Záväznosť kolektívnych zmlúv

Kolektívna zmluva je normatívnou zmluvou, čo znamená, že obsah jej normatívnej časti, je prameňom pracovného práva. Ak je obsahovou súčasťou kolektívnej zmluvy úprava odstupného (odchodného), tvorí jej normatívnu časť, ktorá je z hľadiska súdnej vymáhateľnosti na rovnakej úrovni, akoby tieto nároky zakotvoval samotný zákon. Nároky, ktoré z nej jednotlivým zamestnancom vzniknú, sa preto podľa nej uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 M Cdo 11/2007 zo dňa 30. júna 2008)

Z rozhodnutia:

Žalobca sa domáhal žalobou z 2. 5. 2005, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu odstupné v sume 225.203,- Sk spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania na tom skutkovom základe, že u žalovaného pracoval od 26.11.2002 ako baník až do 1.11.2002, kedy v dôsledku hlásenia ohrozenia chorobou z povolania a to ochorenia kostí, kĺbov, šliach, nervov končatín z dlhodobého, nadmerného zaťaženia bol preradený na ľahšiu prácu v podzemí. Voči žalovanému mu preto vznikol nárok na odstupné vo výške jedno násobku priemerného mesačného zárobku a v dôsledku skončenia pracovného pomeru mu vznikol nárok na ďalšie odstupné vo výške desaťnásobku priemerného mesačného zárobku (§ 1 ods. 2 písm. a/ a § 5 ods. 2 písm. a/ a d/ vyhlášky č. 191/1991 Zb.). Nárok žiadal priznať i v zmysle vtedy platnej kolektívnej zmluvy.

Okresný súd Prievidza rozsudkom z 2. mája 2006 č.k. 7 C 80/2005-64 návrh žalobcu zamietol. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenia, že žalobca v dôsledku hlásenia choroby z povolania bol preradený z pôvodnej práce na ľahšiu prácu v podzemí a že následne žalobca skončil so žalovaným pracovný pomer, vzhľadom na jeho zdravotný stav a na skutočnosť, že žalovaný ho nemal možnosť zamestnávať na inom pracovnom mieste. Keďže k preradeniu došlo dňom 1.11.2002 a k skončeniu pracovného pomeru 31.7.2003, zaoberal sa najskôr otázkou, či vyhláška č. 19/1991 Zb. bola v uvedených dňoch účinná a teda, či ju bolo možné na daný právny vzťah aplikovať. Dospel k záveru, že v rozhodujúcom čase vyhláška č. 19/1991 Zb. už v žiadnom prípade nebola účinná. V tomto smere uviedol, že ak k zániku jej účinnosti nedošlo už zrušením zmocňovacieho ustanovenia § 148a Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., tento zánik účinnosti nastal dňom, kedy nadobudol účinnosť Zákonník práce č. 311/2001 Z.z. Zánikom účinnosti Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. zároveň zanikla vykonávacia funkcia vyhlášky č. 19/1991 Zb. ako podzákonného právneho predpisu, v dôsledku čoho už vyhláška nemohla vykonávať zrušený zákon. Keďže Zákonník práce č. 311/2001 Z.z. neobsahuje výslovné ustanovenie deklarujúce platnosť a účinnosť vyhlášky č. 19/1991 Zb., vyhláška nemohla slúžiť aj na vykonanie tohto zákona (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 276/2005 a 3 Cdo 200/2005). Na jej základe preto nebolo možné žalobcovi priznať ním žalovaný nárok. Pokiaľ žalobca žiadal nárok priznať podľa kolektívnej zmluvy uviedol, že táto v čl. X bod 9 len odkazuje na hmotné zabezpečenie podľa vyhlášky č. 19/1991 Zb. Keďže sama neustanovuje osobitné nároky zamestnancov odchylne (v širšom rozsahu) od právnej úpravy uvedenej vo vyhláške, má len deklaratórnu povahu. Žalobou uplatnený nárok žalobcu preto nebolo možné priznať ani podľa kolektívnej zmluvy.