K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Z odôvodnenia:

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 28. septembra 2005 č.k. 19 C 129/04-93 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému (po úprave žalobného návrhu) domáhala priznania náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia orgánu štátu a nesprávnym úradným postupom vo výške 8 200 000,-- Sk s úrokom z omeškania 17,6 % od X. do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba je bezdôvodná, keď žalobkyňa nevyužila možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok; nedostatok tejto podmienky uplatnenia nároku v zmysle § 3 zákona č. 58/1969 Zb. ju vylúčil z eventuálneho priznania náhrady škody. Žalobkyňa tiež nepreukázala naplnenie podmienky v zmysle § 9 cit. zákona, a to predbežné prerokovanie nároku, pričom ide o obligatórnu podmienku, ktorou zákon podmieňuje nárok na náhradu škody uplatnený pred súdmi. Nebola tiež splnená ďalšia zákonná podmienka pre uplatnenie nároku podľa ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona, totiž že nezákonné rozhodnutie bolo síce zrušené, avšak konanie, v ktorom bolo vydané, nie je právoplatne skončené. V prípadoch, kedy je po zrušení nezákonného rozhodnutia vo veci potrebné rozhodnúť, je nutné vyčkať na právoplatné skončenie konania – nové rozhodnutie vo veci je totiž dôležité pre posúdenie, či škoda vôbec vznikla, a ak vznikla, v akej výške. V konaní nebol jednoznačne preukázaný vznik škody, ako jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa hmotného práva. Bolo vecou žalobkyne, aby vznik a výšku škody preukázala, pričom škoda musí existovať najneskôr v čase, kedy o uplatnenom nároku súd rozhoduje (§ 154 O.s.p.) a nie stav, aký pravdepodobne ešte len nastane. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že vydaním protizákonného rozhodnutia Krajského úradu v Bratislave jej bola spôsobená škoda, spočívajúca v nemožnosti dokončiť a skolaudovať stavbu v zákonom stanovenej lehote. Prvostupňový súd sa stotožnil s tvrdením žalovanej, že v konaní bolo pre nezákonnosť zrušené druhostupňové a nie prvostupňové rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, ktorý zastavil stavebné práce; v stavbe nebolo možné pokračovať v dôsledku zastavenia stavebných prác na základe rozhodnutia Okresného úradu Bratislava IV – nie je preto možné bez akýchkoľvek pochybností preukázať príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a prípadnou škodou. Pokiaľ ide o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, žalobkyňa nesprávny úradný postup videla v nekonaní Krajského úradu v Bratislave, v tom, že nevydal rozhodnutie napriek tomu, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky zrušilo rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave zo 14. novembra 2000, vec vrátilo tomuto orgánu na nové odvolacie konanie a rozhodnutie o odvolaní. Tvrdenie žalobkyne o nečinnosti Krajského úradu v Bratislave bolo vyvrátené listinným dôkazom – rozhodnutím Krajského úradu v Bratislave zo 14. decembra 2001 č. V.. Neboli tak naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to protiprávnej činnosti, škody ani príčinnej súvislosti.