Odporovateľné právne úkony

I. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú. II. Aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína, nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia R 44/2001, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína, sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.

Ak nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody a táto náhrada je obmedzená výškou získaného prospechu. Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na plnenie. Toto právo môže veriteľ uplatniť samostatnou žalobou alebo súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Súd však nemôže žalobu o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zamietnuť z dôvodu, že prichádza do úvahy iba žaloba na plnenie v zmysle § 42b ods. 4 veta za bodkočiarkou OZ. Žaloba na plnenie totiž nie je odporovacou žalobou v zmysle § 42b ods. 1 OZ. Ak súd zamietnutie žaloby o vyslovenie neúčinnosti predmetného právneho úkonu odôvodnil výlučne nemožnosťou uspokojenie sa veriteľa z toto práva, rozhodol nesprávne. Súd je povinný rozhodnúť o tom, či predmetným právnym úkonom boli alebo neboli naplnené podmienky uvedené v ustanovení § 42a OZ.

Dohode o vyporiadaní BSM medzi manželmi alebo medzi bývalými manželmi je možné úspešne odporovať za splnenia podmienok uvedených v § 42a OZ, avšak nie je možné odporovať uzneseniu, ktorým bol schválený súdny zmier a ktoré obsahuje dohodu o vyporiadaní BSM, nakoľko sa nejedná o právny úkon účastníkov dohody, ale o súdne rozhodnutie.

Ak pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka treba vo všeobecnosti (teda bez ohľadu na pôvodný právny titul pohľadávky) rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu, tak v prípade pohľadávok vzniknutých z titulu náhrady trov (súdneho) konania už z podstaty tohto inštitútu neprichádza do úvahy iná interpretácia pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, ako tá, že náhrada trov konania sa stáva „vymáhateľnou pohľadávkou“ v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka momentom, keď došlo k právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania, pretože až týmto momentom vznikla na strane veriteľa (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore úspešná) pohľadávka a na strane dlžníka (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore neúspešná) dlh. Pohľadávka vzniknutá z titulu náhrady trov konania totiž vo svojej podstate predstavuje pohľadávku „sui generis“ oproti pohľadávkam vzniknutým napr. z titulu existencie konkrétneho záväzkovoprávneho vzťahu alebo zodpovednostného vzťahu, kedy v týchto prípadoch momentom splnenia konkrétnych záväzkovoprávnych podmienok resp. konkrétnych predpokladov zodpovednosti možno hovoriť o existencii tzv. „dospelej“ či splatnej pohľadávky, teda žalovateľnej pohľadávky. V prípade pohľadávky vzniknutej z titulu náhrady trov konania však takýto „medzistupeň vývoja“ pohľadávky, t. j. vo forme existencie „dospelej“ či splatnej, resp. vymáhateľnej pohľadávky neexistuje. Preto do doby, pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak v spore už došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu (k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej), avšak bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov konania.

Vzťah zaťa a svokra, resp. svokry nie je žiadnym zo vzťahov vymenovaných v časti vety pred bodkočiarkou § 116 OZ, kedy ide o blízke osoby bez ďalšieho (len na základe zákonom zadefinovaného stupňa spríbuznenia oboch strán vzťahu), ale môže byť vzťahom blízkych osôb nanajvýš za splnenia ďalších podmienok, ktorými je to, že pôjde stále o vzťah rodinný alebo prinajmenšom rodinnému obdobný a tiež to, že ujmu (hoc aj len potenciálnu) utrpenú jednou z takýchto osôb by druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Práve od toho, či vzťah pôjde podradiť pod definíciu vzťahu blízkych osôb, pritom závisí aj to, v akej dôkaznej pozícii sa ocitne veriteľ dlžníka požadujúci, aby úkon dlžníka ukracujúci uspokojenie jeho pohľadávky bol voči nemu určený za neúčinný. Len ak ide o blízke osoby, platí, že je tu dôkazné bremeno nadobúdateľov majetku dlžníka inak súceho na uspokojenie pohľadávky veriteľa na to, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať. Naopak, ak tu o blízke osoby nepôjde, dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a aj známosti takéhoto úmyslu druhej strane má veriteľ.

Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.

Veriteľ je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka oprávnený odporovať nielen právnym úkonom, ktoré urobil dlžník, ale aj právnym úkonom manžela dlžníka, týkajúcicm sa majetku, ktorý manžel dlžníka nadobudol na základe dohody o zúžení zákonom stanoveného rozsahu spoločného imania (v SR bezpodielového spoluvlastníctva manželov) do svojho výlučného vlastníctva, a to za predpokladu, že veriteľ mal právo uspokojiť sa (tiež) z majetku patriaceho do spoločného imania (BSM) dlžníka a jeho manžela.

Ak bolo právoplatným súdnym rozhodnutím určené, že právny úkon medzi dlžníkom a sťažovateľkou je právne neúčinný (tzv. relatívna neúčinnosť právneho úkonu), a teda v pomere medzi veriteľkou a sťažovateľkou, ktorá nadobudla majetok od dlžníka na základe veriteľkou úspešne odporovaného právneho úkonu, sa na tento právny vzťah hľadí, akoby k právnemu úkonu nedošlo, potom pasívne legitimovanou v exekučnom konaní je sťažovateľka, ktorá na základe právneho úkonu súdom právoplatne vyhláseného za neúčinný (v tomto prípade kúpnej zmluvy) nadobudla nehnuteľnosť od veriteľkinho dlžníka.

Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právneho úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka). Zmysel právnej úpravy odporovateľnosti spočíva v zabezpečení ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka uspokojená. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že odporovateľný právny úkon stráca na základe právoplatného rozhodnutia v určených prípadoch účinnosť iba voči oprávnenej osobe, t.j. voči veriteľovi. Právne úkony, ktoré možno odporovať, sú svojou povahou nielen právnymi úkonmi, na základe ktorých dochádza k scudzeniu majetku (napr. predaj, darovanie), ale aj každý právny úkon, ktorým dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej pohľadávky (napr. odpustenie dlhu, odmietnutie dedičstva a pod.). Veriteľ môže svoje právo odporovať právnemu úkonu uplatniť súdnou žalobou, na základe ktorej sa domáha toho, aby súd vyslovil vo vzťahu k veriteľovi za právne neúčinné tie právne úkony, ktorými dlžník zmenšil svoj majetok natoľko, že to môže obmedziť, prípadne celkom zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa.

Účinkom odporovania je podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vznik práva veriteľa uspokojiť sa z predmetu neúčinného úkonu. Ide tu o tzv. vecnú zodpovednosť alebo vecné "ručenie" vlastníka (jeho zodpovednosť za záväzok veriteľa je obmedzená na konkrétnu vec – predmet neúčinného právneho úkonu, porov. k účinkom odporovania napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 15/2010). Ak je predmetom úkonu nehnuteľnosť, bude účinkom odporovania vznik práva uspokojiť sa z danej konkrétnej nehnuteľnosti. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p. neobmedzuje výlučnú príslušnosť výslovne len na konania týkajúce sa vecných práv, ale akýchkoľvek práv, ktoré možno konkrétne priradiť k určitej nehnuteľnosti. Keďže právo uspokojiť sa z predmetu neúčinného právneho úkonu podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka takým právom je, je daný predpoklad aplikácie § 88 ods. 1 písm. h) O. s. p., a tým výlučná miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť.

V preskúmavanej veci podal navrhovateľ návrh na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Hodnotu predmetu navrhovateľom požadovaného určenia nemožno vyjadriť v peniazoch. I keby bolo podanie tohto návrhu jedným z viacerých procesných prostriedkov, ktorými navrhovateľ sleduje dosiahnutie takého konečného cieľa, ktorý je vyjadriteľný v peniazoch (t.j. i keby navrhovateľovi v konečnom dôsledku išlo o vymoženie 1 333 333 Sk), nemožno prehliadať, že návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti); podaným návrhom navrhovateľa sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch.