Záložné právo

Záložné právo ako akcesorické právo slúži na zabezpečenie pohľadávky veriteľa tým, že, ak dlžník nesplní svoj záväzok včas a riadne, záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu. Vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku má záložné právo povahu akcesorického záväzku, t. j., ak k vzniku k hlavnému záväzku nedôjde, nemôže dôjsť ani k vzniku akcesorického záväzku.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obo/39/2008, zo dňa 16. decembra 2009)

Z rozhodnutia:

Napadnutým rozsudkom krajský súd, ako súd prvostupňový určil, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosti žalobcu – Športovej haly č. 2382 v katastrálnom území K., zapísané na LV č. X. na základe zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 29. júna 1993 na zabezpečenie úveru podľa úverovej zmluvy č. 2153497-539/0900359-9 číslo zmluvy 34293, ktoré boli vložené do katastra nehnuteľnosti dňa 30. júna 1993 pod číslom V., zaniklo. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 43 356 Sk na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že sa žalobca domáhal určenia zániku záložného práva. Zmluvou o zriadení záložného práva z 29. júna 1993 sa žalobca zaviazal zriadiť záložné právo k svojím nehnuteľnostiam na zabezpečenie úveru, ktorý mal byť poskytnutý ŠK S. K. na investičný rozvoj vo výške 25 000 000 Sk. Zo strany žalobcu malo ísť o zaistenie záväzku v prospech tretieho subjektu – športového klubu. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný ako veriteľ a Športový klub S. K. ako dlžník uzatvorili úverovú zmluvu č. 090035-9, v ktorej v článku I bol stanovený účel, na ktorý sa má úver poskytnúť, a to na investičný rozvoj. Z úverovej zmluvy, ale ani z notárskej zápisnice, ktorú uzatvoril žalobca s firmou R. s. r. o. na kúpu nehnuteľnosti a nájom tej istej nehnuteľnosti nevyplýva, že veriteľ podľa úverovej zmluvy poskytne peňažné prostriedky na kúpu konkrétnej nehnuteľnosti. Neobstálo ani tvrdenie žalovaného, že finančné prostriedky poskytol na základe kúpnej zmluvy na kúpu nehnuteľnosti, pretože túto kúpnu zmluvu uzavreli úverový dlžník a spoločnosť R. spol. s r. o., a nie úverový dlžník a fyzická osoba V. R.. Z dokladu na čl. 78 vyplýva, že dňa 30. júna 1993 boli poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 25 000 000 Sk v prospech účtu fyzickej osoby V. R.. V. R. však nebol účastníkom kúpnej zmluvy na kúpu nehnuteľnosti a ani v úverovej zmluve nebolo dohodnuté, že peňažný ústav poskytne úverové prostriedky na kúpu nehnuteľnosti, a že tieto poukáže fyzickej osobe V. R. Žalovaný si teda nesplnil svoj záväzok z úverovej zmluvy, pretože úverovému dlžníkovi neposkytol peňažné prostriedky dohodnuté v úverovej zmluve, ale poskytol ich inej osobe – V. R.. Plnenie v prospech tejto osoby nebolo dohodnuté v úverovej zmluve a plnenie v prospech tejto osoby nevyplýva ani z uzavretej kúpnej zmluvy N 128/93, Nz 126/93 z 18. júna 1993, ktorú uzavreli spoločnosť R. spol. s r. o. ako predávajúci a Športový klub S. K. ako kupujúci. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neposkytol peňažné prostriedky úverovému dlžníkovi, tomuto nevznikla povinnosť vrátiť peňažné prostriedky, nevznikol mu záväzok na vrátenie úveru. Tento záväzok nemôže vzniknúť ani v budúcnosti, pretože medzičasom došlo k zániku úverovej zmluvy, a to odstúpením žalovaného zo dňa 23. júna 1996. V predmetnej veci úverovému dlžníkovi neboli poskytnuté peňažné prostriedky, preto mu nevznikla povinnosť vrátiť dlh, keďže z úverovej zmluvy nemá žiadny záväzok úverový dlžník, nemôže mať záväzok ani záložný dlžník, nakoľko ide o akcesorický právny vzťah, preto povinnosť zo záložnej zmluvy zanikla (§ 151g OZ v znení v čase vzniku právneho úkonu). Súd navrhované dôkazy – vypočutie svedkov nevykonal, pretože svedkovia V. R. a JUDr. F. už boli vypočutí, otázka čerpania úveru podľa názoru súdu prvého stupňa vyplýva z listinných dôkazov, a pokiaľ ide o otázku prevzatia dlhu, podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR k prevzatiu dlhu nedošlo, a preto prvostupňový súd nepovažoval za potrebné s touto otázkou sa ďalej zaoberať.