Obchodné právo

Určitosť záväzku nemožno stotožňovať s jeho výškou, ktorá má význam len pre vymedzenie rozsahu účinkov predvídaných v ustanovení § 323 ods. 1 OBZ.

Zásada proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente ho možno sankcionovať. Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen.

Záver súdu o zodpovednosti konateľa z dôvodu, že ako štatutárny zástupca „zodpovedá aj za prípadné „konania“ spoločnosti“, ignoruje zmysel § 135a Obchodného zákonníka, podľa ktorého za porušenie povinností spoločnosťou nezodpovedá konateľ so spoločnosťou spoločne a nerozdielne, ale zodpovedá spoločnosti.

Po zaplatení dlhu už dlžník nemôže meniť svoje určenie, na ktorý záväzok plnil

Uznanie len čo do základu záväzku nie je uznaním v zmysle § 323 OBZ a nemôže spôsobiť účinok plynutia novej premlčacej doby.

Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni vo všeobecnosti nevyplýva aké konkrétne konanie súťažiteľov na relevantnom trhu sa považuje za zneužitie dominantného postavenia. Presné vymedzenie tohto pojmu ponecháva na rozhodovaciu činnosť orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdy. Demonštratívny výpočet týchto praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie porušenia pravidiel ochrany hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany hospodárskej súťaže pred nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť svoje dominantné postavenie na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2 Zákona, resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku orgán ochrany hospodárskej súťaže podriadiť pod generálnu klauzulu. Orgán ochrany hospodárskej súťaže nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, nakoľko tento postup by bol nesprávny a v rozpore so zásadami administratívneho trestania (správny orgán nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa všetky podstatné znaky konania žalobcu). Z ust. čl. 55 ods. 2 Ústavy SR jednoznačne vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí k základným ústavným princípom a z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem. V prípade ochrany hospodárskej súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu.

V prípade, ak má akcionár podozrenie, že predstavenstvo, resp. niektorí z jeho členov pri výkone svojej funkcie nedodržiavajú alebo obchádzajú zákon, konajú v zjavnom rozpore so stanovami spoločnosti, a tým v konečnom dôsledku obchádzajú alebo nerešpektujú vôľu akcionára alebo akcionárov, má možnosť danú situáciu riešiť v rámci spoločnosti na valnom zhromaždení tak, ako na to poukázal krajský súd, a v prípade neúspechu tejto možnosti podľa ústavného súdu nič nebráni akcionárovi hľadať riešenie tejto situácie prostredníctvom návrhu podaného na všeobecnom súde. Sankcia neplatnosti právneho úkonu je civilnoprávnou sankciou ultima ratio, ktorá má miesto tam, kde ochrany hodné záujmy právnej istoty, verejnosti alebo účastníkov právnych vzťahov vyžadujú, aby bol právny úkon považovaný za neplatný. Aj všeobecné splnomocnenie tak môže byť sankcionované neplatnosťou, ak je daný určitý zákonom predpokladaný dôvod neplatnosti. Tým môže byť okrem porušenia zákonného zákazu aj skutočné – nie len potenciálne – obchádzanie konkrétneho zákonného zákazu. Splnomocnenie alebo poverenie dané len jednému členovi predstavenstva je neprípustné tam, kde sa obchádza vôľa akcionárov vyjadrená v stanovách, aby o veciach spoločnosti rozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán. Limitom sú najmä prípady, kde niet dôvodu na takúto ochranu pred konaním individuálneho zástupcu (napríklad ak je vôľa spoločnosti už riadne vytvorená kolektívnym orgánom a konkrétny člen predstavenstva je splnomocnený len na jej prejav navonok). Zákaz obchádzania pravidla štyroch očí, t.j. situácie, keď spoločne oprávnení členovia predstavenstva poveria (splnomocnia) jedného z nich, aby v mene spoločnosti konal navonok samostatne, sa logicky musí vzťahovať aj na prípady takých iných poverení (vrátane pracovnoprávnych), ktoré majú obdobné účinky ako inak neprípustné udelenie splnomocnenia a sú udelené tými istými osobami.

I. Skutočnosť, či konkrétna platba sa má (či už podľa prejavenej vôle dlžníka, alebo za použitia pravidla v § 330 Obchodného zákonníka) započítať na istinu alebo príslušenstvo, bude potrebné preskúmať pri každom čiastočnom plnení osobitne a následne ju v zmysle čl. 15 a § 191 C. s. p. vyhodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, a v rozhodnutí riadne odôvodniť. II. Uvedenie čísla faktúry ako variabilného symbolu v rámci platobných údajov samo osebe nepostačuje na dostatočnú špecifikáciu toho, či platba dlžníka sa má podľa jeho takto prejavenej vôle započítať (priradiť) na istinu alebo príslušenstvo.

Záväzok môže byť v uznaní špecifikovaný aj číslom faktúry, jej dátumom, vrátane uvedenia dôvodu vzniku záväzku.

Pokiaľ pri hodnotení konania sťažovateľky v rámci hospodárskej súťaže protimonopolný úrad dostatočne preskúmal jej konanie, nebolo v správnom súdnictve povinnosťou najvyššieho súdu zopakovať to, čo už vecne správne vyjadril protimonopolný úrad, ktorý dal primerané a zrozumiteľné odpovede na námietky sťažovateľky vo svojom správnom rozhodnutí, a to aj v prípade, že niektoré údaje z tohto rozhodnutia neboli sťažovateľke sprístupnené z dôvodu obchodného tajomstva.

Z ustanovení Obchodného zákonníka nevyplýva záver, že právoplatné rozhodnutie súdu, vydané v spore o určenie neplatnosti uznesenia členskej schôdze družstva, je záväzné pre každého, teda nielen pre sporové strany, t. j. tých, ktorí v spore vystupujú ako žalobca a žalovaný (§ 60 CSP), prípadne tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku.

Je vecou slobodnej dispozície oprávneného, či príjme uznanie záväzku zo strany dlžníka v tej podobe, v akej mu ho dlžník predostrie, a to hoci za cenu určitého ústupku.