svoje deti a naopak deťom sa potom zaručuje právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Tento ústavne zaručený princíp ochrany práv teda zahŕňa zo strany rodičov zabezpečenie podmienok materiálnej a nemateriálnej povahy na to, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu v spoločnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, tie sa realizujú prostredníctvom povinnosti rodičov podieľať sa na vyživovacej povinnosti ku svojim deťom podľa kritérií uvedených v ustanovení § 85 ods. 2 Zákona o rodine (u nás § 62 ods. 2 Zákona o rodine – pozn. autora), pričom je povinnosťou súdu pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadnuť na to, v akej miere sa osobne stará každý z obidvoch rodičov o svoje deti, pričom tento podiel osobnej starostlivosti by mal byť vždy zohľadnený pri posudzovaní rozsahu vyživovacej povinnosti u každého z rodičov osobitne, v závislosti na veku a vyspelosti dieťaťa.
Ak sa zbavil rodič svojim úmyselným konaním, pre ktoré bola na neho uvalená väzba a pre ktoré bol následne odsúdený k trestu väzenia, objektívnej možnosti plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči svojmu maloletému dieťaťu (§ 85, § 96 Zákona o rodine; u nás § 62 a § 75 Zákona o rodine – pozn. autora), nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu tohto dieťaťa, ktoré podľa čl. 32 ods. 4 Listiny má základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.
Opačný výklad vedie k absurdným dôsledkom. Je tomu tak aj v posudzovanej veci, kedy trestný skutok otca maloletej smeroval voči jej matke. Taký výklad by potom viedol k extrémnemu dôsledku, podľa ktorého by sa rodič úmyselným trestným činom voči maloletému dieťaťu, prípadne druhému z rodičov s následným uvalením väzby a uložením trestu väzenia po právoplatnom odsúdení „zbavil", resp. „mohol zbaviť" vyživovacej povinnosti voči svojmu maloletému dieťaťu.