckymi podielmi  na spoločných častiach a zariadeniach domu a na pozemku (ďalej len „byt“), je voči žalobcovi neúčinná. Rozhodnutie o trovách konania vyhradil samostatnému uzneseniu, majúcemu sa vydať po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozsudok zdôvodnený právne (pokiaľ šlo o vec samu) ustanoveniami § 42a a § 42b ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) odôvodnil skutkovo preukázaným prevodom vlastníckeho práva k bytu na žalovaných ich niekdajším zaťom za situácie, keď tu boli viaceré pohľadávky voči predávajúcemu vrátane pohľadávky žalobcu v sume 300.000,- niekdajších Sk (9.958,17 €), prisúdenej mu rozsudkom súdu prvej inštancie v konaní jeho sp. zn. X, nadobudnuvším právoplatnosť 24. apríla 2009, žalobca sa v minulosti pokúšal (avšak neúspešne) aj o zriadenie záložného práva k bytu a naopak predávajúci bytu (rovnako neúspešne) o prevod vlastníckeho práva k nemu darovaním na svoju vtedajšiu manželku (dcéru žalovaných) a žalovaní ako blízke osoby predávajúceho v rozhodnom čase neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať (v tomto prípade predpokladaný) úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalovaní totiž mali vedomosť o hráčskej vášni ich bývalého zaťa, o viacerých jeho dlhoch (vrátane nimi potvrdeného dlhu voči žalobcovi v sume 130.000,- niekdajších Sk) aj o nedostatku možností bývalého zaťa žalovaných dlhy vyrovnať a po neúspešnom pokuse o scudzenie bytu darovaním ich dcére bol nepochybným tiež záujem žalovaných dcéru zabezpečiť (buď finančne alebo bytom), pričom súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaných založenou na nedostatku ich vedomosti o pôžičke žalobcu, považujúc túto za vyvrátenú obsahom výpovede žalovaného 1/ a viacerými v jej rámci ozrejmenými skutočnosťami.