Právomoc a príslušnosť súdu

Aby sa mohol súd zaoberať otázkou miestnej príslušnosti aj podľa § 84 až § 87 O. s. p. z dôvodu, že navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, musí vystupovať opätovne ako navrhovateľ v rôznych sporových veciach.

Účelom inštitútu prikázania veci (delegácie) inému súdu z dôvodu vhodnosti je predovšetkým zabezpečiť hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci, ak tak môže urobiť iný ako príslušný súd. Prikázanie veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva účastníka občianskeho súdneho konania na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj výnimku zo zákonom definovaných kritérií miestnej príslušnosti súdu, preto je potrebné dôvody pre delegáciu, ktoré môžu byť najmä osobné, zdravotné, sociálne či finančné, posudzovať prísne reštriktívne a s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, najmä na predmet konania a pomery účastníkov na oboch procesných stranách, aby prípadná delegácia nebola na ujmu niektorého z nich. Dá sa povedať, že pri úvahe súdu o tom, či vec delegovať, má rozhodujúci význam akýsi celkový výnimočný charakter okolností, pre ktoré sa zmena príslušnosti súdu navrhuje.

Za dôvod vhodnosti je možné podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovať v predmetnej veci okolnosť hospodárnosti konania i s prihliadnutím na sociálne pomery účastníkov konania, navrhovateľka bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov.

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p.).

Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa určenia priebehu hraníc v konaní pred katastrálnym úradom možno domáhať v prípadoch, ak nedošlo súčasne k porušeniu vlastníckych práv; v katastrálnom konaní preto nepôjde o vyriešenie spornej otázky vlastníctva dotknutých nehnuteľností, ale o vyriešenie predovšetkým technických problémov určenia priebehu hranice pozemkov za použitia technických podkladov vyhotovených katastrálnym úradom, prípadne za použitia znaleckého posudku alebo iného technického podkladu. Ak však dôjde k porušeniu vlastníckeho práva, vlastník má právo domáhať sa na súde ochrany svojho vlastníckeho práva, pričom z okruhu určujúcich návrhov na ochranu vlastníckeho práva nemožno vylúčiť ani návrh na určenie hranice medzi spornými pozemkami, lebo v takomto prípade ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a „určenie hranice" treba považovať za spôsob, ktorým účastník konania vyjadril, že mu ide o určenie, ktorá časť zo spornej plochy patrí tomu - ktorému vlastníkovi susediacich pozemkov.

Činnosť správcu má predovšetkým smerovať k naplneniu konečného cieľa konkurzu, ktorým je speňaženie majetku patriaceho do podstaty a pomerné uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov, pričom pri výkone svojej funkcie je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou. To však neznamená, že pri výkone funkcie správca robí len úkony, ktoré sú priamo úkonmi speňaženia. Úlohou správcu je, okrem speňaženia majetku, aj správa majetku, ktorý patrí do konkurznej podstaty. Správca preto musí robiť značné množstvo procesných a hmotnoprávnych úkonov, ktoré nie sú bezprostrednými úkonmi speňaženia a so speňažením len súvisia tým, že vytvárajú podmienky na speňaženie alebo ich zlepšujú. Medzi takého úkony správcu konkurznej podstaty patria aj úkony týkajúce sa správy a zabezpečenia majetku úpadcu. Vymáhanie sumy z titulu užívania bytu, ktorý je zapísaný do konkurznej podstaty úpadcu a ktorý uplatňovaný nárok je tak pohľadávkou vzniknutou v súvislosti s udržiavaním a správou konkurznej podstaty úpadcu, pričom správca je oprávnený vymáhať ju v prospech konkurznej podstaty. Predmetné konanie je preto konaním po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, v ktorom správca konkurznej podstaty (žalobca) vymáha plnenie do konkurznej podstaty úpadcu. Je bez právnej relevancie, či z hľadiska hmotného práva ide o občianskoprávny vzťah, obchodnoprávny vzťah, pracovnoprávny vzťah a pod. (ktorý nemá pôvod v predpisoch konkurzného práva). Relevantnou skutočnosťou je, že ide o konanie začaté po vyhlásení konkurzu, v ktorom správca konkurznej podstaty vymáha plnenie v prospech konkurznej podstaty úpadcu, teda predmet konania sa týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu.

Občiansky súdny poriadok zakladá pre konanie o úschovách osobitnú miestnu príslušnosť tomu súdu, v ktorého obvode sa nachádza miesto plnenia. Miestom plnenia peňažného záväzku je v zmysle § 337 ods. 1 Ob.z. sídlo alebo miesto podnikania, prípadne bydlisko veriteľa, ak zmluva alebo Obchodný zákonník neustanovujú inak.

Právnym účinkom vyhlásenia konkurzu o. i. je, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty prechádza na správcu konkurznej podstaty (ust. § 14 ods. 1 písm. a/ ZKV). Na to nadväzuje oprávnenie správcu, ktorý po vyhlásení konkurzu môže začať súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do konkurznej podstaty, alebo konania o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku (ust. § 14 ods. 1 písm. c/ ZKV). Činnosť správcu má predovšetkým smerovať k naplneniu konečného cieľa konkurzu, ktorým je speňaženie majetku patriaceho do podstaty a pomerné uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov, pričom pri výkone svojej funkcie je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou. To však neznamená, že pri výkone funkcie správca robí len úkony, ktoré sú priamo úkonmi speňaženia. Úlohou správcu je, okrem speňaženia majetku, aj správa majetku, ktorý patrí do konkurznej podstaty. Správca preto musí robiť značné množstvo procesných a hmotnoprávnych úkonov, ktoré nie sú bezprostrednými úkonmi speňaženia a so speňažením len súvisia tým, že vytvárajú podmienky na speňaženie, alebo ich zlepšujú. Medzi takéto úkony správcu konkurznej podstaty patria aj úkony, týkajúce sa správy a zabezpečenia majetku úpadcu. Konanie po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, v ktorom správca konkurznej podstaty vymáha plnenie do konkurznej podstaty úpadcu, je sporom súvisiacim s konkurzným konaním úpadcu a keďže nejde o spor o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je na konanie príslušný konkurzný súd podľa ust. § 88 ods. 1 písm. j/ O. s. p.

Zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o sociálnom poistení") došlo k viacerým zmenám, ktoré sa okrem iných zmien týkali aj oblasti právomoci súdov. Z § 294 bod 27 uvedeného zákona vyplýva, že (okrem iného) boli zrušené ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ až c/, ako aj ustanovenia § 199 až § 213 Zákonníka práce. Z uvedeného preto vyplýva, že jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala vecná škoda. Ostatné nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce) zase zodpovedá nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a pod. Od účinnosti novej právnej úpravy, t.j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených v štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení) rozhoduje Sociálna poisťovňa, ktorej právomoc na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach vyplýva z ustanovenia § 177, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je ani po 1. januári 2004 daná vo veciach nárokov na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia; o týchto nárokoch naďalej rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia). V danom prípade bolo rozhodujúce posúdiť otázku, či nárok žalobcu na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške predstavujúcej základné bodové ohodnotenie vznikol pred účinnosťou Zákona o sociálnom poistení, t.j. pred 1. januárom 2004.

Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, že ich Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, možno považovať za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo. Medzi základné procesné podmienky na strane súdu nepochybne patrí jeho príslušnosť na prejednanie a rozhodnutie veci, ktorá sa člení na vecnú (vecnú kauzálnu), miestnu a funkčnú. Zo zákonnej úpravy funkčnej príslušnosti vyplýva, že táto určuje, ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe (§ 10 a § 10a O.s.p.), pričom chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nevyhovení návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti nebráni v opätovnom podaní návrhu na prikázanie veci, ak sa zmení procesná situácia alebo nastanú nové závažné okolnosti odôvodňujúce takýto postup.

Problémy súvisiace s prekonávaním väčších vzdialenosti či vynaložením vyšších výdavkov za účelom dostavenia sa na súd sú vo všeobecnosti skôr bežné a nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom na prikázanie veci inému súdu.