Správne súdnictvo

Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu alebo jej zložky k mediálnej komerčnej komunikácie vo forme reklamy alebo k sponzorovaniu programu sa musí vychádzať z obsahu a účelu konkrétneho komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na diváka resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Zákonodarca pritom posudzovanie charakteru odvysielaného komunikátu zveril do právomoci Rade v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnych normách § 4 v spojení s § 5. Zákonodarca teda zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či skutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva z právnej normy ustanovenej v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy. Pokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa Občianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy.

Správny orgán v stavebnom konaní v rámci svojej rozhodovacej právomoci je oprávnený a aj povinný riešiť i otázky, ktoré patria do pôsobnosti iných orgánov (t.j. iného správneho orgánu alebo súdu), ak to zákon priamo nevylučuje, vychádzajúc i zo zásady zákonnosti a hospodárnosti konania. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu (Boh. A 3270/24) nesmie správny orgán napríklad odmietnuť rozhodnúť vo veci samej z dôvodu, že predbežná otázka nebola doposiaľ rozhodnutá príslušným orgánom. Buď si odpovie na túto otázku sám (urobí sám aj úsudok) alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania a vyčká s vlastným rozhodnutím, dokiaľ sa o predbežnej otázke nerozhodne. Povinnosťou stavebného úradu je vždy posúdiť charakter nastolenej predbežnej otázky, a na základe toho posúdiť svoju kompetenciu, či je oprávnený sám o nej rozhodnúť a až na základe tohto posúdenia rozhodnúť vo veci.

Vo veciach správneho súdnictva Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.

Dvojmesačná lehota v zmysle § 250b ods. 1 OSP je lehotou procesnou, a teda je zachovaná, pokiaľ sa žaloba najneskôr v jej posledný deň odovzdá na pošte. Tento záver vychádza nielen z toho, že táto lehota je upravená v procesnom predpise (OSP je takým všeobecne záväzným právnym predpisom), ale má oporu aj v tom, že táto lehota je určená na urobenie procesného úkonu – podanie žaloby v správnom súdnictve. Podanie žaloby nemôže byť v žiadnom prípade obmedzené hmotnoprávnymi lehotami, ktorých účel je úplne iný, než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú (m. m. Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 62/03-39 zo dňa 3. júla 2003).

Napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky nateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.

V prípade ústredného orgánu nedochádza k predloženiu opravného prostriedku odvolaciemu orgánu, keďže aj druhostupňové konanie prebieha na tom istom správnom orgáne, len s osobitnou právnou úpravou funkčnej príslušnosti. Za stavu, že o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu rozhodoval totožný orgán, lehota na rozhodnutie o rozklade začala plynúť odo dňa doručenia rozkladu do podateľne ústredného orgánu štátnej správy.

V prípade nového dokazovania podľa Občianskeho súdneho poriadku sa účastníci i súd musia riadiť všetkými zásadami dokazovania pred súdom (§ 120 a nasl. OSP). O nariadení takého dokazovania súd rozhodne uznesením, aby bolo pre účastníkov zrejmé, že sú povinní označiť všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pritom predmetom dokazovania by boli všetky skutkové otázky, akoby o nich žiadny správy orgán nekonal. Platí teda aj poučovacia povinnosť súdu podľa § 120 ods. 4 OSP, že všetky dôkazy musia účastníci predložiť alebo označiť skôr, ako súd vyhlási rozhodnutie vo veci samej. Vo veciach správneho súdnictva, najmä, ak je predmetom rozhodnutia uloženie sankcie za správny delikt je dôvodné súdu ponechať väčšiu možnosť vyhľadávania a vykonávania dôkazov, než navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, než by tomu bolo v konaní o bežných občianskoprávnych záväzkoch. Minimálnymi požiadavkami na „plnú jurisdikciu" je zákonné zabezpečenie, aby správny súd mohol vykonať dokazovanie v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci nezávisle na skutkových zisteniach správneho orgánu ku dňu jeho rozhodovania a skutkový stav zistený správnym orgánom a doplnený súdom hodnotiť nezávisle na hodnotení skutkového stavu veci vykonaného správnym orgánom. Na základe takto zisteného a vyhodnoteného skutkového stavu je žiaduce, aby mal správny súd možnosť zrušiť správne rozhodnutie a viazať správny orgán v ďalšom konaní nielen právnym názorom, ale i názorom ohľadne skutkových zistení. V prípade, že súd má dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci, je v záujme náležitej ochrany fyzických a právnických osôb pred nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, aby mal možnosť podľa okolností prípadu aj vo veci sám rozhodnúť a nahradiť pôvodné rozhodnutie orgánu verejnej správy vlastným rozhodnutím.

Ak súd dospeje k záveru, že so žalobcom sa malo konať ako s účastníkom konania, uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie. Podľa okolností prípadu môže odložiť vykonateľnosť tohto rozhodnutia.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je konaním jednoinštančným, a teda opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu podľa piatej hlavy, piatej časti O. s. p. nie je prípustný. Krajský súd v Košiciach uviedol v napadnutom uznesení správne poučenie o neprípustnosti odvolania voči uzneseniu ako celku. Ako vyplýva z ustanovenia § 246c ods. 1 vety druhej O. s. p., opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v piatej časti O. s. p. Z ustanovenia § 250v ods. 7 O. s. p. je zrejmé, že proti rozhodnutiu súdu podľa piatej hlavy, piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustný opravný prostriedok. Ak by mal zákonodarca v úmysle pripustiť opravný prostriedok voči výroku o trovách konania, takúto možnosť by zakotvil v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené ustanovenie teda nepripúšťa opravný prostriedok ani voči výroku o trovách konania.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicatae) patrí k procesným podmienkam a zistenie jej existencie v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec v správnom súdnictve ide predovšetkým vtedy, keď v novom konaní je predmetom preskúmania to isté rozhodnutie správneho orgánu a týka sa rovnakých účastníkov konania.

Lehota na podanie žaloby v správnom súdnictve je procesnoprávnou lehotou, pričom tento záver vychádza nielen z toho, že žaloba je upravená v procesnom predpise (OSP), ale takýto záver má oporu aj v tom, že táto lehota je určená na urobenie procesného úkonu - podanie žaloby v správnom súdnictve. Podanie žaloby nemôže byť v žiadnom prípade obmedzené hmotnoprávnymi lehotami, ktorých účel je úplne iný, než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú.

Ak všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností (napríklad nečitateľný odtlačok pečiatky na zásielke obsahujúcej odvolanie), musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol.