Spôsoby identifikácie pohľadávky

Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nie je postačujú stav, kedy je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, ak to nie je inak z právneho úkonu samotného objektívne poznateľné.

Uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, pre ktorý Obchodný zákonník predpisuje obligatórne písomnú formu, pričom ustanovenie § 323 ods. 1 ďalej vymedzuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok určitý, t. j., že musí byť jednoznačne identifikovaný. Ak potom zákon spôsob takejto identifikácie neurčuje, možno ju vykonať akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Určitosť uznávaného záväzku musí pritom vyplývať z písomného prejavu dlžníka a nemožno ju vyvodzovať z toho, že účastníkom muselo byť známe, aký záväzok dlžník uznáva.

Určitosť predmetu písomného právneho úkonu nie je obmedzená len na prípady, kedy je tento predmet špecifikovaný v samotnom texte, ktorý obsah úkonu zachycuje, požiadavke určitosti vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet úkonu objektívne (teda každému, a nielen zmluvným stranám) poznateľný, samozrejme za predpokladu, že je v tejto listine označený úplne nezameniteľným spôsobom.

V rovine hmotnoprávnej možno identifikovať pohľadávku rozmanitým spôsobom, najmä uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená, výšky, splatnosti, prípadne aj inými skutočnosťami, vrátane odkazu na eventuálny titul, ktorým bola priznaná, vždy však tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupiteľa voči tomu istému povinnému. O náležité určenie pohľadávky by nešlo v prípade, kedy by ani základe výkladových pravidiel prejavu vôle nebolo možné dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka mala byť postúpená (uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1319/2002 zo dňa 31. júla 2003). Tieto závery možno vztiahnuť aj na otázku posúdenia určitosti uznávaného záväzku.

(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21. januára 2009, sp. zn. 32 Cdo 3851/2007)