Sankcie

Aká výška náhradného trestu odňatia slobody je primeraná? Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnuti venoval otázke výpočtu výšky náhradného trestu odňatia slobody.

Krajský súd v Trnave sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou uloženia peňažného trestu ako alternatívneho trestu k trestu odňatia slobody.

Súčasná judikatúra vylučuje zdvojenie, teda súčasnú aplikáciu ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona (posudzovanie spáchania viacerých trestných činov ako priťažujúcej okolnosti) a asperačnej (zostrujúcej) zásady, avšak takto uplatnený dovolací dôvod nemožno s odkazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku použiť, keďže zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (sťažovateľa). V prípade správneho postupu, teda v prípade nezohľadnenia spáchania viacerých trestných činov ako priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona by prevaha poľahčujúcich okolností, ktorou bola v trestnej veci sťažovateľa skutočnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (sťažovateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), mohla síce viesť k postupu podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, teda k zníženiu hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby (od 20 do 25 rokov) o jednu tretinu, avšak táto by musela byť následne po aplikácii zostrujúcej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona zase zvýšená o jednu tretinu, teda by sa takýmto postupom konajúce súdy dopracovali v konkrétnom prípade sťažovateľa opätovne k sadzbe od 20 do 25 rokov, teda k sadzbe totožnej s tou, z ktorej konajúci súd pri vydaní napadnutého právoplatného rozhodnutia vychádzal, a to vzhľadom na limitáciu aplikácie zostrujúcej zásady v zmysle poslednej vety ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona. Prípadné výhrady sťažovateľa o neprimeranosti konkrétnej výšky uloženého trestu v rámci uvedenej („nezmenenej“) trestnej sadzby už stoja mimo označený dovolací dôvod a nemožno ich zároveň podradiť pod žiaden zo zákonom vymedzených dovolacích dôvodov.

Skutočnosť, že sa podmienečne odsúdený neoprávnene zdržiava v cudzine, nebráni súdu, aby mohol do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby rozhodnúť podľa § 60 ods. 1 Trestného zákona o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil alebo nie. Tato skutočnosť sama o sebe nemôže brániť tomu, aby uplynula jednoročná lehota podľa § 60 Trestného zákona.

Pri útoku na krk škrtením je podstatné pre zváženie, či sa jednalo o pokus vraždy alebo nie, miera a intenzita dusenia poškodeného. Aby sa jednalo o vraždu alebo pokus vraždy v dôsledku reflexnej zástavy srdca, muselo by dôjsť k preukázaniu úmyslu vzťahujúceho sa špecificky k tejto problematike. Pokus vraždy možno teda konštatovať len v prípade, kedy páchateľ vedel, že svojim konaním môže spôsobiť smrť poškodeného, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, pričom konkrétne vykonanie tohto konania musí mať jednoznačnú súvislosť s možnosťou úmrtia, ktorá je bežne rozpoznateľná pre páchateľa a ktorá je relatívne pravdepodobná.

Postup súdu podľa zásad na ukladanie trestov v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona nemožno považovať za zmenu právnej kvalifikácie podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona.

Z § 43 Trestného zákona vyplýva, že výkon neskoršie uloženého trestu začne až po vykonaní trestu rovnakého druhu uloženého skorším rozsudkom. Nesprávnym je názor, podľa ktorého je potrebné sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uloženú v priestupkovom konaní považovať pre účely stanovenia polovice vykonaného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá za trest (§ 69 ods. 1 Tr. zákona). Výkon trestu zákazu činnosti začína právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol uložený (R 8/1969), a predlžuje ho len doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody (§ 61 ods. 8 Trestného zákona).

Ak osoba použije nedovolenú svojpomoc, avšak aspoň sleduje legitímny cieľ súladný s právom postupuje síce protiprávne, avšak jej konanie je spravidla stále podstatne menej spoločensky škodlivé, než tej osoby, ktorá protiprávne jednak postupuje, tak je protiprávny aj stav, ktor sa snaží nastoliť. Preto pokiaľ obvinený argumentuje, že ako vlastní nehnuteľnosti mal z hľadiska občianskeho práva hmotného právo na vypratanie nehnuteľnosti nárok a táto skutočnosť nie je v trestnom konaní vyvrátená, nemožno takúto obhajobu bez ďalšieho označiť ako nemajúcu akýkoľve význam. Na jednej strane nie je možné akceptovať, aby účel svätil prostriedky, a teda nedovolenú svojpomoc právne aprobovať, na druhej strane však trestnoprávny postih nie je jediný nástroj v celom právnom poriadku, ktorým možno dať toto neaprobovanie najavo.

Z dikcie § 34 ods. 7 písm. b/ Tr. zák. je zrejmé, že popri ktorejkoľvek forme uloženého trestu odňatia slobody nie je možné súčasne uložiť aj trest povinnej práce. Ak súd takto rozhodol, porušil zákon v neprospech obvineného, pretože mu uložil taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Táto skutočnosť súčasne založila dôvod dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.

Splnenie podmienky ľútosti páchateľa nad spáchaním prečinu sa nedá obmedziť na to, či páchateľ nahradil spôsobenú škodu alebo nie. O ľútosti svedčí predovšetkým vnútorný postoj páchateľa, jeho celkové správanie. Už v čase rozhodovania krajského súdu bolo zrejmé, že pretrvávajúci pocit viny za zranenie človeka obvinenú natoľko poznačil, že bola nútená vyhľadať psychológa. Za tejto situácie, ktorá gradovala stratou zamestnania a následnej odkázanosti na dávky v hmotnej núdzi, pri starostlivosti o maloleté dieťa, je právny výklad včasného neuhradenia 113,12 € poškodenému za okuliare poškodené pri dopravnej nehode, ako nenaplnenie podmienky „ľútosti" skôr cynicky ako právny. Takýto výklad, ktorý sa našťastie nepremietol v správnom rozhodnutí krajského súdu, sa opiera len o vyzdvihnutie jednej skutočnosti bez náležitého všestranného zhodnotenia ostatných skutočností týkajúcich sa osoby obvinenej, jej doterajšieho života a okolnosti prípadu, z ktorých odvolací súd vyhádzal, keď dospel k záveru o dôvodnej aplikácii § 40 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Z ustanovenia § 38 ods. 1 Tr. zák. vyplýva, že pri konkurencií okolností, ktoré môžu byť súčasne zákonnými znakmi základnej skutkovej podstaty, kvalifikovanej skutkovej podstaty, ale tiež okolnosťami poľahčujúcimi, priťažujúcimi alebo okolnosťami odôvodňujúcimi použitie nižšej alebo vyššej trestnej sadzby, sa vychádza zo zásady, podľa ktorej má prednosť použitie určitej okolnosti len ako kvalifikačného znaku základnej skutkovej podstaty pred jej iným použitím. Určitú okolnosť ako prísnejší kvalifikačný znak možno použiť len vtedy, ak takáto okolnosť nie je obsiahnutá v základnej skutkovej podstate.