Neplatnosť zmluvy o dielo, dôkazná núdza

Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník nestanovuje obligatórne písomnú formu zmluvy o dielo, je zodpovednosťou zmluvných   strán (subjektov obchodnoprávneho vzťahu), či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú formu zmluvy, pričom v tejto súvislosti musia znášať riziko dôkaznej núdze v prípadnom spore, ak sa rozhodli pre formu ústnu, alebo pre písomnú úpravu len niektorých aspektov ich zmluvného vzťahu.  K platnosti ústnej zmluvy totiž postačujú zhodné prejavy vôle zmluvných strán ohľadom podstatných náležitosti zmluvy,   ktoré nemusia byť „zachytené“ objektívne poznateľným spôsobom pre tretie strany. S tým spojená dôkazná núdza ide však na ťarchu strán sporu.

Ak sa podarí vôľu účastníkov v procese hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu zmluvy. Z vonkajších   okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy.

V zmysle úpravy Obchodného zákonníka dostatočné vymedzenie predmetu diela patrí k   základným náležitostiam zmluvy o dielo (ďalšími   náležitosťami je označenie zmluvných strán - zhotoviteľa a objednávateľa, a určenie odmeny za vykonanie diela).

Vôľa objednávateľa uzavrieť zmluvu s nešpecifikovaným riešením diela (predmetom) nie je spôsobilá založiť účinky zhodného prejavu vôle pre nedostatok esenciálnej náležitosti zmluvy o dielo, keďže predmet diela nebol určený jednoznačne ani pri predzmluvných rokovaniach, ani v písomnej zmluve, pričom   ani   z následného správania objednávateľa nemožno ustáliť, že by považoval namontované dielo za zhotovené riadne podľa zmluvy, teda v zhode s jeho vôľou a predstavou o predmete plnenia.

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. júla 2018, sp. zn. IV. ÚS 142/2018)