Najprávo.sk - právny informačný systém pre odborníkov a širokú verejnosť

Prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku a prekážka právoplatne rozhodnutej veci

25.9. 2017, 16:43 |  najpravo.sk

Výrok o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti Dohody, od ktorej ako nadobúdacieho titulu odvíjajú svoje práva žalobcovia v tomto konaní, bol odôvodnený iba procesnou neprípustnosťou tohto návrhu bez jeho vecného preskúmania. Z tohto dôvodu uvedený výrok netvorí prekážku res iudicata a ani nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol v dôsledku prejudiciality súd viazaný pri meritórnom alebo prejudiciálnom posudzovaní tejto otázky.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 2017, sp. zn. 3 Cdo 115/2016)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. decembra 2013 č.k. 17 C 21/2010-194 zamietol návrh žalobcov na určenie vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam; zároveň žalobcom uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne trovy konania žalovanej a K. H. (ako vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej). V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa proti žalovanej domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. X. vedenom pre katastrálny úrad Banská Bystrica ako parcela č. KNC X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2 a dom súpisné č. X. postavený na parcele č. KNC X. (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“), a to konkrétne, že žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 5/16 k celku, žalobkyňa 2/ s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/16 k celku, žalobkyňa 3/ s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 3/48 k celku a žalobcovia 4/, 5/ a 6/ každý s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetné konanie je závislé od konania vedeného pod sp. zn. 20 C 80/1992, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15 Co 41/2012-897 zo dňa 30. mája 2012 (ďalej len „súvisiace konanie“). V uvedenom konaní bola vyriešená otázka, koho nehnuteľnosti boli znárodnené a komu bola znárodnením spôsobená majetková škoda, pričom z rozsudku krajského súdu jednoznačne vyplýva, že skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol K. H. a jeho osobu možno považovať za oprávnenú osobu v zmysle reštitučného zákona. K. H. neskôr kúpnou zmluvou z 26. novembra 2007 sporné nehnuteľnosti previedol na žalovanú. Podľa názoru súdu prvej inštancie ukazuje súdna prax, že výrok a odôvodnenie rozhodnutia tvoria pevnú jednotu, preto je potrebné výrok vždy posudzovať v súvislosti s jeho odôvodnením, z čoho vyplýva, že aj keď v prípade súvisiaceho konania krajský súd návrh K. H. na vydanie sporných nehnuteľností zamietol, z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že k zamietnutiu návrhu došlo iba z dôvodu, že v čase rozhodovania súdu sporné nehnuteľnosti už neboli vo vlastníctve žalovaných (t.j. žalobcov v prejednávanej veci, resp. ich právnych predchodcov), ale vo vlastníctve iného subjektu, a to žalovanej. Súd prvej inštancie uzavrel, že nie je možné pripustiť, aby v následnom spore bola otázka vlastníctva opätovne spochybnená a záväznosť právoplatného rozhodnutia bráni súdu, aby v následnom konaní odchylne posúdil právny následok, o ktorom už bolo rozhodnuté. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie návrhu žalobcov nevyhovel a ich návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

2. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. októbra 2015 sp. zn. 17 Co 473/2014 napadnutý rozsudok zmenil tak, že určil, že žalobkyňa 1/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 5/16 k celku, žalobkyňa 2/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 1/16 k celku, žalobkyňa 3/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 3/48 k celku, žalobkyňa 4/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku, žalobca 5/ je podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku a žalobkyňa 6/ je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 4/48 k celku. Po doplnení dokazovania dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd v odôvodnení taktiež poukázal na súvisiace konanie, ktoré právoplatne skončilo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15 Co 41/2012-897. Uviedol, že síce súd prvej inštancie správne konštatoval, že z právoplatného výsledku súvisiaceho konania vyplývajú prejudiciálne dôsledky pre konanie v prejednávanej veci, tieto dôsledky však podľa odvolacieho súdu nesprávne vyhodnotil. Poukázal na ustanovenia § 159 ods. 1 až 3 O.s.p., v zmysle ktorých sa účinky právoplatného rozhodnutia vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, pričom výrok takéhoto rozhodnutia je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Z tejto úpravy vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia predbežnej otázky považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke, pričom súd má povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 349/2009 a sp. zn. I. ÚS 170/2015, z ktorých vyplýva, že pokiaľ všeobecný súd pri riešení prejudiciálnej otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom. Odvolací súd tiež uviedol, že aj keď žalovaná nebola účastníkom súvisiaceho konania, ako právna nástupkyňa K. H. vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam podľa kúpnej zmluvy z 26. novembra 2007, vzťahujú sa na ňu prejudiciálne dôsledky vyplývajúce z uvedeného konania pre prejednávanú vec. V nadväznosti na uvedené potom konštatoval, že hoci súdy v súvisiacom konaní vychádzali zo záveru, že K. H. bol oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností pre účely reštitúcie, tento záver sa nakoniec neprejavil vo výroku rozsudku krajského súdu ako konečného rozhodnutia vo veci. V tejto súvislosti zdôraznil, že oprávnenú osobu na účely reštitúcie nemožno stotožňovať s vlastníkom. Na rozdiel od K. H. tak žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe Dohody o vydaní veci zo 18. októbra 1991 (ďalej len „Dohoda“) aj skutočne nadobudli (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka), čo sa okrem iného prejavilo aj v skutočnosti, že nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 303/2007 z 15. mája 2008 bol okrem iného vyslovený aj zásah do ich základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Odvolací súd skonštatoval, že v dôsledku tohto výsledku súvisiaceho konania zostal K. H. po právoplatnom skončení konania v postavení ako ktorýkoľvek potenciálny reštituent, ktorý nebol v rámci reštitúcie úspešný v uplatnení svojho reštitučného nároku a v inom konaní nie je možné opätovne skúmať jeho prípadné vlastnícke právo, pretože na to z hľadiska prejednávanej veci slúži práve osobitné konanie na základe návrhu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Napokon dodal, že nespochybňuje právny záver v súvisiacom konaní ohľadne postavenia K. H. ako oprávnenej osoby na vydanie sporných nehnuteľností (v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. je dokonca týmto posúdením veci viazaný), to však nič nemení na skutočnosti, že vzhľadom na právoplatný konečný výsledok tohto konania K. H. toto svoje uznané postavenie nepretavil v podobe skutočného nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, v dôsledku čoho nebol oprávnený toto vlastnícke právo previesť na žalovanú v zmysle zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet). Na námietku žalovanej v konaní spočívajúcu v tvrdení, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudla od K. H. v dobrej viere, uviedol, že táto nie je dôvodná, keďže žalovaná mala možnosť v záujme zachovania svojej dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva kontaktovať právnych predchodcov žalobcov, či prípadne nepodali mimoriadny opravný prostriedok, resp. ústavnú sťažnosť proti právoplatnému rozhodnutiu. Pokiaľ tak žalovaná neurobila, nebola v celom rozsahu dobromyseľná pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam od K. H.. Okrem toho podľa odvolacieho súdu ani prípadná dobromyseľnosť (domnelého) nadobúdateľa vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy v zmysle ustálenej súdnej praxe nespôsobuje prelomenie následkov neplatnosti zmluvy a teda riadne nadobudnutie vlastníckeho práva. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 220 O.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 3 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.


Najprávo.sk - právny informačný systém pre odborníkov a širokú verejnosť