Odvolanie

Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka na odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať tento opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas. Ak podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník vyjadril v konaní svoju vôľu tým, že sa vzdal odvolania, nemôže ho podať ani vedľajší účastník. Ak sa účastník odvolania nevzdal, je súd v prípade, že odvolanie podal len vedľajší účastník, povinný vyzvať ním podporovaného účastníka na vyjadrenie, či dáva k tomuto odvolaniu súhlas. Ak účastník odmietne takýto súhlas vedľajšiemu účastníkovi udeliť, je odvolanie vedľajšieho účastníka neúčinné, čo má za následok, že odvolací súd odmietne jeho odvolanie ako podané osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená

V zmysle ustanovenia § 57 ods. 3 O. s. p lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde, alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Zachovanie lehoty podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy len vtedy, ak odosielateľ uvedie správnu adresu súdu, ktorému tento orgán má zásielku doručiť. Pokiaľ odvolateľ označil adresáta poštovej zásielky, ktorou doručoval odvolanie, podanú na prepravu Okresný súd Bratislava III (s poukazom na to, že uvedený súd je v obvode Bratislava III jediný, a teda nezameniteľný), s adresou Námestie Biely kríž a číslom budovy na tejto označenej ulici 7, mesto Bratislava so správnym označením poštového smerovacieho čísla mesta (8), obvodu (3) je to pre nezameniteľnosť a určitosť adresáta postačujúce tak, aby mohla byť zásielka správne doručená, a teda, aby mohli nastať právne účinky doručenia v zmysle citovaného ust. § 57 ods. 3 O. s. p.

Ustanovenie § 201 O.s.p., treba aplikovať v súvislosti s ustanovením § 93 ods. 2 O.s.p. V prípade, že účastník odmietne dať súhlas k odvolaniu vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 OSP ani na výzvu súdu, je odvolanie vedľajšieho účastníka bez tohto súhlasu právne neúčinné. Z dikcie § 93 ods. 4 OSP možno vyvodiť, že súd bude úkon vedľajšieho účastníka, s ktorým nevyslovil súhlas hlavný účastník, posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Môže sa totiž stať, že takýto úkon bude vlastne hlavnému účastníkovi na prospech, v tom prípade môže súd zvážiť, že takýto úkon vykoná, a to napriek nesúhlasu hlavného účastníka.

Odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa môže podať predovšetkým účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.), pričom účastníkom exekučného konania je oprávnený a povinný. Účastníkom pre určitý úsek konania môže byť aj osoba (fyzická alebo právnická osoba), o ktorej procesných právach a povinnostiach sa má v konaní rozhodovať. Postavenie inej osoby ako účastníka pre určitú časť (exekučného) konania je potrebné vyvodiť z konkrétnej procesnej situácie. Ak súd uložil rozhodnutím inej osobe než účastníkovi konania povinnosť na plnenie, spravidla má pre túto časť konania táto osoba postavenie účastníka konania, a teda je, okrem iného, oprávnená napadnúť túto časť rozhodnutia opravným prostriedkom. Z hľadiska procesného postavenia tejto osoby v konaní nie je určujúce, či rozhodnutie je alebo nie je vecne správne. Táto otázka môže byť predmetom skúmania odvolacím súdom na základe opravného prostriedku podaného práve touto osobou. Výrok, ktorým exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, exekučný súd rozhodol vo vzťahu k procesným právam a povinnostiam oprávneného a povinného, t.j. účastníkov exekučného konania, nerozhoduje o procesných právach a ani o procesných povinnostiach, ktoré by sa týkali súdneho exekútora a ani nejde o takú procesnú situáciu, ktorej povaha by svedčila tomu, že mu treba pre tento úsek konania priznať postavenie účastníka.

Ak odvolanie nemá náležitosti uvedené v § 205 ods. 1 a 2 O.s.p., možno ho odmietnuť, len ak odvolací súd nemôže pre nedostatok týchto náležitostí postupovať v opravnom konaní tak, ako mu ukladá zákon, t.j. prejednať ho a rozhodnúť o ňom a zároveň ten, kto odvolanie podal, bol súdom prvého stupňa (§ 209 ods. 1 O.s.p.) alebo odvolacím súdom (§ 211 ods. 1 O.s.p.) vyzvaný a správne poučený o tom, ako má chýbajúce náležitosti doplniť. Súd plní svoju povinnosť podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p. bez ohľadu na to, či odvolacia lehota už uplynula a tiež bez ohľadu na skutočnosť, či je účastník zastúpený advokátom, resp. má sám právnické vzdelanie. Ak by preto účastník sám svoje odvolanie neodôvodnil, bolo by povinnosťou prvostupňového, resp. odvolacieho súdu vyzvať ho na odstránenie vady odvolania s poučením o spôsobe ako má postupovať, a tiež o následkoch nesplnenia si svojej povinnosti. Až potom by mohol odvolací súd pristúpiť k odmietnutiu odvolania účastníka, ktoré by stále nemalo požadované náležitosti.

Subjektívna stránka prípustnosti odvolania sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania.

Zákon súdu (prvostupňovému ani odvolaciemu) vo všeobecnosti neukladá povinnosť vyzvať účastníka, aby sa k odvolaniu vyjadril; túto povinnosť má súd len vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej.

Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 O.s.p. Zákon však nerieši situáciu pre prípad, ak odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p., a teda aké právne dôsledky má odstránenie vád odvolania (doplnenie dôvodov) odvolateľom až po uplynutí odvolacej lehoty, avšak pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní. Lehota, do ktorej môže odvolateľ rozširovať dôvody odvolania, sa vzťahuje na také odvolanie, ktoré má všetky zákonom požadované náležitosti. Táto lehota ale nedopadá na povinnosť súdu dbať o odstránenie vád odvolania a ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. ani neurčuje lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Pokiaľ sa v odvolaní vyskytnú vady, je povinnosťou súdu vyzvať odvolateľa na ich odstránenie, pričom lehotu na odstránenie vady určuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 O.s.p.), a neustanovuje ju samotné plynutie odvolacej lehoty. Ak k doplneniu vadného odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je právne významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) je vada odstránená. Pritom je irelevantné, že k jej odstráneniu došlo až po uplynutí 15 dňovej lehoty na odvolanie (porovnaj J. Krajčo a kolektív, Občiansky súdny poriadok, komentár, V. aktualizované vydanie, EUROUNION, Bratislava 2010, str. 823, tiež rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej prace pod č. 53/2006 a č. 25/2009).

Ustanovenie § 43 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojitosti s § 211 ods. 2 O.s.p. primerane platí aj pre odvolacie konanie. Odmietnutie odvolania v zmysle citovaného ustanovenia § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. pre nedostatok náležitostí odvolania preto prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o také nedostatky, pre ktoré nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Iný postup súdu by mohol viesť k nadmiernemu formalizmu, a teda k nerešpektovaniu zásady zabezpečenia spravodlivej ochrany práv účastníkov v občianskom súdom konaní, vyplývajúcej z ustanovenia § 1 O.s.p.

Z ustanovenia § 207 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že ak odvolateľ vezme odvolanie späť, odvolací súd nemá inú možnosť, než odvolacie konanie zastaviť. Späťvzatie odvolania je z tohto hľadiska definitívne. Účastník konania, ktorý vzal účinne odvolanie späť, nemôže zrušiť svoj procesný úkon späťvzatia (nemôže „vziať späť späťvzatie odvolania"), a nemôže ho ani podať znova. Nemôže žiadať, aby konanie o odvolaní nebolo zastavené a aby sa v ňom pokračovalo bez ohľadu na späťvzatie odvolania. Pokiaľ odvolateľ taký úkon predsa len urobí, odvolací súd naň neprihliada, lebo takýto úkon nemá žiadne procesné účinky.

Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania, zastúpenému zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie, neodníma procesné právo podať v zákonnej lehote proti akémukoľvek rozhodnutiu príslušného súdu opravný prostriedok, avšak účastník konania môže toto právo úspešne uplatniť len v rámci lehoty plynúcej od doručenia predmetného rozhodnutia zástupcovi účastníka konania s generálnym plnomocenstvom.