Zabezpečenie záväzkov

Určitosť záväzku nemožno stotožňovať s jeho výškou, ktorá má význam len pre vymedzenie rozsahu účinkov predvídaných v ustanovení § 323 ods. 1 OBZ.

Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nie je postačujú stav, kedy je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, ak to nie je inak z právneho úkonu samotného objektívne poznateľné. Uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, pre ktorý Obchodný zákonník predpisuje obligatórne písomnú formu, pričom ustanovenie § 323 ods. 1 ďalej vymedzuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok určitý, t. j., že musí byť jednoznačne identifikovaný. Ak potom zákon spôsob takejto identifikácie neurčuje, možno ju vykonať akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Určitosť uznávaného záväzku musí pritom vyplývať z písomného prejavu dlžníka a nemožno ju vyvodzovať z toho, že účastníkom muselo byť známe, aký záväzok dlžník uznáva. Určitosť predmetu písomného právneho úkonu nie je obmedzená len na prípady, kedy je tento predmet špecifikovaný v samotnom texte, ktorý obsah úkonu zachycuje, požiadavke určitosti vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet úkonu objektívne (teda každému, a nielen zmluvným stranám) poznateľný, samozrejme za predpokladu, že je v tejto listine označený úplne nezameniteľným spôsobom. V rovine hmotnoprávnej možno identifikovať pohľadávku rozmanitým spôsobom, najmä uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená, výšky, splatnosti, prípadne aj inými skutočnosťami, vrátane odkazu na eventuálny titul, ktorým bola priznaná, vždy však tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupiteľa voči tomu istému povinnému. O náležité určenie pohľadávky by nešlo v prípade, kedy by ani základe výkladových pravidiel prejavu vôle nebolo možné dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka mala byť postúpená (uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1319/2002 zo dňa 31. júla 2003). Tieto závery možno vztiahnuť aj na otázku posúdenia určitosti uznávaného záväzku.

Záväzok, ktorého sa uznanie týka, je treba identifikovať takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (napríklad uvedením jeho dôvodu, odkazom na listinu, v ktorej je ďalej špecifikovaný, a podobne). Ak nemá dlžník voči veriteľovi v dobe uznania iný záväzok alebo iné záväzky zo zmluvy (zmlúv) o úvere (teda iné záväzky zameniteľné s uznávaným záväzkom), potom platí, že záväzok je v uznaní dostatočne určito identifikovaný aj vtedy, ak vymedzuje len údaj o osobe veriteľa, výške plnenia a označení, že ide o záväzok zo zmluvy o úvere (bez toho, že by bolo treba zmluvu o úvere bližšie špecifikovať napríklad číslom, či dátumom uzavretia).

Zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V zmysle § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa akcesorické záväzky spravujú režimom Obchodného zákonníka, pokiaľ je tomuto režimu podriadený hlavný záväzok. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa preto spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp.zn. 4 Obo 115/99). Jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku z obchodnoprávneho vzťahu je aj ručenie, ktorého komplexná, ucelená právna úprava sa nachádza v ustanoveniach § 303 až § 312 Obchodného zákonníka. Na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy, včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho zákonníka. V takomto prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ustanoveniach § 387 a nasl. Obchodného zákonníka.

Ustanovenie § 323 ods. 1 OBZ stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok „určitý", t. j. že musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, možno ju teda urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojim dôvodom a výškou, z dikcie prvej vety odstavca 1 sa však niekedy vyvodzuje, že by mal byť uznaný čo do výšky. Pokiaľ je však záväzok dostatočne identifikovaný inými vlastnosťami než výškou, potom ak nie je rozsah uznania nijako obmedzený možno vyvodiť, že bol uznaný v celom rozsahu aj bez toho, že by bola uvedená jeho výška. Prvá časť prvej vety ustanovenia § 323 ods. 1 OBZ, obsahuje úplne jednoznačnú požiadavku na existenciu prejavu vôle dlžníka uznať záväzok vymedzený uvedeným spôsobom.

K moderácii zmluvnej pokuty dochádza s účinkami ex tunc k okamihu dojednania o zmluvnej pokute. Ak je zmluvná pokuta neprimeraná, nemôže jednostranným započítaním dôjsť v rozsahu jej neprimeranej výšky k zániku pohľadávky zo zmluvnej pokuty, ani k zániku pohľadávky, proti ktorej sa započítava.

Ak ručí niekto za záväzky právnickej osoby ako dlžníka, záväzok ručiteľov nezaniká zánikom tejto osoby, a to ani vtedy, keď jej záväzky neprechádzajú na právneho nástupcu. Platí tiež, že ručenie nezaniká ani vtedy, ak zanikol hlavný záväzok pre nemožnosť plnenia dlžníka, pokiaľ je záväzok splniteľný ručiteľom.

Vzhľadom ku komplexnej odchylnej úprave uznania záväzku v Obchodnom zákonníku sa v obchodných vzťahoch právna úprava Občianskeho zákonníka nepoužije.

Při všech významných odchylkách, jež plynou z ustanovení § 313 a násl. obch. zák. a jimiž se bankovní záruka odlišuje od institutu ručení upraveného především v obchodním zákoníku a v občanském zákoníku (ručitelem musí být vždy jen banka, banka je povinna k výzvě věřitele plnit, aniž by předtím musel být vyzván dlužník, závazky ze záruční listiny jsou zásadně samostatně převoditelné, bankovní záruka je zásadně úplatná), a na jejichž základě lze uzavřít, že se zde - v porovnání s ručením - neprosazuje princip akcesority a subsidiarity zajišťovacího závazku, je bankovní záruka svou podstatou (v širším slova smyslu) zvláštním druhem ručení. Účel tohoto zajišťovacího institutu je shodný s účelem institutu ručení.

Pri úvahách o primeranosti zmluvnej pokuty a prípadnom využití moderačného práva by sa mal súd zaoberať všetkými relevantnými okolnosťami prípadu. Súd by sa mal zamerať nielen na hodnotu a význam zabezpečovanej nehnuteľnosti, ale aj na iné skutočnosti (napr. hospodársku pozíciu zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy, spôsob zapracovania zmluvnej pokuty do zmluvy, reciprocitu zmluvnej pokuty, druh zavinenia dlžníka, ako aj na skutočnosť, či došlo k vzniku škody alebo nie a pod.).

Umožňuje-li zákon zajištění pouze části závazku ručením (ust. § 307 odst. 2 obch. zák.), nelze ani zánik ručení, jehož trvání je vázáno jen na dosavadního věřitele, způsobený postoupením pohledávky dlužníka na dalšího věřitele, považovat za nedovolený. Není tedy možno ani přisvědčit námitce dovolatele, že by se v daném případě jednalo o obcházení úpravy postoupení pohledávky v ust. § 524 odst. 1 obč. zák.

Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ ustanovuje, že ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Uvedené zákonné ustanovenie spája s čiastočným plnením záväzku vznik vyvrátiteľnej domnienky trvania zvyšku záväzku v dobe jeho uznania so splnením určitých podmienok. Čiastočné plnenie ale nemusí byť uznaním záväzku vždy. Musí byť poskytnuté za takých okolností, že možno v konkrétnom prípade usudzovať na to, že jeho poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Ustanovenie § 407 ods. 3 OBZ neukladá dlžníkovi, či a kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky. Pokiaľ teda dlžník neoznámi veriteľovi svoj nesúhlas s výškou celkovej pohľadávky, nemožno z takejto skutočnosti vyvodiť, že dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, resp. záväzku voči veriteľovi.