Neurčitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva

Občiansky zákonník v cit. § 553 výslovne nerieši situáciu, ak dlžník zabezpečený záväzok riadne a včas nesplní, teda ak nenastane rozväzovacia podmienka. Z podstaty tohto inštitútu ale vyplýva, že v dôsledku nesplnenia rozväzovacej podmienky sa vlastníctvo veriteľa stane nepodmieneným, v dôsledku čoho môže realizovať svoje vlastnícke právo k veci ako plnohodnotný vlastník. Podľa názoru odvolacieho súdu za tejto situácie zabezpečovací prevod práva musí plniť i funkciu uhradzovaciu, čo cit. § 553 Občianskeho zákonníka nevylučuje, keďže inak by nemal pre veriteľa fakticky zmysel a pre dlžníka by nepredstavoval žiadnu hrozbu, čím by sa minul účelu, ktorým má byť zabezpečenie splnenia záväzku. O tom akým spôsobom sa tak má stať ale Občiansky zákonník mlčí. V dôsledku toho, pokiaľ by zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva neobsahovala dojednanie o tom, ako sa zmluvné strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zaistenú pohľadávku veriteľovi neuhradí riadne a včas, by bola absolútne neplatná pre svoju neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže by vyvolávala neistotu o obsahu práv a povinností účastníkov zmluvy pre prípad, že dlžník záväzok nesplní a to neistotu, ktorá nemôže byť odstránená výkladom.

(rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. marca 2010, sp. zn. 24Co/346/2009)

Z rozhodnutia:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že zmluva o úvere č. 81/2006 zo dňa 12.5.2006, ktorá bola uzavretá medzi odporcom ako veriteľom a navrhovateľkou ako dlžníčkou a zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti ako príloha č. 1 k zmluve o úvere č. 81/2006 na nehnuteľnosť zapísanú K. Ú. v T. S. K. v D. S. na LV č. 339 v kat. úz. V. M. ako parc. č. 3129 zastavané plochy a nádvoria o výmere 325 m2 a rodinný dom súp. č. XX. na parc. č. 3129, sú neplatné. Súd zároveň rozhodol, že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 34, § 37 ods. 1, 2 a 3 a § 39 Občianskeho zákonníka odôvodnil tým, že predmetné právne úkony neboli urobené slobodne a vážne. Jednalo sa o zastretý právny úkon, teda úver nie pre navrhovateľku, ale pre Ing. Z. L., ako to bolo preukázané výpoveďou Ing. J. B., pričom Ing. L. boli aj vyplatené peniaze. Navrhovateľka bola uvedená do omylu a nevedela pochopiť dosah a obsah oboch zmlúv. Keďže tieto úkony neboli urobené vážne, keď ich cieľom bol úver nie pre navrhovateľku, ale pre tretiu osobu, svojím obsahom a účelom odporujú zákonu, obchádzajú ho a zároveň sa priečia dobrým mravom, preto sú absolútne neplatné. V dôsledku toho súd návrhu vyhovel a s použitím § 150 ods. 1 O.s.p. súd v konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže nie odporca zavinil neplatnosť uvedených právnych úkonov.