Obchodné právo

Pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok „nielen s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok), ale aj s cieľom odradiť ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré je v rozpore s čl. 81 a 82 Zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok)". Rešpektovanie obidvoch funkcií pokuty je preto nevyhnutné za účelom zabezpečenia účinnosti pokút za porušenie európskeho súťažného práva a akcentovanie iba jej represívnej zložky by nepochybne znížilo jej efektívnosť. Berúc do úvahy, že pokuta má viac funkcií, skutočnosť, že nástupnícka spoločnosť je pokutovaná za konanie svojho predchodcu pri aplikovaní inštitútu ekonomického nástupníctva, nemôže odôvodniť odklon od judikatúry ESD.

V zmysle § 156 ods. 9 Obchodného zákonníka, pokiaľ spoločnosť pri rozhodovaní o žiadosti akcionára o udelenie súhlasu prevodom akcií poruší svoje povinnosti, zodpovedá za škodu, ktorá vznikne akcionárovi. Pokiaľ by teda aj predstavenstvo akciovej spoločnosti pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu v tomto prípade porušilo zákon, zodpovedá za škodu tým vzniknutú iba žalobcovi ako akcionárovi, ktorý chcel akcie previesť, nie však žalovanej, ktorá mala akcie podľa zmluvy nadobudnúť. Žalovaná by si mohla svoje prípadné zodpovednostné a iné nároky vyplývajúce zo Zmluvy o prevode akcií uplatňovať len voči žalobcovi ako predávajúcemu.

Povinnosť platiť úrok z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku, bez ohľadu na to, čo omeškanie spôsobilo, pretože ide o objektívnu zodpovednosť. Výšku úroku z omeškania upravuje ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. Obchodný zákonník povinnosť platiť úrok z omeškania priamo ukladá, teda vzniká ex lege. I v prípade, ak by si zmluvné strany výslovne dohodli účtovanie úroku z omeškania osobitným účtovným dokladom, za vyúčtovanie by sa mohlo považovať aj uplatnenie takéhoto práva priamo v žalobe. Dovolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným odvolacím súdom.

Objektívna 10-ročná premlčacia doba upravená v § 398 OBZ vždy končí po 10-tich rokoch, a to bez ohľadu na to, či sa počas nej poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o skutočnostiach rozhodných pre plynutie subjektívnej doby.

Ako podnikateľ, tak aj spotrebiteľ musia mať adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok oboznámiť, to však neznamená, že tak skutočne urobia. Ak keď je spotrebiteľom priznaná vyššia právna ochrana pre ich fakticky slabšie postavenie, nedochádza tým k úplnému potlačeniu starorímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým). Obchodné podmienky, na ktoré v zmysle § 273 ods. 1 OBZ zmluva odkazuje a ktoré sú k nej pripojené alebo sú zmluvným stranám známe, nemusia byť samostatne podpisované účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten, kto sa ich dovoláva, preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo že boli druhej strane známe. (rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 24. 2. 1998, sp. zn. 5 Cmo 318/97, publikováno v soudních rozhledech 10/1998, str. 259). Ak tento výklad platí pre obchodnoprávne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú (napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Výnimku predstavujú špecifické prípady, kedy sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (zmluva o preprave osôb a pod.)

Pri solidárnych záväzkoch má veriteľ samostatnú pohľadávku voči každému spoludlžníkovi a môže vymáhať splnenie záväzku v celom rozsahu alebo jeho časť voči jednému, alebo niekoľkým alebo proti všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne. Splnenie záväzku však jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Rovnaké účinky ako poskytnutie plnenia veriteľovi má i zánik záväzku spôsobom, ktorý splnenie nahradzuje, t. j. započítanie a uloženie do úradnej úschovy.

Ak ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nie je postačujú stav, kedy je zmluvným stranám jasné, čo je predmetom právneho úkonu, ak to nie je inak z právneho úkonu samotného objektívne poznateľné. Uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, pre ktorý Obchodný zákonník predpisuje obligatórne písomnú formu, pričom ustanovenie § 323 ods. 1 ďalej vymedzuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok určitý, t. j., že musí byť jednoznačne identifikovaný. Ak potom zákon spôsob takejto identifikácie neurčuje, možno ju vykonať akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Určitosť uznávaného záväzku musí pritom vyplývať z písomného prejavu dlžníka a nemožno ju vyvodzovať z toho, že účastníkom muselo byť známe, aký záväzok dlžník uznáva. Určitosť predmetu písomného právneho úkonu nie je obmedzená len na prípady, kedy je tento predmet špecifikovaný v samotnom texte, ktorý obsah úkonu zachycuje, požiadavke určitosti vymedzenia predmetu písomného právneho úkonu vyhovuje aj písomný odkaz na inú listinu, z ktorej je predmet úkonu objektívne (teda každému, a nielen zmluvným stranám) poznateľný, samozrejme za predpokladu, že je v tejto listine označený úplne nezameniteľným spôsobom. V rovine hmotnoprávnej možno identifikovať pohľadávku rozmanitým spôsobom, najmä uvedením právnej skutočnosti, na ktorej je založená, výšky, splatnosti, prípadne aj inými skutočnosťami, vrátane odkazu na eventuálny titul, ktorým bola priznaná, vždy však tak, aby nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupiteľa voči tomu istému povinnému. O náležité určenie pohľadávky by nešlo v prípade, kedy by ani základe výkladových pravidiel prejavu vôle nebolo možné dospieť k spoľahlivému záveru, ktorá pohľadávka mala byť postúpená (uznesenie NS ČR sp. zn. 20 Cdo 1319/2002 zo dňa 31. júla 2003). Tieto závery možno vztiahnuť aj na otázku posúdenia určitosti uznávaného záväzku.

„Neposkytovanie služby prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu" je logickým výkladom možné podriadiť pod pojem „odmietnutia zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu" tak, ako je to definované v zákone. Úrad teda nemôže sankcionovať za zneužitie dominantného postavenia na základe generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 odmietnutie zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu, pretože od 1.5.2001 je účinné ustanovenie zákona s touto špeciálnou skutkovou podstatou. Z uvedeného dôvodu nemohol súd akceptovať ani argumentáciu žalobcu nadväzujúcu na skorší rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 23/03. Ak existuje skutková podstata zneužitia dominantného postavenia odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu zo strany vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia, ktorá je vytvorená priamo zákonom, v tomto prípade ide o ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z., úrad pri posudzovaní sankcionovateľnosti (trestnosti) skutku nemôže použiť skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia vytvorenú na princípe generálnej klauzuly.

Pri konštruovaní textu § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka zákonodarca sledoval záujem zamedziť tomu, aby konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti, ktorý zo subjektívnych dôvodov nechce konať za spoločnosť vo veciach, ktoré sa ho priamo dotýkajú, mohol pokračovať vo svojej deštruktívnej činnosti. Na základe podaného návrhu sa konajúci spoločník, ktorý nie je súčasne konateľom, stáva v danej veci jediným oprávneným subjektom, ktorý môže vo veci ďalej konať.

Zmluvne dohodnutý úrok z omeškania, ktorý predpokladá ust. § 369 ods. 1 Obch. zák., nie je zmluvnou pokutou, a preto nespadá pod moderačné právo súdu upravené ust. § 301 Obch. zák.

Len zo skutočnosti, že dodatok ku zmluve nebol očíslovaný, hoci si strany číslovanie dodatkov dohodli, nemožno vyvodzovať neplatnosť takéhoto dodatku.

Ustanovenie § 330 Obchodného zákonníka upravuje tzv. započítavanie plnení, a podľa právnej teórie aj súdnej praxe sa použije ako v prípade, ak ten istý dlžník má k tomu istému veriteľovi väčší počet záväzkov, tak aj v prípade, ak je síce plnený jediný záväzok, avšak vnútorne štruktúrovaný, obsahujúci niekoľko dielčích povinností, napríklad povinnosť plniť istinu a príslušenstvo pohľadávky. Z právnej úpravy započítavania platieb v obchodných záväzkových vzťahoch vyplýva, že prednosť (a to aj vo vykonávacom konaní) má dohoda strán (§ 263 ods. 1 Obch. zák.; v prípade, že strany takúto dohodu neuzavreli, má dlžník, za splnenia predpokladov uvedených v § 330 ods. 1, 2 Obch. zákonníka, právo určiť, ktorý z viacerých (peňažných) dlhov voči rovnakému veriteľovi plní. Pri absencii dohody strán a nedostatku určenia účelu platieb dlžníkom pri platení peňažných záväzkov sa platenie týka najprv záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného (§ 330 ods. 3 Obch. zák.).