Právomoc a príslušnosť súdu

Pri delegácii z dôvodu vhodnosti treba vždy vziať na zreteľ aj predmet konania a to, či sa miestna príslušnosť súdu v danom konaní neriadi ustanoveniami O.s.p. o výlučnej miestnej príslušnosti; zákonodarca totiž úpravou výlučnej miestnej príslušnosti vyjadril zámer, aby sa konanie o určitých veciach neuskutočňovalo na súde, ktorého miestna príslušnosť by bola daná všeobecnými kritériami (§ 84 a nasl. O.s.p.) alebo by vyplývala z možnosti účastníka zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov (§ 87 O.s.p.), ale aby vec prejednal a rozhodol práve ten súd, ktorého príslušnosť zákon stanovil odlišne podľa osobitných kritérií, ktorým z hľadiska miestnej príslušnosti priznal prioritu. Zdravotný stav, vek a vzdialenosť bydliska od sídla miestne príslušného súdu, sú skôr bežnými okolnosťami sťažujúcimi účastníkom konania prístup k súdu; nevykazujú charakter takej výnimočnosti, aby bolo možné návrhu bez ďalšieho vyhovieť. V týchto prípadoch slúži pre potreby výsluchu účastníkov (svedkov) dožiadanie (§ 39 O.s.p.)

Aj súd môže navrhnúť prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.

Úvaha súdu o vhodnosti delegácie zahŕňa komplexné posúdenie predmetu konania a pomerov účastníkov na oboch procesných stranách. Súd prihliada na pomery a dopad prípadného prikázania veci tak na strane účastníka, ktorý vhodnú delegáciu navrhuje, ako aj na pomery a dopad prípadnej delegácie veci na ostatných účastníkov. Pri tom všetkom treba mať na zreteli aj výnimočnosť inštitútu delegácie veci.

O prikázaní veci z dôvodu vhodnosti nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe, ale ako najbližšie spoločne nadriadený súd príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať. Takéto jeho rozhodnutie teda nie je rozhodnutím odvolacieho súdu. Dovolanie proti nemu je preto vylúčené a Občiansky súdny poriadok ani neupravuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu na jeho prejednanie. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Pojem spotrebiteľská zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. Za spotrebiteľské zmluvy v širšom zmysle možno považovať akékoľvek zmluvy uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri ktorých spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide. Spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle predstavujú osobitný typ zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú úpravu podľa toho, o aký typ zmluvy ide. Pri týchto zmluvách platí aj všeobecná zásada uvedená v § 53 ods. 4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, a to, že za neprijateľné podmienky treba považovať tie, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. Navrhovateľ ako spotrebiteľ má právo výberu medzi všeobecným súdom odporcu (§ 85 O.s.p.) a súdom uvedeným v ustanovení § 87 písm. f/ O.s.p.

Právny vzťah medzi žalobcom ako postupníkom pohľadávky na zaplatenie poistného na zdravotné poistenie a žalovaným ako platiteľom tohto poistného, je vzťahom verejnoprávnej povahy, ktorý nemožno podriadiť pod vzťahy výslovne vypočítané v § 7 ods. 1 O.s.p. (nejde o vzťah občianskoprávny, pracovný, rodinný, družstevný, obchodný, podnikateľský a hospodársky), ani pod vzťahy, na ktoré dopadá § 7 ods. 3 O.s.p. (žiaden zákon neustanovuje, že o poplatku z omeškania s platením poistného na zdravotné poistenie rozhoduje súd). Vec, vyplývajúcu z tohto verejnoprávneho vzťahu, preto súdy v občianskom súdnom konaní podľa tretej a štvrtej časti O.s.p. neprejednávajú a nerozhodujú.

Ak ide o vec, ktorá patrí do právomoci súdov Slovenskej republiky, ale podmienky miestnej príslušnosti chýbajú, alebo ich nemožno zistiť, Najvyšší súd Slovenskej republiky určí, ktorý súd vec prejedná a rozhodne. Ak ide o konanie medzi účastníkmi, ktorí sú osobami s bydliskom (sídlom) v členskom štáte Európskej únie, Najvyšší súd Slovenskej republiky určí miestnu príslušnosť slovenského súdu v spojení s ustanoveniami Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach upravujúcimi právomoc súdov.

Účinkom odporovania je podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vznik práva veriteľa uspokojiť sa z predmetu neúčinného úkonu. Ide tu o tzv. vecnú zodpovednosť alebo vecné "ručenie" vlastníka (jeho zodpovednosť za záväzok veriteľa je obmedzená na konkrétnu vec – predmet neúčinného právneho úkonu, porov. k účinkom odporovania napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 15/2010). Ak je predmetom úkonu nehnuteľnosť, bude účinkom odporovania vznik práva uspokojiť sa z danej konkrétnej nehnuteľnosti. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p. neobmedzuje výlučnú príslušnosť výslovne len na konania týkajúce sa vecných práv, ale akýchkoľvek práv, ktoré možno konkrétne priradiť k určitej nehnuteľnosti. Keďže právo uspokojiť sa z predmetu neúčinného právneho úkonu podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka takým právom je, je daný predpoklad aplikácie § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p., a tým výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť.

I keď totiž platné procesné právo výslovne upravuje len postup pri zistení nepríslušnosti (bez ohľadu na to, či k nemu prišiel súd sám alebo na základe námietky účastníka) a toto by mohlo zvádzať aj k názoru, že námietku nepríslušnosti podľa súdu nedôvodnú bolo by možno i jednoducho ignorovať; potreba rozhodnutia nevyhovujúceho námietke tu vyplýva už zo zásady procesného práva, podľa ktorej každé podanie treba vecne vybaviť (pokiaľ sa ním samozrejme požaduje vyriešenie určitej otázky spôsobilej byť predmetom sporu a za predpokladu vypravenia podania účastníkom tak, aby vecné rozhodnutie o ňom nebolo vylúčené). Okrem toho však zmyslom príslušnej časti úpravy je podľa možnosti čo najskoršie vyriešenie otázky podmienok konania (vrátane príslušnosti a to i tej miestnej) a hoci práve miestna príslušnosť je mnohoročnou teóriou sprevádzajúcou základný predpis tuzemského procesného práva považovaná za jednu z podmienok konania, ktorých nedostatok je zhojiteľný (uskutočnením konania i nepríslušným súdom či presnejšie už začatím konania vo veci v spojení s nevyužitím možnosti namietania príslušnosti na to oprávneným účastníkom pri jeho prvom úkone), treba trvať na tom, aby účastníkovi namietajúcemu príslušnosť, podľa súdu ale nedôvodne, boli poskytnuté i dôvody na podporu odlišného názoru súdu. Takýmto poskytnutím dôvodov a aj možnosti s nimi účinne polemizovať je spravidla len súdne rozhodnutie – v tomto prípade v procesnej forme uznesenia (podľa § 167 ods. 1 O. s. p., keďže tu ide o vyjadrenie sa k dostatku jednej z podmienok konania na súde, ktorého príslušnosť je účastníkom spochybňovaná).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, príp. iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV") konanie o určenie pravosti, výšky a poradia popretej pohľadávky (§ 23 ZKV) resp. v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR") konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZKR), konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKV), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 3 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26 ZKV, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV resp. ZKR, príp. tiež z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, príp. úpadku (pozri Sojka, P.: Vis attractiva concursus a konania súvisiace s konkurzom. In Justičná revue č. 1/2010, s. 55). To je napr. konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinností správcu (§ 8 ods. 2 ZKV, § 12 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), príp. iné konanie o náhradu škody v zmysle ZKR (napríklad § 11 ods. 4, § 11 ods. 5, § 66, § 87 ods. 3, 4, 6). Ak žaloba predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania (ako v tomto prípade), samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo ako konanie s ním súvisiace (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdneho dvora z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci German Graphics Graphische Maschinen GmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu Holland Binding BV).

Z princípu koncentrácie uplatneného v Občianskom súdnom konaní vyplýva, že určité úkony účastníkov konania zákon môže koncentrovať do určitej fázy konania. Pokiaľ odporkyňa po začatí konania vo veci samej miestne nepríslušným súdom nenamietla túto skutočnosť (nedostatok miestnej príslušnosti) pri svojom prvom úkone, ktorý jej patril, došlo k odstráneniu nedostatku tejto podmienky konania (miestnej príslušnosti). Rovnako odborná právnická literatúra zastáva názor, že ak účastník nevyužil procesnú možnosť namietnuť nedostatok miestnej príslušnosti najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patrí, dochádza v prípade nevyužitia tejto možnosti účastníkom konania ku konvalidácii nedostatku miestnej príslušnosti súdu (porovnaj „Občiansky súdny poriadok – Komentár", Števček / Ficová a kol., C. H. Beck, 2009, str. 279).