Rozhodnutie súdu o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských práv podľa § 49 Zákona o rodine nie je rozhodnutím obmedzujúcim rodičovské práva, umožňujúcim podanie dovolania v zmysle § 238 ods. 4 OSP.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. mája 1997, sp.zn. 1 Cdo 172/96, R 28/1999)
Z odôvodnenia:
Okresný súd v T. v poradí v treťom rozsudku (keď dva predchádzajúce jeho rozsudky boli odvolacím súdom zrušené), udelil matke maloletej M.B. nar. 18. septembra 1986, súhlas namiesto otca, na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletej na priezvisko M. Uviedol, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že bude na prospech maloletej, jej citového, duševného života, aby mala rovnaké priezvisko ako ostatní členovia jej rodiny, ktorá sa vytvorila vydajom jej matky. Zobral pritom do úvahy usporiadanosť a vzájomnú citovú náklonnosť v tejto rodine a to, že medzi dieťaťom a jeho otcom - najmä vzhľadom na čas rozchodu rodičov, keď maloletá mala 13 mesiacov a následný zlý zdravotný stav otca a nerealizáciu styku otca s dieťaťom - nikdy nedošlo k nadviazaniu hlbokého citového vzťahu.
Na odvolanie otca dieťaťa Krajský súd v B. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď dospel k záveru, že tento rozsudok je vecne správny. V odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvého stupňa dodatočne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Poukázal na skutočnosť, že pomery maloletej boli opakovane prešetrované s jednoznačným výsledkom, že rodina žije usporiadaným životom s kladnými citovými väzbami a že samotná maloletá sa dožaduje uvedenej zmeny svojho priezviska. Uviedol, že pri rozhodovaní súdu o týchto veciach sa kladie prvoradý a rozhodujúci dôraz na ochranu úspešného vývoja maloletého dieťaťa.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie otec dieťaťa. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. d) OSP] a tiež, že neberie do úvahy všetky aspekty významné na posúdenie veci. Uviedol najmä, že zákon rešpektuje právo biologického otca nesúhlasiť so zmenou priezviska dieťaťa a že jeho rodina, s dlhou tradíciou, aj dnes požíva občiansku vážnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Podľa ust. § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv, určení (popretí) otcovstva alebo o nezrušiteľné osvojenie.
V predmetnej veci súdy rozhodovali podľa ust. § 49 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach pri výkone svojich rodičovských práv a povinností, rozhodne súd. V danom prípade súdy teda rozhodovali na základe podaného návrhu o nezhode rodičov, súvisiacej s výkonom (realizáciou) ich rodičovských práv a povinností. Rozhodovali o tom, či jeden z rodičov (v danom prípade matka) je oprávnený podať návrh na zmenu priezviska ich dieťaťa. O samotnej zmene priezviska tu súdy ani nerozhodujú: príslušným na rozhodovanie o zmene priezviska je správny orgán - príslušný okresný úrad (§ 6 až § 11 zákona č. 300/1993 Z.z. o mene a priezvisku v znení zákona č. 154/1994 Z.z.).
V súdenom prípade nešlo teda o žiadnu z výnimiek, ustanovených v § 238 ods. 4 OSP pripúšťajúcich dovolanie vo veciach upravených Zákonom o rodine. Keď dovolací súd nezistil ani existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v ust. § 237 písm. a) až g) OSP, dovolanie otca dieťaťa odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c) OSP, v spojení s ust. § 243b ods. 4 OSP.
