Nároky z kolektívnej zmluvy

Predmetom úpravy kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so zákonom alebo iným pracovnoprávnym predpisom (ak to zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť). Treba zdôrazniť, že zák. č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov stavia podnikovú kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa na úroveň prameňa práva, čo znamená, že po podpise sa kolektívna zmluva stáva záväzným právnym predpisom s rovnakými právnymi následkami (účinkami) ako zákon. Kolektívna zmluva je teda pre zmluvné strany záväzná (§ 5 ods. 1 zák. č. 2/1991 Zb.). Nároky, ktoré z nej vzniknú jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru a možno ich vymáhať súdnou cestou

(uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 M Cdo 7/2009 zo dňa 27. júla 2009)

Z rozhodnutia:

Okresný súd Prievidza rozsudkom z 28. apríla 2006 č.k. 7 C 123/2005-47 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia 23 650,-- Sk s prísl. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v čase preradenia žalobcu na inú prácu vyhl. č. 19/1991 Zb. už nebola účinná, keďže od 1. januára 1997 bolo zrušené splnomocňujúce ustanovenie § 148a zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce) a s účinnosťou od 1. apríla 2002 aj zákon č. 65/1965 Zb., na základe ktorých vyhl. č. 19/1991 Zb. bola prijatá a preto nemohla vyvolať právne účinky. Podľa názoru súdu prvého stupňa, žalobcom uplatnený nárok nemožno priznať ani s poukazom na čl. X bod 9 kolektívnej zmluvy platnej v čase preradenia žalobcu, pretože tento len odkazuje na nároky podľa vyhl. č. 19/1991 Zb. a má len deklaratórnu povahu, keďže neustanovuje osobitné nároky zamestnancov odchylne (v širšom rozsahu) od uvedenej úpravy. Na podnet žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal dovolanie generálny prokurátor. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu jeho nesprávneho právneho posúdenia (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Podľa jeho názoru mal vo veci konajúci súd posudzovať uplatnený nárok žalobcu v zmysle čl. X bodu 9 kolektívnej zmluvy, ktorý vytváral právny základ nároku žalobcu. Strata účinnosti vyhl. č. 19/1991 Zb. v danom prípade nespôsobila stratu práva zamestnanca na vyplatenie odstupného, ktoré mu vzniklo z uzatvorenej kolektívnej zmluvy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. augusta 2007 sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Mal za to, že ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov takýchto osôb a štátu ako podmienka o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi. A keďže o takýto prípad v prejednávanej veci išlo, dovolací súd konanie o mimoriadnom dovolaní pre nedostatok jednej z podmienok takého konania a neodstrániteľnosť takej prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. zastavil.