Vyplácanie súm zamestnancovi na základe predbežného opatrenia

Sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplácané na základe predbežného opatrenia, ktoré bolo neskôr zrušené z iného dôvodu ako preto, že návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, je príjemca povinný vždy vrátiť; išlo totiž iba o dočasnú úpravu a príjemca si musel byť vedomý toho, že prípadne bude musieť plnenie vrátiť

(uznesenie najvyššieho súdu SR z 21. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 24. júna 2005 č.k. 12 C 27/2004-43 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní 547 143 Sk s 10 % úrokom z omeškania od 22. mája 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania 27 355 Sk. Vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal z toho, že uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo 7. januára 1999 č.k. 7 C 268/1998-18 bolo nariadené predbežné opatrenie ukladajúce navrhovateľovi povinnosť platiť odporcovi 15 000 Sk mesačne; toto uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 1999 sp. zn. 17 Co 89/1999. Nariadené predbežné opatrenie zaniklo právoplatnosťou rozsudkov vydaných vo veciach vedených pred Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 7 C 226/1997 a sp. zn. 7 C 130/1998 (t.j. 5. februára 2004 a 13. októbra 2003), v ktorých boli návrhy vo veci samej zamietnuté. Súd prvého stupňa preto uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu, ktorá mu bola vyplatená od vydania predbežného opatrenia do jeho zániku. Na strane odporcu predstavuje ním prijaté plnenie bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať navrhovateľovi (§ 451 Občianskeho zákonníka). Výšku tohto bezdôvodného obohatenia určil súd sumou 547 143 Sk. Zamietajúci výrok rozsudku odôvodnil tým, že navrhovateľ sa domáhal príslušenstva sčasti vo výške, ktorá mu nepatrí. Výrok o trovách konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 3 O.s.p.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 31. marca 2010 sp. zn. 4 Co 272/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že na návrh navrhovateľa sa na Okresnom súde Bratislava IV začalo 10. júna 1997 konanie sp. zn. 7 C 226/1997 (v ktorom sa domáhal určenia neplatnosti odvolania z funkcie) a 31. marca 1998 konanie sp. zn. 7 C 130/1998 (v ktorom sa domáhal určenia, že jeho pracovný pomer trvá). V priebehu týchto konaní (22. októbra 1998) bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný platiť odporcovi 15 000 Sk mesačne titulom náhrady časti mzdy s tým, že toto predbežné opatrenie stratí účinnosť právoplatným rozhodnutím vo veci samej. Na základe tohto predbežného opatrenia navrhovateľ vyplatil odporcovi celkom 547 143 Sk. Keďže odporca nebol v predmetných konaniach úspešný – jeho návrhy vo veci samej boli zamietnuté (rozsudkom Okresného Bratislava IV z 13. marca 2002 č.k. 7 C 226/1997-91 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 12. novembra 2003 sp. zn. 2 Co 114/20003 a rozsudkom tohto súdu z 13. februára 2002 č.k. 7 C 130/1998-89 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. júna 2003 sp. zn. 12 Co 468/2002) a ich právoplatným skončením zaniklo nariadené predbežné opatrenie, nastala procesná situácia uvedená v § 77 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na to, že odporca navrhovateľovi nenahradil ujmu uvedenú v tomto ustanovení, došlo na strane odporcu k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je povinný vydať navrhovateľovi. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, pokiaľ odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 547 143 Sk. Správne rozhodol aj v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, na ktoré vznikol navrhovateľovi nárok (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Námietku odporcu, že peňažné plnenie prijímal na základe predbežného opatrenia dobromyseľne, nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Odporca už z nariadeného predbežného opatrenia mal vedomosť, že ide len o dočasné plnenie a musel si byť vedomý, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude vyhovené, bude musieť prijaté plnenie vrátiť navrhovateľovi. Za dôvodnú nepovažoval ani odporcom vznesenú námietku premlčania, lebo navrhovateľ sa mohol domáhať vrátenia plnenia poskytovaného odporcovi až po zániku predbežného opatrenia. K tomuto ale došlo až právoplatnosťou rozhodnutí vo veci samej (13. októbra 2003 a 5. februára 2004); navrhovateľ nárok uplatnil na súde 6. februára 2004.