Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

Plynutie lehôt vo vzťahu dovolania a ústavnej sťažnosti

Sabina Demovicova • 16.5. 2018, 17:54

Úvod

Autentický vzťah všeobecného a ústavného súdnictva u nás definujú osobitné právomoci ústavného súdu, ktorými historicky ústavné súdy disponujú a tiež subsidiárne zakladanie právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnosti. Druhá črta tohto vzťahu má pre ďalší postup väčší význam. Je tomu tak preto, že prv, než sa sťažovateľ obráti pri obrane svojho práva na ústavný súd, je povinný vyčerpať účinné prostriedky nápravy, ktoré mu poskytuje domáce právo. Takýmto prostriedkom je aj dovolanie, ak v prípade sťažovateľa prichádza do úvahy.

Ak dovolanie do úvahy neprichádza, sťažovateľova pozícia je zrejmá. Podá sťažnosť bez rizika, že by ju ústavný súd odmietol. Problematickými však boli v minulosti tie prípady, v ktorých si potenciálny sťažovateľ nebol istý, či udrží dôvod prípustnosti dovolania. Ak ho udržal, opäť nevznikol problém, pretože o ňom konal ďalej dovolací súd. Ak ho však neudržal, rozhodnutie o prípustnosti dovolania bolo negatívne. To sťažovateľa pri obrane jeho práva stavalo do ťažkej pozície s ohľadom na predpísanú lehotu. Lehota na podanie sťažnosti už totiž mohla po doručení negatívneho rozhodnutia o dovolaní márne uplynúť. Tým bol potenciálny sťažovateľ procesne zablokovaný na ústavnej úrovni. V tomto období  sa za moment, od ktorého začala lehota na podanie sťažnosti plynúť, označil moment nadobudnutia právoplatnosti dovolaním napádaného rozhodnutia. Pravidlo pre počítanie lehoty pritom z právnej úpravy nevyplývalo.

 I.

Pôvodne sa teda za moment, od ktorého začala lehota na podanie sťažnosti plynúť, označoval moment, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, proti ktorému potenciálne prichádzalo do úvahy dovolanie.

Slovenská  i česká rozhodovacia prax to odôvodňovala tým, že rozhodnutie najvyššieho súdu o neprípustnom dovolaní predstavovalo iba „konštatovanie“ absencie práva podať opravný prostriedok. Prax vychádzala z toho, že nešlo o rozhodnutie o opravnom prostriedku[1] a preto nadobudnutie jeho právoplatnosti neoznačila za skutočnosť spôsobilú iniciovať plynutie lehoty na podanie sťažnosti.[2] To procesne spôsobovalo u potenciálneho sťažovateľa zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona NRSR č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Ako príklad možno uviesť uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 31/05, z 1. marca 2005, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavných práv. Sťažovateľ sa pred podaním sťažnosti najskôr obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky s dovolaním. To bolo odmietnuté pre neprípustnosť.

Následne Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol jeho sťažnosť ako oneskorenú. V uznesení uviedol, že v zmysle kogentného ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o Ústavnom súde je jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podanie sťažnosti v zákonnej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Za takýto moment považoval Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie krajského súdu o odvolaní zo dňa 26.2.1999. Pritom uviedol, že začiatok plynutia lehoty je datovaný na tento deň a vzhľadom k tomu, že sťažnosť bola podaná až 1.9.2003, došlo k jej podaniu po uplynutí lehoty stanovenej zákonom. Navyše konštatoval, že uznesenie o odmietnutí dovolania nemôže založiť plynutie lehoty na podanie sťažnosti, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky považovať za účinný prostriedok nápravy.

Ústavný súd sa opodstatnenosťou ústavných námietok voči rozhodnutiam všeobecných súdov obsiahnutých v sťažnosti nezaoberal, keďže ustálil, že k podaniu sťažnosti došlo v čase, keď už zákonná lehota uplynula. Na záver skonštatoval, že neprípustné dovolanie nemožno z hľadiska článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý by bol predpokladom podania sťažnosti, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia lehoty možné prihliadať. Z tohto dôvodu  sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu odmietol v zmysle § 25 ods. 2 zákona o Ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

 II.

Pôvodná koncepcia sa však z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva ukázala ako vadná. Viedla totiž podľa jeho názoru k porušeniu práva na prístup k súdu a práva na súdnu ochranu vo veci potenciálneho sťažovateľa. „...Uplatnenie pravidiel prípustnosti ústavnej sťažnosti, tak ako bolo opísané stranami, neprispieva k zaisteniu riadneho chodu spravodlivosti, keďže jednotlivcom znemožňuje využitie dostupných právnych prostriedkov nápravy.[3]

Európsky súd pre ľudské práva sa tak nestotožnil s názorom, podľa ktorého si mal potenciálny sťažovateľ spôsobiť nepriaznivú situáciu týkajúcu sa zmeškania lehoty sám. Práve naopak vo veci Miragall Escolano a ostatní v. Španielsko judikoval, že využitie prostriedku na ochranu práv garantovaného vnútroštátnym právom nemôže sťažovateľa poškodiť.[4] O to viac vtedy, ak je osud sťažovateľa závislý od výlučnej kompetencie najvyššieho súdu posúdiť prípustnosť dovolania.

Za výrazný impulz smerujúci k zmene aplikačnej praxe ústavného súdu možno označiť aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika. Tu odznelo, že spôsob, akým postupoval ústavný súd v rámci „pôvodnej aplikačnej praxe,“ zbavil sťažovateľov práva na prístup k súdu: „Požiadavky na vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov obsiahnutých v § 72 odst. 2 a § 75 odst. 1 zákona o Ústavním soude bez rozlišovania medzi riadnymi a mimoriadnymi prostriedkami, s výnimkou obnovy konania, ako aj nemožnosť predvídať prípustnosť dovolania vzhľadom na aplikáciu § 239 odst. 2 Občanského soudního řádu,  znamenajú porušenie samotnej podstaty právneho prostriedku nápravy, keďže na sťažovateľa kladú neprimerané bremeno narušujúce spravodlivú rovnováhu medzi legitímnou snahou zaistiť dodržanie formálnych podmienok pre podanie ústavnej sťažnosti a práva na prístup k ústavnému súdu.“[5] Pôvodne uplatňovaný názor ústavného súdu považoval štrasburský súd za reštriktívny a zakladajúci porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.[6]

 V rozsudku Kovárová proti Slovenskej republike Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že k porušeniu práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách došlo vždy v prípade, keď vo veci, ktorá bola predmetom dovolania, Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosť ako predčasnú. K porušeniu taktiež došlo vždy vtedy, keď bola uplatnená sťažnosť podaná po odmietnutí dovolania, ktorej časť smerujúca proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietol ústavný súd ako oneskorenú a preskúmanie sťažnosti obmedzil na rozhodnutie o dovolaní. Záverom uviedol, že odmietnutím časti sťažnosti, týkajúcej sa rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd zabránil sťažovateľke uplatniť svoje právo a účinne využiť prostriedok nápravy v zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky.[7]

V rozsudku Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike Európsky súd pre ľudské práva obdobne ako v prípade Franek proti Slovenskej republike judikoval, že z hľadiska práva na prístup k súdu sa javí ako najvhodnejšie  posudzovať konania pred všeobecnými súdmi ako jeden celok a teda za moment, od ktorého plynie lehota na podanie sťažnosti, stanoviť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Osobitne by bol takýto prístup vhodný v prípadoch, keď dovolávateľ uvádza argumenty, ktoré sú zákonnými dovolacími dôvodmi a prípustnosť dovolania závisí za osobitných okolností od posúdenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.[8]

Európsky súd pre ľudské práva taktiež zdôraznil, že vnútroštátna aplikácia pravidiel určujúcich plynutie lehôt na využitie opravných prostriedkov nemôže sťažovateľovi brániť v ich využití: „V danom prípade sa uvedená otázka dotýka otázky právnej istoty; nejedná sa o bežný problém výkladu hmotnoprávnych pravidiel, ale o výklad procesnej požiadavky, ktorá sťažovateľom znemožnila, aby bola prejednaná meritórna stránka  ich návrhu v rozpore s právom na účinnú súdnu ochranu.[9]

 III.

Pod tlakom rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva sa názor domáceho ústavného súdu v roku 2009 zmenil. Ten sa priamo vyjadril tak, že svoju pôvodnú aplikačnú prax považuje za prekonanú.[10]

Aktuálne sa teda za moment, od ktorého začína plynúť lehota na podanie sťažnosti považuje okamih, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania.

V uznesení, sp. zn. I. ÚS 142/2010-9, z 25. marca 2010,  Ústavný súd Slovenskej republiky odkázal na „novú aplikačnú prax“. Ňou odmietol koncepciu súbežného podávania dovolania a ústavnej sťažnosti, ktorá mala eliminovať negatívne ústavné dôsledky pôvodnej aplikačnej praxe. Podľa nej mal sťažovateľ uplatniť dovolanie a ústavnú sťažnosť súbežne, čím mal predísť zmeškaniu lehoty na podanie sťažnosti. Súbežné podávanie Ústavný súd Slovenskej republiky chápal ako odklon od pôvodne uplatňovaných zásad.[11]

Týmto postupom však vytvoril stav, kde mali v jednej veci rozhodnúť dva súdy. „Čo nie je v podmienkach právneho štátu aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.“[12]

Možné dôsledky dvojkoľajnosti bolo potrebné eliminovať.

V konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 481/2011-19 Ústavný súd Slovenskej republiky načrtol novú cestu. Uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), spôsobilého zabezpečiť ochranu práv namietaných sťažovateľom a jeho nasledujúce odmietnutie Najvyšším súdom Slovenskej republiky pre neprípustnosť, nespôsobí zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti. Lehota sa v tejto súvislosti považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu všeobecného súdu. Pritom takto judikovaný právny názor platí iba vtedy, ak sa sťažovateľ obráti na Ústavný súd Slovenskej republiky v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania.  

 V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 516/2013-12Ústavný súd Slovenskej republiky navyše uviedol, že zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti aj v prípade uplatnenia neprípustného dovolania prichádza do úvahy len vtedy, „ak dovolanie v intenciách aktuálnej právnej úpravy predstavuje právny prostriedok spôsobilý zabezpečiť ochranu práv účastníkov konania a je v právomoci dovolacieho súdu s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu posúdiť procesnú prípustnosť dovolania.“

Vychádzajúc z uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky v závere odôvodnenia uviedol, že ak sťažovateľka využila dovolanie proti typovo vymedzenej skupine odvolacích rozhodnutí, ktoré samotná právna úprava, ako i stabilná súdna prax explicitne vylučujú, nemožno vylúčiť jej procesnú zodpovednosť.[13]

Záverom

Zosúladenie domácej ústavnej a štrasburskej praxe bolo nielen právne konformným postupom, možno ho tiež vnímať ako prínos k pozdvihnutiu ústavnej kultúry ochrany ľudských práv, osobitne práva na prístup k súdu. Dnes sa sťažovateľ nemusí obávať rozumne podať dovolanie, ktoré by mu mohol najvyšší súd označiť za neprípustné. Dôvodom je, že mu lehota na podanie sťažnosti začne plynúť až od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania.[14]

Tým sa zároveň eliminuje, z pohľadu štrasburského súdu, pochybný názor, podľa ktorého bol sťažovateľ odkazovaný na súbežné podávanie dovolania a sťažnosti. Tento postup označil Európsky súd pred ľudské práva za riskantný a  taký, „ktorý nemá žiadnu oporu v zákone a neponúka adekvátne riešenie zlučiteľné s požiadavkami právnej istoty.“[15]  „Vo vzťahu k súbežnému podávaniu dovolania a ústavnej sťažnosti, ktoré vláda odporúča, Súd súhlasí s názorom sťažovateľov, že tento postup je náhodný a nemá oporu v ustanoveniach zákona, a že nie je vhodným riešením, ktoré by vyhovovalo požiadavkám právnej istoty. Súd sa nestotožňuje s názorom vlády, že v tomto prípade majú sťažovatelia povinnosť podať k odvolaniu aj ústavnú sťažnosť s rovnakým základom. Aj keby sťažovatelia takto postupovali, nemohli by predvídať, či ich dovolanie bude prípustné až do momentu rozhodnutia Najvyššieho súdu. Ústavný súd by taktiež nemohol predvídať ako Najvyšší súd o tejto otázke rozhodne. Medzitým by Ústavnému súdu nebránilo, aby ústavnú sťažnosť prejednal a rozhodol o nej. Mohlo by tým však dôjsť k vydaniu dvoch odlišných rozhodnutí v rovnakej veci, čo by viedlo k právnej neistote.[16]

Aj keď predstavovalo súbežné podávanie dovolaní a sťažností východisko z ústavnej núdze, prinajmenšom sa ním zasahovalo do subsidiárneho nastupovania právomoci ústavného súdu. Takýto postup taktiež nemal oporu v zákone.

Ak by dnes sťažovateľ postupoval takto, jeho sťažnosť bude odmietnutá, pričom primárnym dôvodom odmietnutia bude vedome vytvorený stav dvojkoľajnosti konania, kde by o tej iste veci mali súbežne rozhodovať Najvyšší a Ústavný súd Slovenskej republiky. Takýto stav konania nie je v podmienkach právneho štátu udržateľný.[17]

Pre komplexnosť obrazu na záver dodávame, že v Českej republike bol tento problém vyriešený obdobne. Česká aplikačná prax nebola v otázke, či dovolanie bude alebo nebude predstavovať účinný prostriedok ochrany práv[18] tiež jednotná. Nezohľadňovala teda požiadavky na efektívnu ochranu práv. Pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vydal český ústavný súd stanovisko, v ktorom pôvodný názor na vzťah dovolania a ústavnej sťažnosti v otázke plynutia lehôt zmenil  a uplatnenú sťažnosť považoval za prípustnú až po rozhodnutí o  dovolaní.[19] V Českej republike sa však riešenie problému zmenou právneho názoru ústavného súdu neskončilo. Reagoval naň aj český zákonodarca novelou zákona č. 83/2004 Sb., ktorým sa mení zákon č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu ve znení pozdějších předpisů, účinnej od 1. apríla 2004. Touto novelou sa v § 72 ods. 3 a 4[20] problematický vzťah dovolania a ústavnej sťažnosti definitívne vyriešil.[21]

Zoznam literatúry

Case of Běleš and others v. the Czech republic.

Case of Ďurďovič and Trančíková v. the Slovak republic.

Case of Kovárová v. the Slovak republic.

Case of Miragall Escolano and others v. Spain.

Case of Zvolský and Zvolská v. the Czech republic.

ČERNÝ, P. – STAVĚLÍK, P. 2006. Vliv Evropského soudu pro lidská práva na řízení před Ústavním soudem ČR. [online]. Brno, 2006. [cit. 2017.03.14.] Dostupné na internete: http://www.rodice.wz.cz/Vliv%20Evropskeho%20soudu%20pro%20lidska%20prava.htm

KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. 2012. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-365-3.

MOLEK, P. 2012. Právo na spravedlivý proces. 1. vyd. Praha : Wolters Kluwer, 2012. ISBN 978-80-7357-748-3.

SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. 2. zväzok. 1. vyd. Žilina : Eurokódex, 2011. ISBN 978-80-89447-45-9.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I . ÚS 31/05.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 142/2010-9.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.  IV. ÚS 195/2010-11.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 406/2010-18.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 516/2013-12.



[1] KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 645. ISBN 978-80-7400-365-3.

[2] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I . ÚS 31/05, z 1. marca 2005.

[3] Case of Běleš and others v. the Czech republic.

[4] SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. 2. zväzok. 1. vyd. Žilina : Eurokódex, 2011. s. 29. ISBN 978-80-89447-45-9.

[5] Case of Zvolský and Zvolská v. the Czech republic.

[6] SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. 2. zväzok. 1. vyd. Žilina : Eurokódex, 2011. s. 28 – 29. ISBN 978-80-89447-45-9.

[7] Case of Kovárová v. the Slovak republic.

[8] Case of Ďurďovič and Trančíková v. the Slovak republic.

[9] Case of Miragall Escolano and others v. Spain.

[10] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 142/2010-9, z 25. marca 2010.

[11] V kontexte, „podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 142/2010-9, z 25. marca 2010).

[12] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 142/2010-9, z 25. marca 2010.

[13] Uvedený koncept sa aplikuje i v rámci judikatúry ESĽP. „ESĽP, ktorý vo veci Kadlec a spol. proti Českej republike (rozsudok z 25. mája 2004 v konaní o sťažnosti č. 49478/99, bod 26) vyslovil požiadavku, aby súdy (vrátane ústavného) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabránili jednak prehnanému formalizmu, ktorý by bol v rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania, ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. podkladov na konanie.“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 516/2013-12, z 29. októbra 2013).

[14] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19, z 10. októbra 2011.

[15] SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. 2. zväzok. 1. vyd. Žilina : Eurokodex, 2011. s. 29. ISBN 978-80-89447-45-9.

[16] Case of Zvolský and Zvolská v. the Czech republic

[17] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.  IV. ÚS 195/2010-11, z 19. mája 2010.

[18] MOLEK, P.: Právo na spravedlivý proces. 1. vyd. Praha : Wolters Kluwer, 2012. s. 107. ISBN 978-80-7357-748-3.

[19] Sdělení Ústavního soudu ČR publikované pod č. 32/2003 Sb., v zákoně č. 309/1999 Sb., o Sbírce zákonu a Sbírce mezinárodních smluv.

[20] Podľa § 72 ods. 4 zákona č. 83/2004 Sb., kterým se mění zákon č. 182/1993 Sb. o Ústavním soudu „byl-li mimořádný opravný prostředek orgánem, který o něm rozhoduje, odmítnut jako nepřípustný z důvodů závisejících na jeho uvážení, lze podat ústavní stížnost proti předchozímu rozhodnutí o procesním prostředku k ochraně práva, které bylo mimořádným opravným prostředkem napadeno, ve lhůtě dvou měsíců od doručení takového rozhodnutí o mimořádném opravném prostředku.“

[21] ČERNÝ, P. – STAVĚLÍK, P.: Vliv Evropského soudu pro lidská práva na řízení před Ústavním soudem ČR. [online]. Brno. 2006. [cit. 2015.12.11.] Dostupné na internete: http://www.rodice.wz.cz/Vliv%20Evropskeho%20soudu%20pro%20lidska%20prava.htm

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 3992

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: