Smrť nemajetného povinného a náhrada trov exekúcie

Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak poručiteľ žiaden majetok nezanechal a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h ods. 1 O.s.p. pre jeho nemajetnosť, exekučný súd mal konanie zastaviť správne z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku). Prípadní dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, pretože tento bol nemajetný, a preto použitie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie bolo nesprávne.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. júla 2012, sp. zn. 2 M Cdo 10/2012)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Košice II uznesením z 31. mája 2011 č.k. 37 Er 792/2003-11 exekúciu zastavil (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, § 19 a § 103 O.s.p., § 7 Občianskeho zákonníka) a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie, pretože povinný X. zomrel. Vzhľadom na úmrtie povinného, súd nemohol pri rozhodovaní o trovách exekúcie súdneho exekútora postupovať podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať ho na úhradu trov exekúcie a rovnako nemohol postupovať ani podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože oprávnená zastavenie exekúcie nezavinila. Súd preto rozhodol tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie súdneho exekútora uznesením z 21. októbra 2011 sp. zn. 14 CoE 120/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vyslovil, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dôvody uvedené v uznesení súdu prvého stupňa sú správne a presvedčivé a to pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci ako aj o právne posúdenie. Skutkový stav sa nezmenil ani v priebehu odvolacieho konania, preto na zistenia uvedené v odôvodnení uznesenia a na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa odvolací súd poukázal v celom rozsahu. Ustanovenie § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ktoré umožňuje rozhodnúť o uložení povinnosti uhradiť trovy exekúcie aj inému účastníkovi ako je povinný je výnimkou zo zásady, že trovy exekúcie hradí podľa § 196 a § 197 Exekučného poriadku povinný. Vzhľadom na to, že povinný zomrel v priebehu exekučného konania, dedičské konanie po nebohom povinnom (poručiteľovi) bolo pre nemajetnosť zastavené a zároveň neboli splnené zákonné podmienky na náhradu trov exekúcie oprávnenou podľa § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, odvolací súd považoval rozhodnutie okresného súdu o trovách exekúcie za vecne správne. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.