Trestné právo hmotné

Pojem verejnej prístupnosti na internete je treba hodnotiť nielen s ohľadom na možnosti užívateľov internetu daný obsah zobraziť pokiaľ ide o prístupové práva, ale aj vo svetle ich možností sa o ňom vôbec v prvom rade dozvedieť (napríklad z príspevkov na chatoch a diskusných skupinách, z obsahov stránok indexovaných vyhľadávacími službami, alebo práve vďaka vloženiu na profil užívateľa internetovej sociálnej siete, ktorého obsah je preposielaný ich ďalším užívateľom).

Z § 43 Trestného zákona vyplýva, že výkon neskoršie uloženého trestu začne až po vykonaní trestu rovnakého druhu uloženého skorším rozsudkom. Nesprávnym je názor, podľa ktorého je potrebné sankciu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uloženú v priestupkovom konaní považovať pre účely stanovenia polovice vykonaného trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá za trest (§ 69 ods. 1 Tr. zákona). Výkon trestu zákazu činnosti začína právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol uložený (R 8/1969), a predlžuje ho len doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody (§ 61 ods. 8 Trestného zákona).

Vecné bremeno a skutková podstata prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru.

Použitie zásady „in dubio pro reo“ prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov.

Postup súdu podľa zásad na ukladanie trestov v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona nemožno považovať za zmenu právnej kvalifikácie podľa prísnejšieho ustanovenia Trestného zákona.

Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí vyjadril k skúmaniu úmyslu páchateľa pri trestnom čine vraždy.

Ak v rámci trestného konania vedeného pre trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona treba riešiť otázku vlastníckeho práva k veci, ktorá má byť predmetom sprenevery, pričom túto otázku samotný Trestný zákon nerieši, musia ju orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy posudzovať podľa príslušných ustanovení občianskeho, resp. obchodného hmotného práva a až na základe takéhoto právneho posúdenia môžu dospieť k ústavne konformnému záveru o tom, či páchateľ nakladal alebo nenakladal s cudzou (zverenou) vecou.

Pri útoku na krk škrtením je podstatné pre zváženie, či sa jednalo o pokus vraždy alebo nie, miera a intenzita dusenia poškodeného. Aby sa jednalo o vraždu alebo pokus vraždy v dôsledku reflexnej zástavy srdca, muselo by dôjsť k preukázaniu úmyslu vzťahujúceho sa špecificky k tejto problematike. Pokus vraždy možno teda konštatovať len v prípade, kedy páchateľ vedel, že svojim konaním môže spôsobiť smrť poškodeného, a pre prípad, že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený, pričom konkrétne vykonanie tohto konania musí mať jednoznačnú súvislosť s možnosťou úmrtia, ktorá je bežne rozpoznateľná pre páchateľa a ktorá je relatívne pravdepodobná.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí negatívne vymedzil, ktoré konanie nie je možné zahrnúť pod pojem "dať do obehu ako pravé".

Článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, ako aj článok 47 druhý odsek a článok 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v rámci trestného konania začatého proti dvom osobám vnútroštátny súd najprv uznesením prijal vyhlásenie o vine prvej osoby pre trestné činy uvedené v obžalobe údajne spáchané v spolupáchateľstve s druhou osobou, ktorá neurobila vyhlásenie o vine, a následne rozhodol po vykonaní dokazovania vzťahujúceho sa na skutky vytýkané tejto druhej osobe o jej vine, pod podmienkou na jednej strane, že uvedenie druhej osoby ako spolupáchateľa údajne spáchaných trestných činov je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá urobila vyhlásenie o vine, a na druhej strane, že v tom istom uznesení a/alebo obžalobe, na ktorú sa toto uvedené uznesenie odvoláva, sa jasne uvedie, že vina tejto druhej osoby nebola zákonným spôsobom preukázaná a bude predmetom samostatného vykonania dokazovania a rozhodnutia.

Skutočnosť, že sa podmienečne odsúdený neoprávnene zdržiava v cudzine, nebráni súdu, aby mohol do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby rozhodnúť podľa § 60 ods. 1 Trestného zákona o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil alebo nie. Tato skutočnosť sama o sebe nemôže brániť tomu, aby uplynula jednoročná lehota podľa § 60 Trestného zákona.

Rozhodnutie sa zaoberá aplikáciou priťažujúcej okolnosti predchádzajúceho odsúdenia pri spáchaní trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia.