Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010)

Z odôvodnenia:

Okresný súd Humenné rozsudkom z 12. novembra 2008 č.k. 10 C 160/2006-155 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní 58 964 Sk s príslušenstvom (6% úrokom z omeškania ročne od 25. mája 2005 do zaplatenia) a trovy konania 9 693 Sk. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právna predchodkyňa žalobkyne (S. T., a.s.) a žalovaný uzavreli zmluvu o pripojení k verejnej telekomunikačnej službe ISDN (ďalej len „zmluva o pripojení"), na základe ktorej sa stal žalovaný účastníkom používajúcim túto službu. Za služby poskytnuté vo fakturačnom období od 1. októbra 2004 do 31. októbra 2004 žalobkyňa vyfakturovala žalovanému sumu 12 170 Sk (faktúra č. X. zo 4. novembra 2004), vo fakturačnom období od 1. novembra 2004 do 30. novembra 2004 sumu 22 465,50 Sk (faktúra č. X. zo 4. decembra 2004), vo fakturačnom období od 1. decembra 2004 do 31. decembra 2004 sumu 16 157,50 Sk (faktúra č. X. zo 4. januára 2005) a vo fakturačnom období od 1. marca 2005 do 31. marca 2005 sumu 8 171 Sk (faktúra č. X. z 5. apríla 2005). Voči v poradí prvej faktúre podal žalovaný reklamáciu, ktorá bola vybavená v jeho neprospech; voči ostatným faktúram reklamácie nepodal. Pokiaľ žalovaný v konaní namietal, že v rodinnom dome, v ktorom bolo umiestnené koncové telekomunikačné zariadenie, nikto nebýval, v dôsledku čoho ani nemohlo dôjsť k využívaniu služieb poskytovaných právnou predchodkyňou žalobkyne, súd konštatoval, že žalovaný toto tvrdenie ničím nepreukázal. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vychádzal z toho, že predmetné faktúry boli žalovanému riadne doručené a uzavrel, že žalobkyňa v konaní preukázala opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 18. mája 2009 sp. zn. 8 Co 36/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov odvolacieho konania 176,56 € do rúk advokátky JUDr. A. C.. V odôvodnení uviedol, že v zmysle časti VIII. Všeobecných podmienok poskytovania verejnej telekomunikačnej služby ISDN (ďalej len „všeobecné podmienky") je užívateľ tejto služby povinný každú zmenu adresy na doručovanie oznámiť spoločnosti; až do doručenia oznámenia o zmene adresy sa považuje za adresu určenú na doručovanie adresa, ktorá bola oznámená ako posledná. V prípade doručovania písomností a upomienok zasielaných prostredníctvom pošty sa považujú tieto písomnosti za doručené užívateľovi vtedy, ak zásielka nebola na pošte vyzdvihnutá v určenej odbernej lehote. V tomto smere preto námietky žalovaného o nedoručení faktúr boli neopodstatnené. Až do zániku právneho vzťahu založeného zmluvou o pripojení bolo povinnosťou žalovaného ako užívateľa tejto služby oznamovať právnej predchodkyni žalobkyne zmenu adresy doručovania. Právna predchodkyňa žalobkyne od uvedenej zmluvy odstúpila až 9. februára 2005. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že bolo na žalovanom, aby preukázal, že koncové telekomunikačné zariadenie v rozhodujúcom čase nikto neužíval, lebo v dome, kde sa nachádzalo, sa nikto nezdržiaval. V tomto smere však žalovaný neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť vykonané v občianskom súdnom konaní. Žalovaným označené dôkazy – zoznamy odchádzajúcich hovorov z tohto koncového telefónneho zariadenia nebolo možné zabezpečiť, lebo ich poskytovateľ služby uchováva len po dobu jedného roka. Iný dôkaz však žalovaný neoznačil. V zmysle všeobecných podmienok užívateľ zodpovedá za všetky volania uskutočnené z prístupu ISDN bez ohľadu na osobu, ktorá toto volanie uskutočnila a je povinný zaplatiť cenu za užívanie takto poskytovaných služieb. Súd prvého stupňa z toho správne vyvodil, že bolo na žalovanom, aby preukázal svoje tvrdenia o nevyužívaní predmetného zariadenia. Žalovaný však svoje tvrdenia nepreukázal. Vzhľadom na to odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.