Občianske právo

Podľa § 533 Občianskeho zákonníka kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne; ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia predpokladom vzniku zabezpečenia záväzku je uzavretie dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom. Táto dohoda musí mať písomnú formu a jej obsahom je záväzok tretej osoby splniť za dlžníka jeho peňažný dlh veriteľovi. Pôvodný dlžník nie je účastníkom tejto dohody, preto sa súhlas pôvodného dlžníka s dohodou nevyžaduje. Je tomu tak preto, že nedochádza k zmene pôvodného záväzkového vzťahu (pôvodný dlžník neprestáva byť dlžníkom a nezaniká jeho povinnosť z už vzniknutého záväzkového vzťahu). V prípade pristúpenia k záväzku (dlhu) ide o pristúpenie ďalšieho dlžníka do existujúceho záväzkového právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, a to na strane pôvodného dlžníka (tzv. kumulatívna intercesia). Nový dlžník je veriteľovi zaviazaný spoločne a nerozdielne s pôvodným dlžníkom. V plnom rozsahu je tu potrebné aplikovať ustanovenie § 511 Občianskeho zákonníka o pasívnej solidarite, vrátane práva na následný postih medzi pôvodným a novým dlžníkom. V naposledy uvedenom prípade sa zrejme bude vychádzať z toho, že pokiaľ nebolo inej dohody, podiely dlžníkov na dlhu sú rovnaké (§ 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Splnením záväzku ktorýmkoľvek dlžníkom dochádza k zániku pôvodného záväzkového vzťahu a súčasne aj k zániku zabezpečenia záväzku.

Občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (§ 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov, práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy, vznikajúce na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne. Pre vyriešenie otázky, či ten – ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje návrhom uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať a správne právne posúdiť. Za účelom zabezpečenia podkladov, nevyhnutých pre tento postup, ukladá zákon navrhovateľovi povinnosť uviesť v návrhu rozhodujúce skutočnosti (§ 79 ods. 1 O.s.p.), ktoré majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných nielen pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ale aj pre posúdenie veci samej. Navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa v návrhu právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.

Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy.

Prípadný stret základného práva poslancov na súkromie (ochranu osobnosti) so základným právom sťažovateľa na prijímanie informácií zvoleným spôsobom treba podľa názoru ústavného súdu riešiť v prospech sťažovateľa. Obecné zastupiteľstvo konalo a rozhodovalo verejne. Výkon práva sťažovateľa na prijímanie informácií vyhotovovaním zvukovo-obrazového záznamu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva má síce určitý vzťah k ich základnému právu na súkromie, ale v danom prípade prevažuje bez akýchkoľvek pochýb uplatnenie základného práva sťažovateľa na informácie spôsobom, aký zvolil a aký mu obecné zastupiteľstvo prijatím zákazu filmovania a následným ukončením rokovania obecného zastupiteľstva odoprelo. Poslanci obecného zastupiteľstva sú verejnými činiteľmi a rokovania obecného zastupiteľstva sú zasadne verejné. V súvislosti s tým sa preto ani nedá uvažovať o tom, že by prevážilo základné právo poslancov na súkromie. V skutočnosti sa získavala informácia z ich verejnej činnosti, teda o ich verejnoprávnom úkone, nie zo súkromia. Tieto verejné úkony sú už z podstaty obmedzením základného práva na súkromie, ale v záujme otvorenosti verejnej moci voči občanom (v tomto prípade aj voči voličom). Preto pri takom hlasovaní nie je nevyhnutné a potrebné rešpektovať základné právo na súkromie na úkor garantovania základného práva na informácie. Iný prístup by poprel zmysel a obsah základného práva na informácie, ktoré má úzku väzbu na princíp verejnosti a transparentnosti postupov a priebehu zasadnutia obecného zastupiteľstva.

Ustanovenie § 33b Občianskeho zákonníka upravuje zánik plnej moci. Zákonná terminológia však nie je presná. Plná moc, rovnako ako iné právne úkony, nezaniká, ale stráca právne účinky. Je preto potrebné hovoriť o zániku právnych účinkov plnej moci. Ten je potrebné rozlišovať od zániku právnych vzťahov zo zmluvy upravujúcej vnútorné vzťahy medzi zmocnencom a zmocniteľom. Zánik právnych účinkov plnej moci vyvoláva problém vo vzťahu k tretím osobám, ktoré sa o ňom nemusia dozvedieť. Podľa súčasnej právnej úpravy je odvolanie plnej moci perfektné oznámením zmocnencovi. Úkony, ktoré po odvolaní plnej moci zmocnenec urobí, je možné pripočítať zmocniteľovi, len ak dôjde k ratihabícii.

Aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa.

Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku.

Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie získané plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol vzniká podľa zákona tomu, kto ho získal. Tým, kto plnenie získal nie je osoba, ktorá predmet plnenia aktuálne drží, prípadne ktorá ho skutočne spotrebovala. Takýmto subjektom nie je ani osoba, ktorá ho získala na základe platne uzavretej dohody s adresátom plnenia a osobou, ktorá plnenie poskytla. Osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je výlučne osoba, ktorej plnenie bolo adresované.

Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka, podľa ktorého predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby, sa týka, čomu nasvedčuje i jeho systematické zaradenie, predkupného práva založeného zmluvou, teda obligačného predkupného práva. Na predkupné právo spoluvlastníka založené zákonom v § 140 Obč. zákonníka nie je použiteľné. Jeho nepoužiteľnosť vyplýva z povahy predkupného práva spoluvlastníka, ktoré je nerozlučne späté s existenciou spoluvlastníctva, a s dedením vlastníckeho a teda aj spoluvlastníckeho práva. Keďže smrťou spoluvlastníka prechádza jeho spoluvlastnícke právo na dedičov, stávajú sa dedičia zároveň zo zákona aj nositeľmi predkupného práva. Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka vylučuje dedenie predkupného práva založeného zmluvou, netýka sa však subjektívnych práv a z nich vyplývajúcich nárokov vzniklých porušením predkupného práva. Tieto nároky majúce majetkovú povahu nepochybne sú predmetom dedenia.

Podle § 516 Občanského zákoníka mohou účastníci dohodou změnit vzájemná práva a povinnosti (odst. 1). Nevyplývá-li z dohody nepochybně, že sjednáním nového závazku má dosavadní závazek zaniknout, vzniká nový závazek vedle dosavadního závazku, jsou-li pro jeho vznik splněny zákonem požadované náležitosti (odst. 2). Tato změna v obsahu závazku dohodou stran se nazývá kumulativní novací. Na rozdíl od tzv. privativní novace podle § 570 ObčZ, při níž dosavadní závazek zaniká a je nahrazen novým, se při kumulativní novaci jedná o změnu za trvání existujícího právního vztahu, spočívající v zániku určitých dosavadních vzájemných práv a povinností a v jejich nahrazení nově sjednanými, případně ve vzniku dalších práv a povinností vedle již existujících. Dosavadní závazkový vztah tedy nezaniká; právním důvodem změněného závazku je jak původní právní skutečnost, která způsobila jeho vznik, tak i dohoda stran o změně jeho obsahu. Změna závazku se zpravidla týká místa či způsobu plnění, splatnosti apod. Nové ujednání smluvních stran o termínu splatnosti znamená sice zánik povinnosti dlužníka splnit dluh tak, jak bylo původně ujednáno, nikoli však zánik jeho povinnosti plnit; mění se jen jednotlivá práva a povinnosti v existujícím právním vztahu. Je totiž třeba rozlišovat závazek ke konkrétnímu plnění (t. j. jednotlivé povinnosti) a celý závazkový právní vztah (srov. blíže Švestka/Jehlička/Škárová/Spáčil a kol., Občanský zákoník, komentář, C. H. Beck, 10. vydání 2006, str. 917).

Pokiaľ zákonodarca s účinnosťou od 15.1.2009 novelizoval ust. § 369 ods. 1 Obch. zákonníka tak, že v prípade záväzkov vzniknutých zo spotrebiteľských zmlúv možno úroky z omeškania dohodnúť najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, reagoval tak na úpravu ochrany spotrebiteľa, vyplývajúcu z predpisov Európskej únie, aproximovanú do slovenského právneho poriadku už skôr, v rámci ochrany spotrebiteľa v Obč. zákonníku ( § 52 a nasl.) a zákonom o spotrebiteľskom úvere, aby odstránil prípadné pochybnosti. Vychádzajúc však z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, platnej v čase účinnosti zmluvy, na základe ust. § 54 ods. 1 Obč. zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy, majúce charakter absolútnych obchodov, aj do 15.1.2009 bolo potrebné na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa výhodnejšia.