Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

Civilný sporový poriadok napadnutý na Ústavnom súde SR

najpravo.sk • 28.11. 2017, 16:48

Pred necelými tromi mesiacmi sme vás na stránkach portálu najprávo.sk informovali o tom, že Civilný mimosporový poriadok bol napadnutý na Ústavnom súde SR návrhom na vyslovenie nesúladu niektorých jeho ustanovení s Ústavou SR podľa článku 125 Ústavy SR. Článok si prečítajte TU.

V novembri tohto roku však pribudol v zozname nových návrhov na Ústavnom súde aj návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia Civilného sporového poriadku (CSP) s Ústavou Slovenskej republiky. Navrhovateľ, ktorým je aj v predmetnej veci Okresný súd Dunajská Streda (sudca Michal Novotný) považuje za protiústavné ustanovenie § 262 ods. 2 CSP v časti slov „ktoré vydá súdny úradník“.

Znenie napadnutého ustanovenia § 262 ods. 2 CSP:

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Ako vyplýva z napadnutého ustanovenia o výške náhrady trov konania má podľa výslovného znenia zákona rozhodnúť súdny úradník. Súdu v tomto smere nie je zákonom dovolená žiadna voľná úvaha o tom, či ho má vydať súdny úradník alebo sudca.

Podľa článku 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Navrhovateľ poukazuje na to, že zo znenia citovaného článku 142 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že zákon môže len ustanoviť prípady, kedy „môže rozhodnúť zamestnanec súdu poverený sudcom“. Zákon teda môže len rámcovo vymedziť takéto prípady, oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať musí spočívať ešte aj na poverení danom mu sudcom. Pojem poverenie v sebe jasne indikuje prejav vôle poverujúcej osoby, teda sudcu. Zákon teda v tomto prípade môže len vymedziť prípady, v ktorých sudca môže zamestnancovi súdu udeliť poverenie na rozhodovanie. Sudca sa potom môže (a musí mať možnosť) rozhodnúť, či v danej veci poverí rozhodnutím zamestnanca súdu, alebo o veci rozhodne sám. Ak sudca takémuto zamestnancovi poverenie neudelí, nemôže takýto zamestnanec súdu rozhodovať ako súd. Takýto výklad je opodstatnený postavením sudcu v systéme súdnictva a pri výkone súdnej moci. Čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž ustanovuje, že v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Ústavnou zárukou nezávislosti sú v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vybavení len sudcovia, nie zamestnanci súdov. Zárukou nezávislého a nestranného výkonu súdnictva súdmi v zmysle čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je teda len výkon súdnictva sudcami, nie inými osobami (napr. zamestnancami súdu). Z toho potom vyplýva požiadavka, aby výkon súdnictva v každej veci bol pod kontrolou sudcu; je neprípustné, aby zákon odoberal pôsobnosť sudcovi a prenášal ju na orgány súdov, ktoré nie sú vybavené vlastnosťou nezávislosti a nestrannosti. Naopak, každý prípad takéhoto prenosu sa môže udiať len so súhlasom a pod kontrolou sudcu.

Zákon nepripúšťa zákonné poverenie zamestnancov na rozhodovanie v mene súdu

Okresný súd uviedol, že ustanovenie čl. 142 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky treba interpretovať tak, že nepripúšťa, aby zákon priamo zveril zamestnancovi súdu možnosť rozhodovať „ako súd“ o určitých otázkach, teda aby priamo ustanovil, že o určitej otázke na súde rozhoduje zamestnanec súdu. To by totiž na jednej strane znamenalo, že rozhodovanie o takejto otázke by bolo vyňaté z pôsobnosti sudcu, keďže ten by v dôsledku takéhoto zákonného ustanovenia nebol oprávnený o nej rozhodovať.

Občiansky súdny poriadok bol v poriadku

Navrhovateľ zdôraznil, že až do nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku právna úprava uvedené požiadavky takmer bezvýnimočne rešpektovala. Občiansky súdny poriadok (zákon č. 99/1963 Zb. účinný do 30. júna 2016) totiž vo svojich ustanoveniach dôsledne upravoval len rozhodovaciu pôsobnosť predsedu senátu alebo samosudcu, prípadne „súdu“ ako takého. Zákon o súdnych úradníkoch potom vymenúval prípady, v ktorých predseda senátu (samosudca) mohol súdneho úradníka (zamestnanca súdu) poveriť vykonávaním určitých úkonov alebo rozhodovaním o určitých otázkach. Sudca tak mal na výber, či o určitej otázke rozhodne sám, keďže Občiansky súdny poriadok ho v tomto smere nijako neobmedzoval, alebo v súlade so zákonom č. 549/2003 Z. z. udelí súdnemu úradníkovi potrebné poverenie. Jedinú výnimku predstavovalo v tomto smere vykonávanie zápisov údajov do obchodného registra, toto sa však nepovažuje za konanie a rozhodovanie, ale za tzv. inú činnosť súdu.

Nový Civilný sporový poriadok účinný od 1. júla 2016 však podľa navrhovateľa túto koncepčne jednotnú a ústavne súladnú úpravu narušil práve ustanovením § 262 ods. 2, ktorý výslovne zveruje pôsobnosť rozhodovať o výške náhrady trov súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu). Tým logicky (argumentum a contrario) vylučuje, aby o výške náhrady trov konania rozhodol sudca. Ustanovenie § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku potom možno interpretovať dvojako:

  • Buď sa ním zveruje súdnemu úradníkovi (zamestnancovi súdu) oprávnenie rozhodovať „ako súd“ o určite otázke priamo ex lege aj bez poverenia sudcu. V takom prípade je však citované ustanovenie v celkom zjavnom nesúlade s ustanovením čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky, ktoré oprávnenie zamestnanca súdu rozhodovať podmieňuje takýmto poverením.
  • Alternatívne možno citované ustanovenie interpretovať tak, že núti sudcu, aby súdnemu úradníkovi udelil poverenie na takéto rozhodovanie, pretože inak by o otázke výšky náhrady trov konania nemal kto rozhodnúť. Aj pri takejto interpretácii je však toto ustanovenie v nesúlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého podľa vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že sudca musí mať vždy a za každých okolností možnosť rozhodnúť, či súdneho úradníka určitým rozhodovaním poverí alebo nie.

Sudca musí mať vždy možnosť sám vydať rozhodnutie

Ďalej navrhovateľ v návrhu uvádza, že vyriešenie otázky nastolenej týmto návrhom môže mať zásadný význam aj pre ďalšie novozavedené inštitúty procesného práva. V poslednom období totiž možno pozorovať, že stále viac a viac oblastí súdneho rozhodovania sa priamo zákonom zveruje súdnym úradníkom (Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017, § 15 ods. 6 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a pod.). Sudcom tu teda zostáva len úloha štatistov, ktorí nemajú inú možnosť než udeliť poverenie súdnym úradníkom bez možnosti reálnej kontroly výkonu súdnictva v týchto oblastiach. To vedie podľa súdu predovšetkým k problému s aplikáciou čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z týchto článkov vyplýva dôležité oprávnenie sudcu všeobecného súdu riešiť konflikt medzi viazanosťou súdu právnymi predpismi rôznej právnej sily, ale zároveň dôležitou poistkou v ochrane jednotlivca pred neústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi. Oprávnenie dané sudcovi v tomto ustanovení súvisí s jeho nezávislosťou a viazanosťou len právnymi predpismi zaručenou v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; súdny úradník nie je vybavený garanciou tejto nezávislosti. Práve preto môže a musí oprávnenie podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky patriť len sudcovi (hoci je v ňom použité slovo „súd“). Aby však sudca mohol túto dôležitú funkciu vykonať, musí mať origináme právo rozhodovať o každej otázke súvisiacej s výkonom súdnej moci vo veciach uvedených v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Sudca teda musí mať sám možnosť vydať každé rozhodnutie, pred jeho vydaním posúdiť, či sú splnené podmienky na jeho vydanie a či právne predpisy, ktoré sa pri jeho vydaní majú aplikovať, nie sú v nesúlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Zverenie celých oblastí súdneho rozhodovania do rúk súdneho úradníka sudcovi reálne odníma túto právomoc. Sudca totiž nemá na rozhodovanie súdneho úradníka žiaden priamy vplyv a môže jeho rozhodnutie preskúmať len na základe sťažnosti, ktorá je však závislá na vôli strany (a tá môže mať inú predstavu o ústavnosti právnych predpisov než sudca).

Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 3055

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: