B.  Osobitná časť

 

K § 1

Ustanovenie upravuje predmet zákona, ktorým je vytvoriť nový národný právny rámec konštrukcie občianskoprávnej zodpovednosti za jadrové škody a zároveň ustanoviť povinnosť vytvoriť finančné krytie tejto zodpovednosti. Predmetom zákona je podrobnejšie ustanoviť objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa  jadrového zariadenia za jadrovú škodu, výšku limitu tejto zodpovednosti a jej finančné krytie. Zákon si tiež kladie za cieľ ustanoviť základné procesnoprávne predpoklady a postupy na uplatňovanie náhrady škody, rozsah a pomerné rozdelenie uspokojenia náhrady škody a podmienky poskytovania finančného krytia zodpovednosti za jadrovú škodu. Zákon tiež upravuje niektoré osobitné oprávnenia a povinnosti Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky a Národnej banky Slovenska pri nevyhnutnom vzájomnom pôsobení s ohľadom na získanie istoty v licenčnom procese, že poskytovateľ poistenia alebo poskytovateľ finančnej zábezpeky je skutočne osobou spôsobilou a oprávnenou na výkon týchto činností.

(zdroj: http://www.iaea.org/Publications/Documents/Conventions/liability.html)

 

K § 2

            Vzhľadom na charakter Viedenského dohovoru z 1963 ako medzinárodnej zmluvy zmiešaného druhu, ktorej ustanovenia majú prednosť pred zákonmi zmluvnej strany, bola zvolená metóda, že priamo vykonateľné ustanovenia z Viedenského dohovoru z 1963, na ktoré sa neodkazuje v iných paragrafoch navrhovaného zákona, sú vypísané v § 2. Ostatné ustanovenia, ktoré si vyžadujú právnu úpravu vo vnútroštátnej legislatíve sú predmetom ostatných ustanovení zákona. Ide v podstate o recepciu ustanovení vo vzťahu k Viedenskému dohovoru z 1963. Týmto ustanovením sa jednoznačne implementuje čl. 154c ods. 2 Ústavy SR s uvedením tých ustanovení Viedenského dohovoru z 1963, ktoré sú priamo aplikovateľné z medzinárodnej zmluvy. Článok 154c ods. 2 ustanovuje, že iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.), sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon, nakoľko sú tak jednoznačné, že nie je možné aby došlo ku kolízii.

Vzhľadom na osobitný charakter Viedenského dohovoru z 1963, ktorý obsahuje ustanovenia priamo zakladajúce práva a povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám z pohľadu ústavnoprávnej úpravy vymedzenej v čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý priznáva takýmto druhom medzinárodných zmlúv, ratifikovaným a vyhláseným, prednosť pred zákonmi. Ústavou predvídanú sekundárnu recepčnú normu, inkorporujúcu Viedenský dohovor z 1963 ako prameň medzinárodného práva do vnútroštátneho právneho poriadku, možno identifikovať v § 2.   

Na zachovanie kompatibility postupu Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou s medzinárodným právom sa postupuje podľa Viedenského dohovoru z 1963 s tým, že  predkladaný zákon sa použijú len vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak resp. ak sama medzinárodná zmluva neobsahuje relevantné ustanovenie alebo priamo prostredníctvom blanketových noriem upravené tie inštitúty, ktoré sa ponechali v právomoci jednotlivých zmluvných štátov.

 

K § 3

Ide o definičné ustanovenie, ktoré obsahuje definície pojmov nevyhnutné pre konštrukciu občianskoprávnej zodpovednosti. Nakoľko sa prvý raz v slovenskej legislatíve pristupuje k osobitnej civilno-právnej úprave vyňatej z administratívno-právneho predpisu, je nutné základný definičný aparát zaviesť znovu, avšak nie je možné ho nepreviazať s definičným aparátom v atómovom zákone. Taktiež ho treba previazať aj s Viedenským dohovorom z 1963. Ide najmä o previazanosť so základnými inštitútmi jadrového práva ako pojem prevádzkovateľ jadrového zariadenia, ktorým je držiteľ povolenia, jadrová udalosť, jadrové zariadenie a podobne. Definičné ustanovenie § 3 dokresľuje tie ustanovenia Viedenského dohovoru z 1963 tak, aby boli uplatnené na konkrétne podmienky Slovenskej republiky pri zachovaní kogentných ustanovení Viedenského dohovoru z 1963. Definície v odseku 1 až 3 platia pre celý právny poriadok Slovenskej republiky a definície v odseku 4 platia na účely zákona o občianskprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu.

 

K § 4

Občianskoprávna zodpovednosť za jadrovú škodu má charakter objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa ako jediného zodpovedného subjektu s možnosťou liberácie za splnenia presne stanovených podmienok. Ide o „legal chanelling“ k prevádzkovateľovi, tak aby poškodené subjekty mali vždy istotu voči komu uplatňovať nárok na náhradu jadrovej škody. Na vznik zodpovednostného právneho vzťahu náhrady jadrovej škody nie je potrebné preukazovať zavinenie zodpovedného subjektu príp. tretej osoby. Zodpovednosť prevádzkovateľa je daná kogentným ustanovením Viedenského dohovoru z 1963 – čl. II ods. 1 a čl. IV ods. 1. Preukázanými dôvodmi, ktorými sa zodpovedný subjekt zbaví zodpovednosti za jadrovú škodu (liberačné dôvody) sú ozbrojený konflikt, akt nepriateľstva, občianska vojna, povstanie, závažná prírodná katastrofa, spoluzavinenie poškodeného a „on site majetok“, t. j. poškodenie jadrového zariadenia samotného. Podľa Viedenského dohovoru z 1963 možno vnútroštátnym právnym poriadkom na základe splnomocňovacieho ustanovenia právnu skutočnosť závažnej prírodnej katastrofy výnimočného charakteru vylúčiť z okruhu liberačných dôvodov, v dôsledku čoho by prevádzkovateľ zodpovedal aj za „vis maior“. V súčasnom návrhu zákona sa ale naďalej považuje ,,vis maior“ ako liberačný dôvod.

Predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za jadrovú škodu sú:

a)      jadrová udalosť na jadrovom zariadení, ku ktorému má prevádzkovateľ podľa atómového zákona povolenie na uvádzanie do prevádzky, prevádzku alebo etapu vyraďovania jadrového zariadenia vydané ÚJD SR,

b)      jadrová škoda, ktorá spĺňa definičné znaky podľa čl. I ods. I. písm. k) Viedenského dohovoru z 1963

c)      príčinná súvislosť medzi jadrovou udalosťou a vznikom jadrovej škody,

d)     neexistencia liberačných dôvodov na strane prevádzkovateľa, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za jadrovú škodu.

Ustanovenie taktiež fixuje zodpovednosť prevádzkovateľa tým, že ju nemožno zmluvným spôsobom previesť na inú osobu, okrem prípadu keď je pri preprave rádioaktívnych materiálov namiesto zodpovedného prevádzkovateľa uznaný dopravca v zmysle čl. II ods. 2 Viedenského dohovoru z 1963.

Z dôvodu nedeliteľnosti zodpovednosti za jadrové škody akékoľvek iné jadrové zariadenie na tom istom území, na ktorého prevádzku má povolenie iná osoba, musí sa viesť ako samostatné jadrové zariadenie a za jadrovú škodu zodpovedá prevádzkovateľ tohto zariadenia. Naopak, v súlade s článkom I odsek 1 písmeno j) bod iii Viedenského dohovoru z 1963 je možné viacero jadrových zariadení, buď rôzneho životného cyklu a rôzneho účelu, alebo toho istého účelu alebo toho istého životného cyklu na území jednej lokality, ktoré sú prevádzkované jedným prevádzkovateľom a bol pre ne schválený spoločný havarijný plán a majú spoločnú oblasť ohrozenia, považovať za jedno jadrové zariadenie. Takéto ustanovenie je dôležité z pohľadu dojednávania poistenia na každú jadrovú udalosť na každom jadrovom zariadení. Môže ale nastať situácia, že za jedno jadrové zariadenia sa budú považovať viaceré jadrové zariadenia, ktoré by samostatne mali rôzny limit zodpovednosti. V tomto prípade bude pre toto jedno jadrové zariadenie stanovený vyšší limit zodpovednosti, podľa najvyššieho limitu zodpovednosti jedného jadrového zariadenia spomedzi viacerých v jednej lokalite jedného prevádzkovateľa.

Odsek 9 dáva možnosť vyvinenia prevádzkovateľa voči poškodenej osobe, ak ide o osobu, ktorá následkom svojej hrubej nedbanlivosti, svojím konaním alebo opomenutím konať s úmyslom spôsobiť jadrovú škodu, spôsobila jadrovú udalosť resp. utrpela škodu. Prevádzkovateľ v tomto prípade sa zbaví povinnosti nahradiť takúto škodu len osobe zodpovednej za jadrovú udalosť, ale nezbaví sa zodpovednosti voči iným poškodeným osobám.

 

K § 5

Obmedzenie zodpovednosti čo do výšky škody, za ktorú prevádzkovateľ jadrového zariadenia zodpovedá, je špecifickým znakom zodpovednostnej jadrovej legislatívy už od prvopočiatkov jej vzniku. Až na niekoľko výnimiek zakotvujú takmer všetky národné a medzinárodné jadrové zodpovednostné režimy zásadu obmedzenej zodpovednosti prevádzkovateľa, vychádzajúce zo stanovenia maximálnej sumy, do výšky ktorej prevádzkovateľ zodpovedá za spôsobenú jadrovú škodu. Napriek tomu, že v pofukushimskom období je výrazná snaha na úrovni EÚ zaviesť neobmedzenú zodpovednosť. Táto snaha však doposiaľ nebola jednotne právne zozáväznená na úrovni práva EÚ.

Viedenský dohovor z 1963 vychádza v zmysle čl. V ods. 1 z koncepcie neobmedzenej zodpovednosti, modifikovanej možnosťou zmluvných štátov obmedziť vnútroštátnymi predpismi výšku škody, za ktorú prevádzkovateľ zodpovedá. Zmluvné štáty sú pri vymedzení maximálnych finančných limitov zodpovednosti za jadrovú škodu povinné rešpektovať Viedenským dohovorom z 1963 ustanovený limit vo výške 5 mil. USD za každú jadrovú udalosť, pričom hodnota dolára ako zúčtovacej jednotky vo Viedenskom dohovore z 1963 sa prepočítava v pomere k hodnote zlata k 29. aprílu 1963, t. j. 35 USD za jednu trójsku uncu čistého zlata v dnešnom súčasnom vyjadrení, podľa pohybu ceny zlata na svetových trhoch.

V dnešnom vyjadrení je potrebné urobiť prepočet, ktorý odzrkadľuje nasledovná tabuľka:

Pri zostavovaní tabuľky sa vychádza z ceny zlata a výmenných kurzov medzi EUR a USD ku dňu 28. 11. 2014 podľa e-trendu, čo činí USD 1198,0 za trójsku uncu. Táto cena predstavuje 35,6 násobok pôvodnej ceny zlata v nerevidovanom Viedenskom dohovore z 1963.

Stav po 1. januári 2014 – po nadobudnutí účinnosti zákona č. 143/2013 Z. z. v časti zmien limitov zodpovednosti

 

EUR:USD = 1:1,248

 

Limit zodpovednosti vo VD v k 28. 11. 2014	Limit zodpovednosti podľa zákona č. 541/2004 Z. z. pre ENERGETICKÉ JADROVÉ ZARIADENIA	Rozdiel oproti VD (+)  v súlade s VD (-)  v rozpore s VD
178 000 000 USD	374 400 000 USD	(+)196 400 000 USD
142 628 205 EUR	300 000 000 EUR	(+)166 613 419 EUR

 

 

 

 

Limit zodpovednosti vo VD k 28. 11. 2014	Limit zodpovednosti podľa zákona č. 541/2004 Z. z. pre NEENERGETICKÉ JADROVÉ ZARIADENIA a PRE PREPRAVU RÁDIOAKTÍVNEHO MATERIÁLU	Rozdiel oproti VD (+)  v súlade s VD (-)  v rozpore s VD
178 000 000 USD	230 880 000 USD	(+)52 880 000 USD
142 628 205 EUR	185 000 000 EUR	(+)42 371 795 EUR

 

Je veľmi nebezpečné vo vnútroštátnej úprave  oscilovať okolo minimálneho limitu zodpovednosti a preto už v novele atómového zákona č. 143/2013 Z. z. bol zvýšený limit zodpovednosti na úroveň 300 mil. eur pre pozemné jadrové zariadenia určené na energetické účely (principiálne jadrové elektrárne) a limit 185 mil. eur pre ostatné pozemné jadrové zariadenia určené na neenergetické účely a pre prípad prepravy rádioaktívnych materiálov. Uvedené dve rôzne obmedzenia limitu zodpovednosti za jadrové škody sú dané rozdielnym rizikom vzniku jadrovej škody a možnými následkami, ale zároveň musia obe spĺňať limit ustanovený Viedenským dohovorom z 1963. Výška limitu bola nastavená s ohľadom na limit uvedený v Protokole z 1997, ktorého síce SR nie je zmluvným štátom, ale naznačuje vôľu medzinárodného spoločenstva ustanoviť výrazne vyšší trend limitovania zodpovednosti a do budúcnosti zvýšiť úroveň ochrany potenciálne poškodených a zohľadniť vyššie nároky na uspokojenie náhrady škody, byť menej ochranársky k rozvoju jadrového priemyslu, ako tomu bolo v polovici 60. rokov 20. storočia, keď vznikali oba svetové systémy medzinárodnoprávneho režimu zodpovednosti za jadrové škody. Limit zodpovednosti bol v zákone č. 143/2013 Z. z. určený tiež s ohľadom na skutočnosť, že medzi jadrovými krajinami s vysokým jadrovým potenciálom energetických, ako aj neenergetických jadrových zariadení, mala Slovenská republika najnižší limit zodpovednosti.

Tretím dôvodom na zvýšenie limitov zodpovednosti bol tlak Európskej únie jednak na pristúpenie k Protokolu z roku 1997 (rozhodnutie Rady 2013/434/EÚ), ktorého limity sú 300 miliónov SDR, čo sa približuje k 300 miliónov eur ako aj ďalší tlak Európskej komisie vytvoriť v rámci niektorých členských štátov EÚ  jeden systém zodpovednosti za jadrovú škodu, tak potenciálne (prostredníctvom Smernice), alebo aby nové krajiny EÚ (medzi nimi aj Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko) vystúpili z režimu Viedenského dohovoru z 1963 a vstúpili do režimu revidovaného Parížskeho dohovoru, nakoľko v tomto režime je etablovaných väčšina starých krajín EÚ a zároveň členov OECD/NEA. Revidovaný Parížsky dohovor ustanovuje limit zodpovednosti vo výške 700 mil. eur. ÚJD SR predpokladá, že tlak EK na prestúpenie SR do systému Parížskeho dohovoru bude v horizonte 10 rokov úspešný a aby nenastal pre prevádzkovateľa okamžitý šok z 10 násobného skokového nárastu limitu zodpovednosti, bude môcť predpokladať postupný, len okolo 4 násobný nárast.

            Ustanovenie taktiež predpokladá vydanie vykonávacieho predpisu o množstve a aktivitách rádioaktívnych materiálov, pri ktorých sa nepredpokladá vznik jadrovej škody. Riziko vzniku jadrovej škody je pri takýchto množstvách a aktivitách jadrového materiálu minimálne a teda sú aj vyňaté z krytia zodpovednosti za jadrovú škodu. Posledné takéto vyňatie v zmysle splnomocňovacieho ustanovenia čl. I ods. 2 Viedenského dohovoru z 1963 vykonala Rada guvernérov MAAE dňa 20. novembra 2014 v rezolúcii GOV/2014/57.  

 

K § 6

Aby bola zabezpečená schopnosť uspokojiť všetky (eventuálne pomerné) nároky na náhradu jadrovej škody, v závislosti od výšky celkovej škody prevádzkovateľom jadrového zariadenia, ustanovuje sa pre prevádzkovateľa povinnosť byť poistený alebo mať finančnú zábezpeku na krytie svojej zodpovednosti. Ustanovenie určuje, že prevádzkovateľ je povinný v záujme krytia svojej zodpovednosti v limite 300 mil. eur resp. 185 mil. eur mať na tento limit poistenie alebo finančnú zábezpeku. Uvedený princíp vychádza z čl. VII odsek 1 Viedenského dohovoru z 1963 a bol uplatnený aj v predchádzajúcich právnych úpravách obsiahnutých v zákone č. 130/1998 Z. z. resp. v zákone č. 541/2004 Z. z. Pokiaľ ide o krytie zodpovednosti poistením, ustanovenie spresňuje podmienky aké musia byť splnené subjektom, ktorý poistenie poskytuje. Uvedené ustanovenie chýbalo v doterajších právnych úpravách.

Klasické komerčné poistenie je najbežnejší, najdostupnejší, finančne najvýhodnejší a v praxi najviac využívaný spôsob zabezpečenia finančného krytia zodpovednosti za jadrové škody. Návrh zákona počíta najmä s princípom kongruencie, t. j. poistením  úplného zákonného limitu zodpovednosti. Nevylučuje však vzájomnú kombináciu poistenia a finančnej zábezpeky alebo kombináciu viacerých druhov finančnej zábezpeky medzi sebou, ale vždy za podmienky krytia celého limitu zodpovednosti.

Žiaden z medzinárodných dohovorov explicitne neustanovuje, aká je možná iná finančná zábezpeka krytia zodpovednosti za jadrové škody, preto je možné usudzovať, že do úvahy prichádza napr. banková záruka, špecializovaný vinkulovaný vklad, jednostranné vyhlásenie banky. Ako iný finančný zdroj ale nemôžu byť použité žiadne verejné prostriedky (ako napríklad štátny rozpočet, verejné účelové fondy, rezerva vlády a podobne, s výnimkou už existujúceho použitia Národného jadrového fondu podľa § 9 ods. 1 písm. h) zákona č. 238/2006 Z. z. o Národnom jadrovom fonde na vyraďovanie jadrových zariadení a na nakladanie s vyhoretým jadrovým palivom a rádioaktívnymi odpadmi (zákon o jadrovom fonde) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

            Vo vzťahu k štátu je nevyhnutné zdôrazniť, že štátu samému o sebe zo žiadneho medzinárodného dohovoru nevyplýva priamo zodpovednosť za jadrovú škodu (len výnimočne, ak štát je prevádzkovateľom jadrového zariadenia) ani povinnosť nijako participovať na finančnom krytí zodpovednosti (s určitými výnimkami to neplatí pre Bruselský podporný dohovor a Dohovor o dodatkovom kompenzovaní škôd, ktorých však SR zatiaľ nie je zmluvným štátom). Štát len garantuje uspokojenie nárokov poškodených pokiaľ poistná suma nestačí na uspokojenie nárokov do limitu zodpovednosti, t. j. v tom prípade, ak nie je v národnej legislatíve zachovaný princíp kongruencie, tzn. že limit celkovej zodpovednosti prevádzkovateľa jadrového zariadenia je totožný aj s celkovou poistnou sumou resp. sumou iného finančného krytia.  

            Iné druhy finančného zabezpečenia okrem poistenia sa v bežnej praxi buď nevyskytujú vôbec alebo len ako doplnkový zdroj, ako krytie menšej časti limitu zodpovednosti a rozhodujúca časť finančného krytia je ponechaná na klasické komerčné poistenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani svetová odborná literatúra neponúka veľa zdrojov na detailné posúdenie iných druhov finančného zabezpečenia.

            V stručnosti je možné uviesť nasledovné príklady do úvahy pripadajúcich iných druhov finančného zabezpečenia:

1. vinkulovaná výplata vkladu v bankovom ústave, t. j. špecializované finančné prostriedky až do výšky limitu zodpovednosti na špeciálnom účte v banke, ktoré by mohla banka uvoľniť napr. len po rozhodnutí súdu na úhradu jadrovej škody,
2. banková záruka, t. j. vyhlásenie banky, že v prípade vzniku jadrovej škody a na základe rozhodnutia súdu splní povinnosť uhradiť škodu za prevádzkovateľa,
3. jednostranným vyhlásením tretej osoby, že splní záväzky prevádzkovateľa jadrového zariadenia v prípade nutnosti uhradiť jadrovú škodu,
4. krytie zodpovednosti vzájomným združovaním prostriedkov prevádzkovateľov jadrových zariadení členstvom v medzinárodných zoskupeniach prevádzkovateľov.

Všetky uvedené formy finančného zabezpečenia krytia zodpovednosti za jadrové škody vykazujú oproti komerčnému poisteniu niektoré spoločné znaky, ktoré sa ukazujú ako nevýhodné:

a)      vyžadujú množstvo hotovostných prostriedkov (špecializovaný fond, vinkulovaný vklad),

b)      spravidla sú oveľa drahšie ako komerčné poistenie alebo

c)      vzbudzujú pochybnosti o dostatočnosti prostriedkov a ich filozofickom určení pri nutnosti ich využitia na náhradu jadrovej škody u jedného člena združenia a ich vyčerpanie a nemožnosť použitia pri potrebe pre iného člena združenia (vzájomné medzinárodné združenia prevádzkovateľov jadrových zariadení) a naviac

d)     okrem komerčného poistenia žiaden z ďalších druhov finančného krytia zodpovednosti za jadrovú škodu nezabezpečuje funkčný systém registrácie a likvidácie výplaty nárokov poškodených osôb.  

Vzhľadom na viaceré varianty možného iného finančného krytia zodpovednosti sa ustanovenie snaží o ich príkladmý výpočet, ale zároveň vymedzuje charakter takéhoto krytia a podmienku, aby takéto krytie poskytovalo potenciálnym poškodeným rovnocenný rozsah kompenzácie ako klasické komerčné poistenie, čo zvyšuje istotu poškodených, že aj pri inom druhu finančnej zábezpeky budú ich nároky uspokojené. Toto poistenie alebo iný spôsob finančnej zábezpeky kryje zodpovednosť za jadrovú škodu, ktorá sa stala v súvislosti s prevádzkou jadrového zariadenia, používaním jadrových materiálov alebo počas prepravy rádioaktívnych materiálov. Poistenie zodpovednosti za jadrové škody komerčnými poisťovňami je doteraz najpoužívanejší klasický inštitút finančného krytia zodpovednosti za jadrové škody (ale nielen jej, dá sa to o poistení zovšeobecniť na všetky druhy poistenia). Poistenie zodpovednosti za jadrové škody však vykazuje aj svoje špecifiká, ktoré poisťovateľ zohľadňuje v osobitných poistných podmienkach.

Nakoľko Viedenský dohovor z 1963, ako aj Parížsky dohovor, okrem poistenia umožňuje krytie zodpovednosti prevádzkovateľa za jadrovú škodu aj inou finančnou zábezpekou, ale nešpecifikuje akou, v odseku 2 sa dávajú možnosti, ktoré je možné považovať za finančnú zábezpeku. Uvedené prostriedky zabezpečenia sa môžu kombinovať navzájom, kombinovať sa s poistením alebo sa vôbec nevyužiť, avšak pri všetkých variantoch platí zásadné pravidlo, že za každých okolností musí byť krytá zodpovednosť v rámci celého limitu zodpovednosti.  Ustanovenie tiež určuje kedy musí poistenie alebo iná finančná zábezpeka existovať a ako dlho musí trvať.

Pri finančnej zábezpeke sa tiež vyžaduje, aby celkové požitky vyplývajúce z náhrady jadrovej škody vo finančnom vyjadrení boli porovnateľné (rovnocenné) ako pri poistení a služby v prospech poisteného pri zisťovaní škôd, spisovaní, evidencii, vyplácaní a pod. boli porovnateľné ako pri poistení. Zmysel tohto ustanovenia je treba vidieť aj v tom, že zatiaľ čo systém komerčného poistenia pre prípad krytia akejkoľvek zodpovednosti (nielen za jadrovú škodu)  je dlhodobo prepracovaný a najdostupnejší z hľadiska včasnosti a úplnosti uspokojenia práv poškodených na náhradu škody, ostatné podporné resp. iné druhy finančného zabezpečenia sú len doplnkovými, menej prepracovanými a v zásade pokrývajúcimi len finančný aspekt náhrady škody. Z tohto dôvodu komerčné poistenie vyznieva aj v prospech poškodeného aj v prospech prevádzkovateľa ako najvhodnejší produkt krytia zodpovednosti za jadrovú škodu.

Odsek 5 obmedzuje výber právnickej osoby, ktorá poskytne poistenie. Musí ísť o právnickú osobu, ktorá sa nachádza v zozname poisťovní a musí byť oprávnenou na poskytovanie poistenia. Ďalším nemenej podstatným obmedzením je, že prevádzkovateľ nemôže právnickú osobu poskytujúcu poistenie ovládať. Pojem ovládanie právnickej osoby bol odkazom pod čiarou naviazaný na § 66a Obchodného zákonníka. Ovládaná osoba je spoločnosť, v ktorej má určitá osoba väčšinový podiel na hlasovacích právach preto, že má podiel na spoločnosti alebo akcie spoločnosti, s ktorými je spojená väčšina hlasovacích práv, alebo preto, že na základe dohody s inými oprávnenými osobami môže vykonávať väčšinu hlasovacích práv bez ohľadu na platnosť alebo na neplatnosť takejto dohody. Týmto ustanovením sa snaží zabrániť aby poisťovňa poskytujúca poistenie bola ovládaná prevádzkovateľom. V prípade jadrovej udalosti by sa mohlo stať, že poisťovňa s vysokou majetkovou účasťou prevádzkovateľa by mohla stratiť schopnosť vyplatiť poistné plnenie z dôvodu devalvácie svojho imania.

Ustanovenie odseku 7 požaduje aby poistenie krylo zodpovednosť prevádzkovateľa po dobu desať rokov od vzniku jadrovej udalosti. Samotné poistenie nemusí existovať po vzniku jadrovej udalosti, ale musí byť nastavené tak aby krylo zodpovednosť po danú dobu desiatich rokov a boli z neho uspokojené uplatnené nároky aj v zákonnej 10 ročnej prekluzívnej lehote. Naproti tomu finančná záruka musí existovať po dobu desiatich rokov od vzniknutej udalosti a to z dôvodu, že po celý čas dochádza k prerozdeleniu finančných prostriedkov na škody ktoré boli spôsobené jadrovou udalosťou a ktoré boli uplatnené v období desiatich rokov od vzniku danej udalosti.

Odsek 9 ustanovuje kedy prevádzkovateľ nemusí uzatvárať osobitné poistenie alebo ustanovovať osobitnú finančnú zábezpeku na nakladanie s rádioaktívnymi materiálmi a prepravu rádioaktívnych materiálov. A to vtedy, keď uvádzanie do prevádzky a prevádzka jadrového zariadenia s jadrovým reaktorom ako aj vyraďovanie v sebe zahŕňa aj nakladanie s jadrovými materiálmi, nakladanie s vyhoretým jadrovým palivom alebo nakladanie s rádioaktívnymi odpadmi ako aj prepravu rádioaktívnych materiálov. Podmienkou je, že tieto činnosti musia byť vykonávané v súlade s platnými povoleniami jedným prevádzkovateľom.

Ustanovenie odseku 10 jasne určuje na čo je možné použiť finančné prostriedky poskytnuté z poistenia alebo z  finančnej zábezpeky. Finančné prostriedky poskytnuté z poistenia alebo finančnej zábezpeky nie je možné použiť na škodu vzniknutú na jadrovom zariadení alebo na akomkoľvek majetku nachádzajúcom sa na pozemku tohto jadrového zariadenia alebo na škodu vzniknutú na dopravnom prostriedku, ktorý v čase udalosti prepravoval rádioaktívny materiál, ktorý túto udalosť spôsobil.

Ustanovenie odseku 11 určuje čo v prípade ak žiada právnická osoba na to určená (žiadna poisťovňa) nebude schopná alebo ochotná poskytnúť poistenie. Prevádzkovateľ (držiteľ povolenia na prevádzku resp. príslušnú etapu vyraďovania) bude musieť v tomto prípade zabezpečiť krytie zodpovednosti inak ako poistením a teda finančnou zábezpekou, ktorou môže byť napríklad uloženie peňazí na vinkulovaný vklad alebo iné.

 

K § 7

Navrhované ustanovenie obsahuje procesné pravidlo, že poškodený resp. jeho dedič v prípade úmrtia poškodeného, pri právnickej osobe môže ísť o právneho nástupcu ak táto právnická osoba zanikla s právnym nástupcom, uplatňuje svoje právo na náhradu škody u prevádzkovateľa a nie u poskytovateľa poistenia resp. poskytovateľa finančnej zábezpeky. Viedenský dohovor z 1963 v článku II odsek 7 síce ponecháva na členskom štáte možnosť ustanoviť, že poškodený môže podať priamu žalobu proti poskytovateľovi finančnej zábezpeky alebo poistenia, ale takéto ustanovenie by pri podávaní žalôb mohlo spôsobiť  zmätok a nejednotnosť postupov v prípade vzniku jadrovej škody a takisto by sa situácia komplikovala pri kombinácii krytia zodpovednosti poistením alebo iným druhom finančnej zábezpeky (osobitne, ak by poskytovateľ zábezpeky bol z územia mimo SR) a mohla by byť nejednotná prax súdov pri rozhodovaní rozličných nárokov. Ustanovenie ďalej novým spôsobom upravuje rozloženie dôkazného bremena medzi poškodeného a škodcu v prospech poškodeného. Navyše pri kombinácii rôznych spôsobov finančného krytia poškodený vôbec nemôže vedieť aký konkrétny subjekt toto krytie poskytuje a teda voči komu uplatňovať nárok.

Zákon dáva oprávnenie prevádzkovateľovi na to, aby sa zbavil zodpovednosti za jadrovú škodu, ktorá je inak konštruovaná ako objektívna zodpovednosť, ak preukáže príčinnú súvislosť, že utrpená škoda, ktorej náhrada je uplatňovaná, vznikla (alebo vysoko pravdepodobne mohla vzniknúť) ako dôsledok iných skutočností, nie ako dôsledok jadrovej udalosti.

Poškodený je povinný pri uplatňovaní práva na náhradu jadrovej škody preukázať vznik a rozsah jadrovej škody a príčinnú súvislosť medzi jadrovou udalosťou a jadrovou škodou.

            Ustanovenie taktiež určuje priorizáciu uspokojovania nárokov poškodených. Obdobné ustanovenie sa vyskytovalo aj v zákone č. 130/1998 Z. z. Podstata priorizácie uspokojovania nárokov spočíva v tom, že nároky sa uspokojujú pomerne v časovej závislosti od uplatnenia práva na náhradu škody. Nakoľko poistné plnenie je obmedzené limitom zodpovednosti, v prípade najmä veľkých škôd, nebude možné uspokojiť poškodených v plnej výške, ale len jej pomernou čiastkou a to až do vyčerpania zodpovednostného (resp. poisteného) limitu.

Navrhované rozdelenie intervalov/období pre nahlásenie škody je výsledkom skúseností poisťovateľov ako aj likvidátorov a vychádza zo skúseností z povodní v roku 2010.

            Odseky 7 až 9 jednoznačne precizujú dĺžky premlčacích a prekluzívnych lehôt a začiatok ich plynutia. Lehoty sú ustanovené s ohľadom na čl. VI Viedenského dohovoru z 1963, ktorý ustanovuje objektívnu lehotu ako prekluzívnu desaťročnú lehotu odo dňa jadrovej udalosti. Premlčacia subjektívna lehota je trojročná a začína plynúť odo dňa kedy sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o jadrovej škode. Podmienkou ale je, aby desaťročná lehota nebola prekročená. Premlčacia subjektívna lehota sa začína počítať dňom kedy sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode. Stanovenie začiatku lehoty je z dôvodu, že nie všetky škody vzniknuté v príčinnej súvislosti z jadrovou udalosťou sa prejavia hneď po jadrovej udalosti. Najmä škody na zdraví (ako príklad možno uviesť rakovinu štítnej žľazy) sa prejavia až s odstupom času, a aj z tohto dôvodu nemôže premlčacia lehota začať plynúť odo dňa jadrovej udalosti.

Naproti tomu objektívna desaťročná lehota v zmysle Viedenského dohovoru z 1963 je stanovená odo dňa jadrovej udalosti. Za deň jadrovej udalosti je označený deň, kedy k tejto udalosti prišlo a tento deň je aj vyznačený v oznámení ÚJD SR.

 

K § 8

Navrhované ustanovenie je súborom administratívno-právnych ustanovení v civilnoprávnom predpise, ktoré sú nevyhnutné pre výkon dozornej činnosti ÚJD SR a zároveň zabezpečujú aktuálne informácie o trvaní, zmene, zániku poistenia alebo finančnej zábezpeky. Navrhované ustanovenie ukladá nezávisle prevádzkovateľovi a poskytovateľovi poistenia, alebo finančnej zábezpeky oznamovať ÚJD SR všetky skutočnosti týkajúce sa krytia zodpovednosti za jadrové škody tak, aby ÚJD SR mohol verejnosti a medzinárodnému spoločenstvu garantovať, že jadrová energia sa v Slovenskej republike využíva z pohľadu krytia zodpovednosti za jadrové škody v súlade s medzinárodnými požiadavkami a zároveň je zaručené, že v prípade vzniku jadrovej škody nezostanú poškodení bez primeranej náhrady. Obsahom ustanovenia je taktiež povinnosť ÚJD SR v licenčnom procese pri vydávaní povolenia vyžiadať si informáciu od Národnej banky Slovenska či subjekt, ktorý je uvedený v doklade o poistení alebo inom finančnom krytí zodpovednosti za jadrovú škodu predloženom žiadateľom o povolenie v zmysle atómového zákona, je oprávnený takéto poistenie alebo finančnú zábezpeku poskytovať. Nakoľko ÚJD SR je bezpečnostno-technickým orgánom a doklad o poistení alebo finančnej zábezpeke je len jedným z potrebných licenčných dokumentov, je nevyhnutné v tejto otázke spoľahnúť sa na stanovisko na to kompetentného orgánu dohľadu nad finančným trhom, v podmienkach Slovenskej republiky – Národnej banky Slovenska. V prípade negatívneho vyjadrenia NBS o spôsobilosti navrhovaného subjektu poskytovať poistenie alebo finančnú zábezpeku, je toto dôvodom na zamietnutie žiadosti o povolenie na uvádzanie do prevádzky, prevádzku alebo etapu vyraďovania jadrových zariadení alebo prepravy rádioaktívnych materiálov podľa atómového zákona, z dôvodu neplnenia jednej z licenčných podmienok podľa atómového zákona. Zákon tiež rieši možnosť, že poskytovateľ poistenia alebo finančnej zábezpeky nespadá pod dohľad Národnej banky Slovenska. V takomto prípade nemôže určovať vnútroštátny predpis SR centrálnej banke iného štátu alebo inému dozornému orgánu, aby v určitom časovom období poskytol vyjadrenie o oprávnenosti daného subjektu na poistenie alebo finančnú zábezpeku. Ak sa teda prevádzkovateľ rozhodne kryť zodpovednosť subjektom, ktorý nie je pod dohľadom Národnej banky Slovenska, bude na prevádzkovateľovi, respektíve žiadateľovi o povolenie, aby si sám zadovážil potvrdenie o oprávnení daného subjektu na poskytnutie poistenia alebo finančnej zábezpeky. Potvrdenie o oprávnení takéhoto subjektu poskytovať finančné krytie zodpovednosti za jadrovú škodu môže byť vydané napríklad Európskou centrálnou bankou, alebo centrálnou bankou iného štátu, kde má osoba poskytujúca zábezpeku sídlo. Nakoľko pri finančnej zábezpeke prichádza do úvahy viacero možností, nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom urobiť výpočet oprávnených orgánov na vydanie takéhoto stanoviska. Aj keď sa dá predpokladať, že v rámci EÚ bude takýchto prípadov v praxi minimum.

 

K § 9          

V navrhovanom ustanovení sa určujú oznamovacie povinnosti ÚJD SR a ďalších orgánov miestnej štátnej správy a orgánov územnej samosprávy v záujme toho, aby sa potenciálne poškodení včas a objektívne dozvedeli resp. mohli dozvedieť o vzniku jadrovej udalosti a o tom kto spôsobil jadrovú udalosť, pri ktorej sa dá predpokladať následný vznik jadrovej škody. Oznamovacia a zverejňovacia povinnosť je nevyhnutná na určenie začatia plynutia desaťročnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu jadrovej škody. Opäť ide o ustanovenie chrániace potenciálneho poškodeného, ktoré umožňuje poškodenému zavčasu zistiť, že prišlo k vzniku jadrovej udalosti, o skutočnosti, kto túto udalosť spôsobil a zistiť prvotnú informáciu, že v dôsledku tejto udalosti možno predpokladať vznik jadrovej škody a ak vznikne v dôsledku takejto udalosti škoda, v akej lehote je možné ju u zodpovedného subjektu uplatniť. Uvedené ustanovenie je nevyhnutné z pohľadu preukazovania hmotnoprávnych aj procesnoprávnych predpokladov na uplatnenie náhrady jadrovej škody, najmä vo vzťahu k § 7 ods. 5, ktorý ustanovuje pomerné rozdelenie plnenia na náhradu škody z krytého limitu v závislosti od času, v ktorom bol nárok na náhradu jadrovej škody uplatnený. ÚJD SR preto informuje verejnosť do 24 hodín od času, kedy sa od prevádzkovateľa dozvedel, že bol prevádzkovateľom vyhlásený 3. stupeň, ktorým je núdzový stav v okolí jadrového zariadenia. Práve pri 3. stupni – núdzový stav v okolí jadrového zariadenia sa začína závažnosť udalosti na jadrovom zariadení eskalovať do takej miery, že sa začínajú inicializovať opatrenia z vonkajšieho havarijného plánu. Pri tejto situácii sa dá už predpokladať únik rádioaktívnych látok do okolia jadrového zariadenia a tým vznik jadrovej škody. Obdobne sa postupuje aj pri preprave rádioaktívnych materiálov

 

K § 10

Ustanovenie obsahuje sankčný aparát a jeho uplatňovanie zo strany ÚJD SR. Za najvážnejšie je možné považovať využívanie jadrovej energie bez krytia zodpovednosti za jadrovú škodu a nesplnenie oznamovacích povinností tých subjektov, ktorým oznamovacie povinnosti ukladá zákon. Oznamovacie povinnosti vo vzťahu k zmenám v krytí zodpovednosti od momentu ich preukázania v licenčnom procese počas celej dĺžky platnosti povolenia sú dôležité z pohľadu nepretržitého plnenia podmienok na vydanie a trvanie povolenia na uvádzanie do prevádzky, prevádzku, ukončenie prevádzky a vyraďovanie jadrového zariadenia. Ide jednak o prevádzkovateľa a jednak o poskytovateľa poistenia alebo finančnej zábezpeky. Pokiaľ ide o prevádzkovateľa je možnosť uloženia finančnej pokuty do výšky od 100 tis. do 1 mil. eur ak poruší zákaz  uvedený v § 8 ods. 2. Tomu, kto nevykonal v určenej lehote nápravu nedostatkov, za ktoré mu bola uložená pokuta, možno uložiť ďalšiu pokutu až do výšky dvojnásobku pokuty.

 Pri nesplnení oznamovacej povinnosti sa výška pokuty môže rovnať až sume 20 tis. eur. Dolná hranica je stanovená na 5 tis. eur. Uvedená výška pokuty sa odvíja od výšky pokuty uloženej držiteľovi povolenia za porušenie povinností vyplývajúcich mu z § 10 atómového zákona alebo za nedodržanie podmienok uvedených v povolení alebo v súhlase a pod. Obdobne ako v atómovom zákone aj tu sú pokuty príjmom Národného jadrového fondu na vyraďovanie jadrových zariadení a na nakladanie s vyhoretým jadrovým palivom a rádioaktívnymi odpadmi.

Ak ide o poskytovateľa poistenia alebo finančnej zábezpeky, nakoľko tieto subjekty nepatria pod priamu dozornú právomoc ÚJD SR, ale pod dohľad Národnej banky Slovenska, ako dozorného orgánu nad finančným trhom, spočíva v povinnosti ÚJD SR realizovať podnet smerom k Národnej banke Slovenska na začatie konania podľa sankčného ustanovenia § 67 zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve. Uvedené ustanovenie by malo viesť jednak prevádzkovateľa a jednak poskytovateľa poistenia alebo finančnej zábezpeky k dobrovoľnému a včasnému plneniu tých povinností (najmä oznamovacích), ktoré sú nevyhnutné na to, aby ÚJD SR mohol s plnou vážnosťou a s čistým svedomím garantovať bezpečné využívanie jadrovej energie z pohľadu krytia zodpovednosti za jadrové škody. Môže sa ale stať, že poskytovateľ poistenia alebo poskytovateľ finančnej zábezpeky nespadajú pod dohľad Národnej banky Slovenska. V tomto prípade ÚJD SR zašle písomný podnet organizácii do kompetencie ktorej patrí poskytovateľ poistenia alebo poskytovateľ finančnej zábezpeky (napríklad dozorný orgán iného štátu) a zároveň požiada o súčinnosť Národnú banku Slovenska.

 

K § 11

Určuje sa osobitná pôsobnosť a právomoc ÚJD SR aj na vykonávanie kontroly dodržiavania tohto zákona, ako doplnok k existujúcej rámcovo vymedzenej pôsobnosti v § 29 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.

 

K § 12

Vysporiadavajú sa vzťahy navrhovaného právneho predpisu s Občianskym zákonníkom podľa zásad generality a špeciality a to formou osobitného spoločného ustanovenia o výkladovom použití navrhovaného právneho režimu. Podľa Občianskeho zákonníka sa bude postupovať  v tých veciach pri ktorých nie je úprava ani v medzinárodnej zmluve ani v tomto zákone. Napríklad rozsah náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia  cez zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.

 

K § 13

Vo vzťahu k novším požiadavkám v zákone bude vo väčšine prípadov viesť k podpísaniu nových poistných zmlúv resp. podpísaniu dodatkov k existujúcim poistným zmluvám, čo si vyžiada napr. obdobie rokovaní o rôznych poistných podmienkach. Navrhované ustanovenie zakotvuje povinnosť, ktorou je písomné oznámenie prevádzkovateľa voči ÚJD SR, o tom ako prišlo k zosúladeniu s novými požiadavkami (napr. zaslanie novej poistnej zmluvy resp. dodatku) do 15. januára 2016, čo znamená do 15 dní od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Vzhľadom na navrhovanú účinnosť zákona a tomu zodpovedajúcu pomerne dlhú legisvakačnú dobu je možné predpokladať, že uvedené rokovania a zosúladenie s podmienkami nového zákona budú včas vykonané.

 

K § 14

            Ustanovenie zrušuje doteraz platnú vyhlášku o podrobnostiach o maximálnych limitách množstiev jadrových materiálov a rádioaktívnych odpadov, pri ktorých sa nepredpokladá vznik jadrovej škody. Táto vyhláška č. 47/2006 Z. z. bola vydaná ÚJD SR na základe splnomocňovacieho ustanovenia v atómovom zákone. Toto ustanovenie sa ale zákonom o občianskoprávnej zodpovednosti ruší a teda by daná vyhláška nemala naďalej právny základ, na základe ktorého by bola v platnosti a účinnosti.  K návrhu zákona je preto priložený aj návrh vyhlášky, ktorý bude vydaný podľa § 5 ods. 6 návrhu zákona.

 

K Čl. II

            Nakoľko doterajšia právna úprava občianskoprávnej zodpovednosti za jadrové škody bola obsiahnutá v atómovom zákone, musí prísť aj k novelizácii daného zákona. Týmto zákonom sa vypúšťajú z atómového zákona dva paragrafy týkajúce sa občianskoprávnej zodpovednosti. § 29 atómového zákona obsahuje v doterajšej právnej úprave zodpovednosť za jadrovú škodu, ktorá sa v atómovom zákone vypúšťa, nakoľko bude obsiahnutá v zákone o občianskoprávnej zodpovednosti. Rovnako je to aj s § 30, ktorý v terajšej právnej úprave sa zaoberá finančným krytím zodpovednosti za jadrovú škodu. Podľa predkladaného zákona to bude obsahom úpravy v § 5 návrhu zákona. Týmto zákonom sa dopĺňa aj § 8 atómového zákona a to tak, že myslí na prípady ak prevádzkovateľ síce poskytne doklad o poistení alebo finančnej zábezpeke, ale tento doklad resp. subjekt poskytujúci poistenie alebo iné finančné krytie zodpovednosti za jadrovú škodu nespĺňa podmienky podľa zákona o občianskoprávnej zodpovednosti za jadrové škody. V tomto prípade sa primerane použijú ustanovenia § 8 ods. 8 a 9 o zastavení konania.

V prílohe č. 1 a 2 atómového zákona, v ktorých sú definované dokumenty potrebné k jednotlivým rozhodnutiam, sa novelou predáva pri dokladoch o finančnom krytí slovné spojenie podľa ,,osobitého zákona“ s odkazom na nový zákon o občianskoprávnej zodpovednosti, nakoľko atómový zákon sám o sebe vecne a meritórne už nebude túto problematiku riešiť.

Tak ako doteraz, aj nová právna úprava predpokladá zachovanie rozhodujúcich kompetencií ÚJD SR vo vzťahu ku kontrole plnenia povinností okrem atómového zákona aj z predkladaného zákona.

            Z formálneho hľadiska sa mení v celom zákone názov ,,Štátny fond likvidácie jadrovoenergetických zariadení a nakladania s vyhoretým jadrovým palivom a rádioaktívnymi odpadmi“ na ,,Národný jadrový fond na vyraďovanie jadrových zariadení a na nakladanie s vyhoretým jadrovým palivom a rádioaktívnymi odpadmi“ ako odstránenie formálnej nezhody s aktuálnym zákonným názvom NJF podľa zákona č. 238/2006 Z. z.

 

K Čl. III

Nové ustanovenie 14e do zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky určuje iba jeden súd, ktorý bude rozhodovať v prípade vzniku jadrovej škody. Ide o Okresný súd Nitra, ktorého obvodom bude celé územie Slovenskej republiky. Súd na rozhodovanie o opravných prostriedkoch je určený Krajský súd v Nitre. Ide o vhodné ustanovenie vyplývajúce síce z čl.  XXI ods. 4 Protokolu z 1997, ale fixácia jedného súdu je v prospech právnej istoty poškodených. Na druhej strane je potrebné zamedziť tzv. „court shoppingu“, špekuláciám s príslušnosťou súdov v záujme potenciálneho iného (nejednotného) rozhodnutia. Ustanovenie ako aj samotné určenie súdu vychádza aj z pripravovaného samostatného správneho súdneho poriadku kde podľa navrhovaného § 15 na konanie o správnej žalobe vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže a vo veciach jadrových udalostí, je jediný príslušný Krajský súd v Bratislave; jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky.

 

 

K Čl. IV

Vzhľadom na dĺžku legislatívneho procesu, nutnosť rokovaní o nových poistných podmienkach a nutnosť separátneho legislatívneho procesu k návrhu vyhlášky sa navrhuje účinnosť zákona 1. januára 2016.

 

 

V Bratislave 10. decembra 2014

 

 

 

 

 

 

 

Robert Fico, v. r.

Predseda vlády

Slovenskej republiky

 

 

 

 

 

 

 

 

Marta Žiaková, v. r.

Predsedníčka

Úradu jadrového dozoru

Slovenskej republiky