Náhrada škody

Skutočnú škodu, spočívajúcu v nákladoch na vypožičanie náhradného vozidla, ktorá prevyšuje náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie (nájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej parametrom pôvodnej veci, z užívania ktorej bol žalobca vylúčený po určitú dobu. Rozsah náhrady, ku ktorej je zodpovedná osoba povinná, je obmedzený hľadiskom účelnosti. Preto pri určení skutočnej škody, je treba ju stanoviť vzhľadom na obvyklé ceny prenájmu obdobných vozidiel v danom mieste a čase. Výška tejto náhrady nie je totiž daná čiastkou skutočne vyplatenou (napríklad dohodnutou s osobou poskytujúcou náhradné vozidlo) v akejkoľvek výške, ale vo výške čiastky účelne vynaloženej.

Usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy s priamym nárokom proti poisťovateľovi.

Z hľadiska ustanovenia § 430 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka k naplneniu podmienky nedbanlivosti stačí nedbanlivosť nevedomá, ktorá predstavuje psychický stav prevádzateľa k zákonom predvídanému následku, ktorým je možnosť zneužitia jeho dopravného prostriedku, a ktorá je charakteristická tým, že prevádzateľ nechcel, aby dopravný prostriedok bol zneužitý, a ani nevedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je dostatočný a umožňuje zneužitie dopravného prostriedku v čase jeho neprítomnosti, hoci vzhľadom na okolnosti a svoje postavenie či osobné pomery vedieť mal a mohol. V žiadnom právnom predpise nie je stanovená povinnosť prevádzateľovi motorového vozidla, ako majú byť kľúče od vozidla zabezpečené, preto je treba vychádzať z požiadavky rozumného prístupu k zabezpečeniu kľúčov od vozidla. V bežných rodinných vzťahoch, kde nie sú dané okolnosti svedčiace o tom, že by k zneužitiu vozidla rodinným príslušníkom mohlo dôjsť, nie je potrebné kľúče od vozidla osobitne zabezpečovať.

Pokiaľ ide o premlčanie nároku na náhradu škody, ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje, že sa právo náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Jednou z podmienok úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody na zdraví je predpoklad, že došlo zo strany zdravotníckeho zariadenia k porušeniu právnej povinnosti, resp. k tomu, že zdravotnícky pracovník porušil svoju povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle de lege artis medicinae. Ďalej musí byť preukázaná existencia škodlivého následku na strane poškodeného pacienta a existencia kauzálneho nexu medzi protiprávnym konaním a vzniknutým škodlivým následkom. Už z toho plynie logický predpoklad, že slovné spojenie „vedomosť o vzniknutej škode“ nezahŕňa vždy len informáciu o ustálenom zdravotnom stave, resp. jeho stabilizácii, ale obsahuje tiež všetky ďalšie predpoklady pre možnosť uplatnenia nároku v občianskom súdnom konaní.

Z ustanovenia § 135 ods. 1 OSP vyplýva, že súd je pri rozhodovaní viazaný iba výrokom rozsudku, z ktorého vyplýva, že bol spáchaný trestný čin, a o tom, kto je páchateľom trestného činu. Oslobodzujúcim rozsudkom súd viazaný nie je. Oslobodenie spod obžaloby neznamená, že sa skutok nestal, a teda že ním obžalovaný nemohol spôsobiť škodu.

Motorové vozidlo je v prevádzke aj vtedy, ak v dôsledku zlyhania vodiča vytvorí prekážku pre ostatných účastníkov premávky (aj prevádzky iného druhu), ktorá pre nichpredstavuje bezprostredné nebezpečenstvo kolízie, a to bez ohľadu na skutočnosť, či je v okamihu škodovej udalosti v činnosti motor takéhoto vozidla alebo či sa vozidlo stalo bezprostredne pred škodovou udalosťou nepojazdným a z akých dôvodov. Zlyhaním vodiča sa rozumie akékoľvek vôľové alebo mimovôľové správanie, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, od úmyselného konania (sebevražedný pokus, útok vozidlom, zámerné poškodenie vozidla), cez nedbanlivostné konanie (bežné nehody spôsobené porušením pravidiel cestnej premávky), až po nezavinené konanie (nezvládnutie zložitej dopravnej situácie, zdravotná indispozícia).

Ak súd prizná navrhovateľovi ako lízingovému nájomcovi, ktorý nebol vlastníkom zničenej veci – motorového vozidla, aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej na veci, koná v rozpore s ustálenou judikatúrou (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 198/2007 z 30. septembra 2008, ako aj napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 267/2005 z 29. marca 2007 a sp. zn. 25 Cdo 78/2001 z 30. októbra 2002). Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. júna 2010), kde zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.

Všeobecné ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, upravuje rozsah náhrady škody, a to pre všetky druhy spôsobenej škody. Osobitným ustanovením aplikovateľným v prípadoch škody spôsobenej na veci upravujúcim spôsob určenia výšky takejto škody je však ustanovenie § 443 Občianskeho zákonníka, ktoré v záujme reparačnej funkcie zodpovednosti za škodu zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sa pri určení výšky škody na veciach zásadne vychádza z ceny veci v čase poškodenia, a nie z ceny v čase nadobudnutia veci (poškodeným).

bez zovšeobecneného záveru

Ak dochádza v exekučnom konaní k právnemu nástupníctvu v dôsledku smrti oprávneného, vstupujú do tohto konania právni nástupcovia oprávneného, ktorých musí súdny exekútor a následne exekučný súd pri rozhodovaní zistiť z úradnej povinnosti. Náhradou za bolesť sa oprávnenému má kompenzovať (len) jeho osobná nemateriálna ujma, ku ktorej došlo ním osobne vytrpenou bolesťou a jeho osobným sťažením spoločenskej realizácie. Táto úzka osobná naviazanosť práva na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je dôvodom, so zreteľom na ktorý, právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zaniká smrťou oprávneného.

bez zovšeobecneného záveru

Pri rozhodovaní v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ako o zodpovednosti za iného (viď Luby, Š.: Zodpovednosť štátu za škodu, Obzor, Bratislava 1971, str. 31-34) treba si uvedomiť, že náhrada škody nepatrí poškodenému, ak sa už škoda napravila z iných v zákone uvedených dôvodov (napríklad tak, že poškodený bol uspokojený vyplatením dávok z nemocenského, zdravotného, či dôchodkového poistenia, prípadne iného poistenia, alebo prijal plnenie z dobrovoľného vydania bezdôvodného obohatenia a pod.). Súvislosti s (bez)úspešným uplatnením nároku poškodeným voči inému subjektu než je štát, môžu byť (v právno-teoretickej rovine) okolnosťou dopadajúcou na obsah zodpovednostného vzťahu medzi štátom a poškodeným z pohľadu otázok spoločnej zodpovednosti za škodu (§ 441 OZ), spôsobu a rozsahu náhrady škody (§ 442 OZ), či výšky škody (§ 443 OZ), ktorými sa súd obligatórne zaoberá v takomto konaní (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že z hľadiska posudzovania tejto zodpovednosti môže nadobúdať na právnom význame aj iné konanie poškodeného; v zásade platí, že v rozsahu, v ktorom bola škoda spôsobená poškodeným, nie je daná zodpovednosť škodcu. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciu ale len skutkovým vymedzením v žalobe, musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a s pomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu. Nemožno tiež vylúčiť, že obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy bude možné dosiahnuť prostredníctvom viacerých procesných i hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (napr. tiež bezdôvodným obohatením § 451 OZ, náhradou škody, možnosťou podania excindančnej žaloby § 55 Exekučného poriadku a podobne). Tomu musí zodpovedať aj zdôvodnenie rozhodnej právnej kvalifikácie spôsobu reparácie majetkovej nerovnováhy. K súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov, medzi inými tiež ten, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne, kým poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie, a že splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej (viď Zborník IV, str. 423, Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005).