Účastníci konania

Podmienky ustanovenia účastníkovi konania zástupcu z radov advokátov sú upravené v ustanovení § 30 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí. Ustanovenie zástupcu z radov advokátov účastníkovi konania prichádza do úvahy len vtedy, ak účastník konania preukáže, že na jeho strane sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (pomery účastníka, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva). V tomto prípade súd nerozhoduje o tom, či sú splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Túto otázku posudzuje iba ako predbežnú otázku.

Keďže sťažovatelia samostatnými ručiteľskými vyhláseniami prevzali na seba záväzok uspokojiť žalobcu, ak svoj záväzok nesplní dlžník (žalovaný v 1. rade, pozn.), a žalobca bol oprávnený vybrať si, či si svoj nárok na plnenie uplatní len od jedného zo sťažovateľov alebo od oboch sťažovateľov, záväzky sťažovateľov z ručiteľských vyhlásení nie sú ich spoločným záväzkom a každý zo sťažovateľov je síce voči žalobcovi solidárnym dlžníkom, ale len sám za seba a aj v súdnom konaní vystupuje samostatne. Preto mali sťažovatelia v konaní postavenie samostatných spoločníkov podľa § 76 CSP.

Žalobca majúci v konaní v dôsledku vzájomného návrhu zároveň procesné postavenie žalovaného nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu na zmenu svojho účastníctva podľa § 92 ods. 2 O.s.p.

Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené sú vždy potrebné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom.

Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti, ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania. Ide teda o procesnú subjektivitu. Túto spôsobilosť upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t.j. Občiansky zákonník. Podľa § 7 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou.

Na rozdiel od opatrovníka ustanoveného podľa § 27 O. z. sú oprávnenia opatrovníka podľa § 29 ods. 1 a 2 OSP obmedzené len na procesné úkony, a to len voči súdu. Nie je teda oprávnený na (hmotnoprávne) úkony robené mimo súdneho konania, či už voči ostatným účastníkom alebo tretím osobám. V žiadnom prípade nie je oprávnený konať za osobu ním zastúpenú v plnom rozsahu podľa § 27 O. z. a ani podľa § 29 O. z., najmä nie je oprávnený za zastúpeného uzatvárať dohody a zmluvy o nadobúdaní alebo scudzovaní majetku a ani preberať na zastúpeného záväzky. Takto ustanovený zástupca totiž nemá postavenie zákonného zástupcu podľa Občianskeho zákonníka.

V spore o určenie predmetu dedičstva sú dedičia v čase smrti poručiteľa oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne, majú teda postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov. Účastníkmi konania musia byť všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pretože rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na každého z nich.

Súd môže po začatí konania na návrh účastníka pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník, a to na strane navrhovateľa alebo odporcu. Toto ustanovenie vychádza z rešpektovania dispozičnej zásady v občianskom súdnom konaní. Táto zásada sa prejavuje aj v tom, že ak má do konania vstúpiť účastník na strane navrhovateľa, je potrebný jeho súhlas. Súhlas účastníka, ktorý má vystupovať na strane odporcu, nie je potrebný. Zákon nestanovuje dôvody, za splnenie ktorých má vstup ďalšieho účastníka do konania pripustiť alebo nepripustiť. Bude to záležať od úvahy súdu, vzhľadom na konkrétne skutočnosti v danom konkrétnom prípade. Podľa judikatúry súd spravidla nepripustí vstup ďalšieho účastníka do konania, ak by pripustenie bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, ak predmet konania nesúvisí s osobou, ktorá má do konania vstúpiť, ak navrhovateľ nešpecifikoval, čoho sa mieni domáhať proti osobe, ktorá má do konania vstúpiť.

V právnej veci týkajúcej sa spotrebiteľského sporu má oprávnenie vystupovať ako vedľajší účastník aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov, pričom nemusí preukazovať „právny záujem na jeho výsledku", pretože možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľa mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O. s. p.. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.

Vymedzenie účastníkov konania sa v tomto prípade zakladá procesným spôsobom - žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za tohto účastníka konania označil. Inštitút účastníctva konania ako inštitút rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od vecnej legitimácie, ktorá so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Či účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), sa ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo.

Procesnými predpokladmi pre ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle ustanovenia § 30 OSP sú vo všeobecnosti a/ žiadosť účastníka konania, b/ splnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov, c/ danosť takej potreby ochrany záujmov účastníka konania, ktorá je v priamej súvislosti s predmetom konania. Pokiaľ má byť účastníkovi zástupca ustanovený, musia byť uvedené predpoklady splnené kumulatívne.

I. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva; tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi, ide o nerozlučné spoločenstvo. II. Ak platobný rozkaz nebolo možné doručiť do vlastných rúk jednému z viacerých solidárne zaviazaných dlžníkov (žalovaných) a ostatní žalovaní nepodali proti platobnému rozkazu odpor, ohľadom nich platobný rozkaz nadobudne účinky právoplatného rozsudku. O ich povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú pohľadávku bolo právoplatne rozhodnuté a teda nemôže byť táto vec prejednávaná znova.