Nahradenie oznámenia o trvaní zamestnania žalobou

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2012, sp. zn. 2 Cdo 81/2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Žilina rozsudkom z 5. februára 2009 č. k. 13C 278/2005 – 81 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku . Vo zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 návrh zamietol a vyslovil, že o povinnosti na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením. Uviedol, že Okresný súd Žilina rozsudkom zo 16. 9. 2004 č. k. 6 C 118/2004, ktorý nadobudol právoplatnosť ( v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo 6. 6. 2006 sp. zn. 8 Co 556/2005 ) 21. 11. 2006 určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 18. 11. 2003, daná odporcom navrhovateľovi, je neplatná. Je nesporné, že v tomto konaní sa navrhovateľ domáhal len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou bez náhrady mzdy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ po doručení výpovede neoznámil odporcovi ( ústne alebo písomne ) , že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Oznámenie navrhovateľa ( zamestnanca ) voči odporcovi ( zamestnávateľovi ) , že trvá na ďalšom zamestnávaní, bolo ale nahradené žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou ako procesným a súčasne hmotnoprávnym právnym úkonom . Z hľadiska nároku na náhradu mzdy je pritom rozhodujúce, kedy bola odporcovi takáto žaloba doručená ( nie kedy došla na súd ). Vzhľadom na to, dospel k záveru o dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od 14. 4. 2004 do 14. 1. 2005 . Námietku odporcu , že vzhľadom na zamestnanie navrhovateľa od 1. 2. 2004 nepretržite by bolo priznanie náhrady mzdy v rozpore s dobrými mravmi, vyhodnotil za právne bezvýznamnú z dôvodu satisfakčného ( nie reparačného ) charakteru náhrady mzdy. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a o trovách konania podľa § 151 ods. 1 O. s p.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 5. novembra 2009 sp. zn. 9 Co 213/2009 na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 228,04 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 12 % ročne od 14. 4. 2004 do zaplatenia v lehote troch dní tak, že návrh navrhovateľa v tejto časti zamieta. Vyslovil, že vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 1. 2. 2004 do 13. 4. 2004 zamietnutý (odvolaním nenapadnutý ), zostáva nedotknutý a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 1 708,28 € na účet jeho právneho zástupcu do troch dní. Uviedol, že navrhovateľ sa žalobou podanou na súde 29. 3. 2004, domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru doručenej mu odporcom 20. 11. 2003 ( pracovný pomer mal uplynutím výpovednej lehoty skončiť dňom 31. 1. 2004 ) , bez uplatnenia aj náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a dňom 1. 2. 2004 sa zamestnal v spoločnosti F., ktorú skutočnosť odporcovi neoznámil. Stotožnil sa s postupom prvostupňového súdu, ktorý vzhľadom na predmet konania ( náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ) skúmal, či navrhovateľ kvalifikovane oznámil odporcovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a dospel k správnemu zisteniu, že takéto kvalifikované podanie navrhovateľ neurobil. Pri aplikácii ustanovenia § 79 Zákonníka práce dospel ale k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého oznámenie zamestnanca ( navrhovateľa ) zamestnávateľovi ( odporcovi ) , že trvá na ďalšom zamestnávaní nahradila žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru ( bez uplatnenia náhrady mzdy ) nepostačuje k nahradeniu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vznikol by mu tak nárok na náhradu mzdy až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci resp. keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. V prípade , ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, pracovný pomer sa neskončí na základe neplatného zrušovacieho prejavu, ale v dôsledku zákonom stanovenej nevyvrátiteľnej domnienky dohodou, a to buď uplynutím výpovednej lehoty, alebo dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť okamžitým skončením alebo neplatným skončením v skúšobnej dobe. Aj z tohto je potom zrejmé, že navrhovateľ , ktorý neoznámil odporcovi , že trvá na ďalšom zamestnávaní a v žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou si neuplatnil aj náhradu mzdy ( titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ) , nesplnil podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že navrhovateľ ani nemal záujem naďalej u odporcu pracovať ( neoznámil mu že trvá na ďalšom zamestnaní ) , nepriamo vyplýva aj z toho , že po dátume, kedy malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru ( 31. 1. 2004 ) sa od 1. 2. 2004 zamestnal u iného zamestnávateľa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.