Zapretie otcovstva

Konanie o prípustnosti zapretia otcovstva, ktoré začína na návrh dieťaťa v zmysle § 96 ods. 1 zákona o rodine, je prvým štádiom procesu zapretia otcovstva dieťaťom; posudzuje sa v ňom, či zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa. V druhom štádiu tohto procesu, ktoré nasleduje len ak súd vyhovie návrhu dieťaťa a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, súd rozhoduje o návrhu na zapretie otcovstva. V oboch štádiách je aktívne vecne legitimované dieťa, pasívne vecne legitimovanými sú obaja rodičia.

Využitie práva dieťaťa poznať svojich rodičov v zmysle čl. 7 ods. 1 dohovoru predpokladá individuálne rozhodnutie dotknutého dieťaťa domáhať sa tohto práva. V tejto súvislosti krajský súd správne vychádzal z toho, že v prípade maloletého dieťaťa vo veku asi desať a pol roka nie je pravdepodobné, aby sa takouto otázkou samo zaoberalo. Ak preto krok jeho zákonného zástupcu má byť považovaný za prejav vôle maloletého dieťaťa a za vyjadrenie jeho záujmu (a fortiori za situácie možnej kolízie záujmov medzi maloletým dieťaťom a zákonným zástupcom), potom je nutné, aby pochybnosti o skutočnom otcovstve v matrike zapísaného otca boli aspoň primeraným spôsobom osvedčené. V tejto súvislosti sa vynorila otázka správneho výkladu aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine. Výklad blížiaci sa doslovnému by skôr naznačoval, že záver o tom, či má, alebo nemá byť podaný návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu (ako aj následný návrh na zapretie otcovstva k maloletému dieťaťu), by mal urobiť opatrovník, ktorého by na ten účel ustanovil maloletému dieťaťu opatrovanský súd. Krajský súd sa priklonil k výkladu majúcemu (z pohľadu rozsahu oprávnení kolízneho opatrovníka) skôr charakter reštriktívny, keď pripustil možnosť, aby návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva podal v mene maloletého dieťaťa jeho zákonný zástupca z titulu svojej všeobecnej právomoci zastupovať maloleté dieťa vo všetkých veciach, a to aj napriek tomu, že zákonný zástupca má bezprostredný osobný záujem na výsledku takéhoto konania, keďže on sám je otcom maloletého dieťaťa zapísaným v matrike, pričom konanie podľa § 96 zákona o rodine smeruje k zapretiu jeho otcovstva. Krajský súd v tejto súvislosti považoval za dostatočnú garanciu skutočnosť, že hoci návrh na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva bude v mene maloletého dieťaťa podaný zákonným zástupcom (v matrike zapísaným otcom), avšak v samotnom konaní zákonný zástupca maloleté dieťa zastupovať nebude, pretože ho bude zastupovať kolízny opatrovník ustanovený všeobecným súdom. Možno ustáliť, že výklad aktívnej legitimácie maloletého dieťaťa, ktorý si krajský súd osvojil, umožnil realizáciu práva vyplývajúceho z čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy. Nedošlo teda k odopretiu práva na prístup k súdu v tejto veci.

Ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Asistovaná reprodukcia je vysoko špecifickým prípadom splodenia dieťaťa, ktorý prirodzene vyžaduje odklon od všeobecných podmienok zapretia otcovstva podľa § 93 zákona o rodine. V dôsledku absencie právnej úpravy asistovanej reprodukcie nezosobášených rodičov je potrebné hľadať právnu normu, čo do obsahu úpravy najbližšiu. Z hľadiska právneho poriadku Slovenskej republiky sa účastníci konania po vykonaní asistovanej reprodukcie de facto nachádzajú rovnakom postavení ako by tomu bolo v prípade manželov. Predpoklady zapretia otcovstva k mal. dieťaťu je preto potrebné abstrahovať z dikcie ust. § 87 ods. 2 zákona o rodine, a teda otcovstvo voči dieťaťu narodenému v čase medzi stoosemdesiatym dňom a trojstým dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom partnera matky možno zaprieť, len ak by sa preukázalo, že matka otehotnela inak.