384/2008 Z. z.

Dôvodová správa

A. Všeobecná časť

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predkladá do legislatívneho procesu návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov.

V Programovom vyhlásením vlády SR sa konštatuje, že „vláda považuje súdnu moc a zabezpečenie jej kvalifikovaného výkonu za jednu zo svojich hlavných priorít. Rešpektuje skutočnosť, že nezávislá a nestranná justícia je neoddeliteľnou súčasťou demokratického a právneho štátu a bude vytvárať podmienky na zefektívnenie a skvalitňovanie súdneho konania a rozhodovania bez zbytočných prieťahov."

Návrh zákona sa predkladá podľa Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky.

Ciele navrhovanej právnej úpravy:

• rozšíriť skrátenie konanie na všetky veci na plnenie (t.j. nielen na plnenie peňažnej povinnosti),

• zaviesť inštitút drobných sporov s jednoduchším procesným vybavovaním,

• upraviť jasné pravidlá postupu odvolacieho súdu pri preskúmavaní rozsudku súdu prvého stupňa,

• zaviesť tzv. revízny princíp do dovolacieho konania, podľa ktorého by dovolací súd definitívne ukončil prípad bez zrušenia rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie,

• zjednodušiť dedičské konanie,

• zaviesť elektronickú komunikáciu medzi súdom a účastníkom konania,

• v najzávažnejších prípadoch, kedy hrozí nenapraviteľná ujma, poskytnúť maximálne rýchlu ochranu predbežným opatrením,

• umožniť sudcom praktickým, rýchlym rozhodnutím spravodlivo usporiadať veci účastníkov konania,

• posilniť ochranu spotrebiteľa v sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv najmä v situácií, ak zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.

Predkladanú novelu Občianskeho súdneho poriadku považuje predkladateľ za dôležitú v rámci prípravy nového procesného kódexu, ktorý by mal nadväzovať na nový Občiansky zákonník pripravovaný v súlade s Plánom legislatívnych úloh vlády (2010). Za nesystémové by považoval predkladateľ také riešenie, podľa ktorého by sa s výrazným predstihom prijal nový procesný kódex pred Občianskym zákonníkom, pretože takto by sa nedalo vyhnúť istej novelizácii v závislosti od úpravy práv a povinností v Občianskom zákonníku. Predkladateľ považoval za vhodné, aby pri príprave procesného kódexu mohli jeho tvorcovia čerpať už aj z poznatkov o využívaní nových procesných inštitútov.

Predkladateľ zmonitoroval procesnú úpravu v krajinách Európskej únie a to z právnych poriadkov blízkych slovenskému procesnému právnemu poriadku. Novo navrhované inštitúty sú v Európe veľmi efektívne a zabezpečujú včasné poskytnutie spravodlivosti a rýchlu vymožiteľnosť práva. Revízny princíp je nielen vo fakultatívnej rovine upravený napr. v Nemecku, Rakúsku, Slovinsku, Chorvátsku a za samozrejmú vec tieto štáty považujú, že vec skutkovo ustálenú dovolací súd len pri nesprávnom právnom posúdení vecne ukončí a nezrušuje rozhodnutie.

Novo navrhovaný dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa v rámci apelácie je o tzv. úplnom zlyhaní súdu prvého stupňa, kedy aj po skutkovej, aj po právnej stránke súd prvého stupňa pochybil. Navrhovaná zmena nebude vykonaná na úkor odvolacích súdov, pretože tie budú môcť okrem dožiadaného súdu vykonať dokazovanie prostredníctvom toho istého súdu prvého stupňa. Dôležité bude, že sa nemusí zbytočne zrušiť rozsudok. Je nepochybné, že zrušenie rozsudku je o niekoľko mesačnom a možno aj o ročnom oddialení konečného vybavenia veci.

Za neprijateľné považoval predkladateľ opakované posúvanie spisu v dedičských veciach medzi notárom a súdom len kvôli nenáročným procesným rozhodnutiam. V zahraničných úpravách možno vysledovať proces, podľa ktorého notár úplne vybaví vec pri zachovaní právneho prostriedku nápravy proti rozhodnutiu, ktoré vydá.

V rovine fakultatívnej sa zavádza nový inštitút (rozkaz na plnenie), podľa ktorého je možné rozhodnúť všetky veci na plnenie inej ako peňažnej povinnosti týmto novým druhom rozhodnutia. Rozkazom na plnenie je napríklad možné uložiť aj povinnosť vydať vec, povinnosť ospravedlniť sa, povinnosť zdržať sa určitého konania, povinnosť uzavrieť zmluvu, povinnosť vypratať nebytové priestory, atď. Uvedené veci považuje zákonodarca za plnenie inej povinnosti ako povinnosti na peňažné plnenie.

Pri platobnom rozkaze súdy do 10 dní poskytnú spravodlivosť prvým rozhodnutím za stavu, že účastník konania správne vypíše tlačivo, ktoré bude k dispozícii aj na internete. Účastníkom sa zjednoduší a uľahčí prístup k súdu pri využití elektronickej komunikácie so súdom, čím sa aj znížia výdavky účastníkov v súdnom konaní.

Po vzore Nariadenie EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (tzv. drobné spory), sa urýchli konanie v týchto veciach, ale tiež sa aj umožní súdu, aby neprimerane vysoké odmeny najmä pri zastupovaní advokátom znížil, ak sú neprimerané k výške pohľadávky. Nebýva ničím neobvyklým, že v sporoch o pár sto korún náhrada trov advokáta predstavuje niekoľko tisíc korún. Predkladateľ monitoruje veci, v ktorých spoločnosti hromadne uplatňujúce na súdoch nízke pohľadávky uplatňujú trovy niekoľkonásobne vyššie, ako je samotná vymáhaná pohľadávka - ako keby hlavným zmyslom konania boli trovy advokáta a nie samotné uplatňovanie pohľadávky. Spoločnosti pritom majú mechanizmy v rámci zmlúv o zastupovaní a dostatočný výber advokátov na to, aby ich pohľadávky bez ujmy boli na súdoch uplatňované.

Predkladateľ sleduje aj odstránenie niektorých neefektívnych mechanizmov, ktoré bránili včasnému poskytnutiu ochrany dotknutým subjektívnym právam a právom chráneným záujmom. Cieľom je aj efektívnejšie rozhodovanie predbežnými opatreniami.

V článku V sa vykonávajú zmeny v Exekučnom poriadku, ktoré súvisia s novo navrhovaným § 49a Občianskeho súdneho poriadku - zakotvenie možnosti doručovania súdnych písomnosti inému účastníkovi súdnym exekútorom, ak o to účastník konania požiada a na jeho náklady. Nemusí ísť už len o súdneho exekútora, ktorý má sídlo exekútorského úradu v obvode toho súdu, ktorého doručenie sa má vykonať, alebo exekútora, ktorý má sídlo v obci, v ktorej sa má doručenie vykonať. Podľa navrhovaného § 49a Občianskeho súdneho poriadku môže ísť o súdneho exekútora, ktorého si zvolí účastník konania, ktorý zároveň bude platiť náklady takéhoto doručovania. Notárska zápisnica, ktorá obsahuje právny záväzok a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, bude môcť byť exekučným titulom, len za predpokladu, že právny záväzok, ktorý obsahuje táto notárska zápisnica, bude pozostávať iba zo sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úroky z omeškania a bez zmluvných pokút. Zmluvné pokuty môžu byť predmetom súdneho konania, v ktorom však sudca môže uplatniť moderačné právo.

V článku III sa vykonávajú zmeny v zákone o obecnom zriadení, v článku IV v katastrálnom zákone, v článku II v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, v článku VI v zákone o samosprávnych krajoch, v článku VII v antidiskriminačnom zákone. Zároveň sa navrhuje v článku VIII splnomocniť predsedu NR SR, aby vyhlásil úplné znenie Občianskeho súdneho poriadku v Zbierke zákonov. Zmeny v zákone o obecnom zriadení a v zákone o samosprávnych krajoch sú spojené s úpravou v navrhovanom § 250zfa (konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy).

Hospodárska a sociálna rada Slovenskej republiky návrh zákona prerokovala na svojom zasadnutí 31. marca 2008 a vo svojich záveroch uviedla, že s návrhom zákona súhlasí a odporúča ho na ďalšie legislatívne konanie.

Návrh zákona bol 22. apríla 2008 predmetom rokovania Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, ktorá odporučila vláde Slovenskej republiky schváliť nové znenie návrhu zákona upravené po zapracovaní vznesených pripomienok. Na základe pripomienok uplatnených na rokovaní Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky bol vyčlenený návrh novely Obchodného zákonníka (pôvodne článok II návrhu zákona) na predloženie v podobe samostatného návrhu zákona a obdobne bol vyčlenený článok, ktorým sa navrhovali zmeny v zákone Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Vláda Slovenskej republiky schválila návrh zákona na svojom rokovaní 21. mája 2008.

Navrhovaná úprava nebude mať dopad na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov, nebude mať vplyv na zamestnanosť, ani na tvorbu pracovných miest.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskych spoločenstiev

DOLOŽKA ZLUČITEĽNOSTI

návrhu právneho predpisu

s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie

1. Predkladateľ právneho predpisu: vláda Slovenskej republiky

2. Názov návrhu právneho predpisu: zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Problematika návrhu právneho predpisu :

a) je upravená v práve Európskych spoločenstiev,

b) je upravená v práve Európskej únie:

-sekundárnom:

1. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 30. 12. 2006),

2. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu,

c) je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev:

- rozsudok Európskeho súdneho dvora (in Joined cases C-240/98 to C-244/98 Court of Justice).

4. Záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskym spoločenstvám a Európskej únii:

a) identifikácia záväzkov vyplývajúcich z Aktu o podmienkach pristúpenia pripojenom k Zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii: bezpredmetné,

b) identifikácia prechodných období vyplývajúcich z Aktu o podmienkach pristúpenia pripojenom k Zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii: bezpredmetné,

c) lehota na prebratie smernice alebo rámcového rozhodnutia podľa určenia gestorských ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za prebratie smerníc a vypracovanie tabuliek zhody k návrhom všeobecne záväzných právnych predpisov alebo lehota na implementáciu nariadenia alebo rozhodnutia z nich vyplývajúca: bezpredmetné,

d) informácia o konaní začatom proti Slovenskej republike o porušení Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev podľa čl. 226 až 228 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev v platnom znení: bezpredmetné,

e) informácia o právnych predpisoch, v ktorých sú preberané smernice alebo rámcové rozhodnutia už prebraté spolu s uvedením rozsahu tohto prebratia: bezpredmetné.

5. Stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie : bezpredmetné

6. Gestor (spolupracujúce rezorty) : bezpredmetné.

Doložka finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov,

vplyvov na zamestnanosť a podnikateľské prostredie

1. Návrh zákona nezakladá nároky na verejné financie.

2. Návrh zákona nebude mať ekonomický dopad na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb.

3. Návrh zákona nebude mať vplyv na životné prostredie.

4. Návrh zákona nebude mať vplyv na zamestnanosť a nevyžiada si zvýšenie počtu zamestnancov.

5. Návrh zákona nebude mať vplyv na podnikateľské prostredie.

B. Osobitná časť

K článku I. (Občiansky súdny poriadok)

K bodu 1 (§ 7 ods. 2)

Ústava Slovenskej republiky v čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) predpokladá, že o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonmi vo veciach územnej samosprávy (čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky) a so zákonmi, nariadeniami vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy vo veciach plnení úloh štátnej správy (čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) by mohol rozhodovať okrem Ústavného súdu Slovenskej republiky aj iný súd, t.j. všeobecný súd.

Presunutie rozhodovania na všeobecné súdy v navrhovanom znení ustanovenia § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku si vyžaduje doplniť aj ustanovenie § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku o pôsobnosť súdov na rozhodovanie o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonmi, nariadeniami vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

K bodu 2 (§ 14 ods. 3)

Rozširuje sa negatívne vymedzenie okolností, na ktoré súd neprihliada pri rozhodovaní o vylúčení sudcu. Tak, ako nie je možné vylúčiť sudcu pre jeho úkony v prejednávanej veci, nie je možné ho vylúčiť ani pre jeho úkony v iných právnych veciach, vrátane rozhodnutí, ktoré vydal.

K bodu 3 (§ 15 ods. 2)

Cieľom je urýchliť proces predloženia veci nadriadenému súdu, aby sa spis zbytočne neposúval ešte aj medzi predsedom súdu a ostatnými sudcami v prípadoch, ak predseda súdu akceptuje oznámenie sudcu o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený.

K bodu 4 (§ 15a ods. 5)

Ide o skrátenie a sprehľadnenie dikcie zákona.

K bodu 5 (§ 16 ods. 3)

Nebýva ničím neobvyklým, že tesne pred pojednávaním, alebo v priebehu pojednávania, účastník namieta zaujatosť sudcu, aby docielil oddialenie rozhodnutia. Navrhuje sa možnosť sudcu zvážiť dôvodnosť námietky a vec predložiť až tesne pred rozhodnutím. Práva účastníka nijako nebudú dotknuté, pretože vec sa nadriadenému súdu predloží.

Ak by došlo k vylúčeniu sudcu, ktorý už vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlási dokazovanie za skončené (§ 118 ods. 4 de lege ferenda), takýmto uznesením nový sudca nie je viazaný, pretože ide o uznesenie ktorým sa upravuje vedenie konania (170 ods. 2).

K bodu 6 (§ 18)

V súlade s terminológiou použitou v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (článok 14 ods. 3), ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa navrhuje priznať účastníkovi právo konať nielen v materčine, ale aj v jazyku, ktorému rozumie. Platná právna úprava limituje uvedené právo účastníka vedľa materčiny na jazyk toho štátu, ktorému rozumie. Nie každý jazyk je nutne spojený s existenciou štátu (napr. Palestína - kastílčina).

K tomu porov. aj zmenu v § 141 ods. 2.

K bodu 7 (§ 21)

Ide o vyprecizovanie úpravy konania za právnickú osobu a za štát v konaní pred súdom. Ak údaje o štatutárnom zástupcovi vyplývajú z obchodného registra, nie je potrebné súdu predkladať osobitne výpis z obchodného registra na preukázanie oprávnenia konať za právnickú osobu. To isté platí, aj pokiaľ ide o inú právnickú osobu zapísanú v inom ako obchodnom registri napr. pozemkové spoločenstvo.

V priebehu pripomienkového konania bola „otvorená" otázka potreby preukazovania oprávnenia konať za právnickú osobu napríklad v prípade predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, prípadne niektorého z ministrov. Reakciou na túto diskusiu je rozšírenie výnimiek v odseku 5.

K bodu 8 (nadpis nad § 22)

V zmysle Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (bod 13 a 20 prílohy č. 2 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky) nadpisy jednotlivých paragrafov nemožno členiť na pododseky. Z tohto dôvodu v nadpise nad § 22 bolo potrebné vypustiť výraz „a)".

K bodu 9 (nadpis nad § 24)

Porovnaj odôvodnenie k predchádzajúcemu bodu. V nadpise nad § 24 je potrebné nadpis „b) na základe plnomocenstva" nahradiť nadpisom „Zástupcovia účastníkov na základe plnomocenstva".

K bodu 10 (§ 24)

Z uplatnených pripomienok vyplynulo, že nie je daný relevantný dôvod na to, aby účastník v civilnom konaní, najmä v zložitých veciach, si nemohol zvoliť v tej istej veci viacerých advokátov, tak ako v trestnom konaní. Dôležité je, že to bude efektívnejšie pre súdny proces a nebude na príťaž ostatným účastníkom konania, pretože trovy sa budú platiť len v rozsahu zastupovania jedným advokátom a doručovať sa bude tiež len jednému. Kedykoľvek môže účastník oznámiť, že ho zastupuje už len jeden advokát.

K bodu 11 (§ 26 ods. 3)

Zámerom navrhovanej zmeny je dosiahnutie súladu s ustanovením § 31 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká právo konať za splnomocniteľa štatutárnemu orgánu tejto osoby alebo osobe, ktorej tento orgán udelil plnomocenstvo.

K bodu 12 (§ 26 ods. 5)

Ide o formulačné vyprecizovanie textu.

K bodu 13 (§ 27 ods. 1)

Zákonodarca uvedenou úpravou zosúlaďuje úpravu s ustanovením § 24 OSP, kde je vo vete druhej uvedené: „Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu.".

Vzhľadom na to, že zákonodarca pri používaní pojmu "občan" neviaže tento pojem na existenciu štátneho občianstva Slovenskej republiky u takejto osoby, čo je pochopiteľné aj vzhľadom na členstvo SR v EÚ, zavádza sa pojem fyzická osoba, čím je daná možnosť účastníkovi dať sa zastúpiť aj fyzickou osobou, ktorá je napr. občanom členského štátu EÚ.

Zákonodarca reflektuje tiež prostredie, v ktorom sa nachádza Slovenská republika po vstupe do EÚ (napr. úprava v zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii: § 30 a násl. - euroadvokát), ako aj požiadavku vyplývajúcu zo Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na právo usadiť sa - Článok 43 („V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnym príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky...za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak".).

K bodu 14 (nadpis nad § 29)

Ide o zjednotenie nadpisu - viď nadpis nad § 22 a nad § 24.

K bodu 15 (§ 29 ods. 5 a 6)

K odseku 5

V snahe predísť ujme, ktorá môže vzniknúť osobám zastúpeným opatrovníkom, ale tiež aj z dôvodu zachovania kontinuity v zastupovaní opatrovníkom v jednotlivých inštančných postupoch sa navrhuje ponechať rovnakého opatrovníka v opravných konaniach.

K odseku 6

Súdu sa umožňuje vybrať podľa povahy veci najvhodnejšiu osobu, bez toho aby sa uzavrel okruh prostredia, z ktorého takúto osobu možno vybrať. Netreba zdôrazňovať, že najmä pri závažnejších sporoch je funkcia opatrovníka mimoriadne dôležitá, a podcenenie tejto otázky často krát hraničilo až s porušením práva na súdnu ochranu a zbytočným vyvolaním opravných konaní. Je aj v záujme druhej strany, aby sudcovi navrhla takúto vhodnú osobu. Bez súhlasu tejto osoby nie je možné ju ustanoviť za opatrovníka. Ak žiadna osoba nesúhlasí s ustanovením za opatrovníka, riešenie ponúka § 48 ods. 4.

Navrhovaná výnimka vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa § 200ea zakotvená v odseku 7 in fine (veta za bodkočiarkou) reaguje aj na prípady, kedy účastník konania je tzv. „osobou na stálom pohybe" (napr. bezdomovec), o ktorej je táto skutočnosť v nadväznosti na predchádzajúce súdne spory týkajúce sa takejto osoby všeobecne známa. Komplikované zisťovanie vhodnej osoby na ustanovenie do funkcie opatrovníka značne predĺži súdne konanie. Preto sa v drobných sporoch vzhľadom na špecifiká takéhoto konania navrhuje, aby mohol účastníka zastupovať aj zamestnanec súdu.

K bodu 16 (§ 29a)

V aplikačnej praxi boli zaznamenané veľmi vysoké počty účastníkov, napr. v istom prípade až v počte 800. Najčastejšie ide o spoločné žaloby poškodených osôb, ale aj napríklad uplatňovanie práv spoločníkov pozemkových spoločenstiev bez právnej subjektivity (§ 9 zákona NR SR č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov). Postačí, ak stále nejaký z účastníkov požiada o odročenie pojednávania z relevantných dôvodov (§ 101 ods. 2) a konanie sa neúmerne predlžuje. Výrazné prieťahy vznikajú aj v súvislosti s úmrtím niektorého z účastníkov (v súvislosti so zisťovaním právnych zástupcov). Navrhovaná právna úprava sleduje koncentráciu korešpondencie medzi súdom a spoločným zástupcom. Ten bude mať rovnaké oprávnenia ako zástupca na základe plnomocenstva (§ 24 a nasl.).

Sudca môže ustanoviť aj viacerých spoločných zástupcov pre rôznych účastníkov. Navrhovaná právna úprava nebráni tomu, aby pre rôznych účastníkov ustanovil rôznych zástupcov. Ten istý účastník nemôže mať dvoch zástupcov; to neplatí, ak by išlo o advokátov. Sudca nemôže nanútiť ako spoločného zástupcu advokáta za stavu, ak by išlo o poskytovanie právnej pomoci. To nebráni, aby advokát mimo plnenia výkonu advokácie mohol byť spoločným zástupcom.

Ak účastník nesúhlasí s ustanovením spoločného zástupcu, môže súd vylúčiť prejednanie jeho nároku na samostatné konanie, ak to povaha veci dovoľuje. Ak vylúčenie prejednania nároku účastníka, ktorý s ustanovením spoločného zástupcu nebude súhlasiť na samostatné konanie, povaha veci nebude dovoľovať, súd s takýmto účastníkom bude ďalej konať bez zastúpenia. Je vhodné takého účastníka upozorniť na to, že mu môžu vznikať trovy súvisiace najmä so zmareným pojednávaním pre neprítomnosť niektorého z účastníkov a na konanie v neprítomnosti neboli splnené podmienky.

K bodu 17 (§ 31a)

Navrhovaná právna úprava je explicitným vyjadrením zákazu zastupovania osobou, ktorá má rozporné záujmy so zastupovaným účastníkom.

V praxi sa zaznamenali aj prípady, v ktorých advokát zastupoval účastníka občiansko-právneho vzťahu a na druhej strane bol prepojený s protistranou takéhoto vzťahu. Nič na veci nemenia medzičlánky medzi takýmto zástupcom (napr. koncipient, resp. iný substituent) a stranou sporu.

V odseku 2 je upravený dôsledok toho, ak na strane opatrovníka alebo advokáta existujú nezlučiteľné dôvody na ich ustanovenie. Súd zruší uznesenie o ustanovení takého opatrovníka alebo advokáta.

K bodu 18 (§ 35 ods. 1 písm. f))

V niektorých prípadoch osobitné zákony upravujú možnosť prevodu vlastníctva, pritom v prípade, ak takouto zmluvou bol porušený zákon, zmluvné strany nemajú záujem podať (fakticky proti sebe) návrh na začatie súdneho konania o vyslovenie neplatnosti zmluvy (napríklad v prípade prevodu vlastníctva pozemkov Slovenským pozemkovým fondom). Uvedené platí aj vo vzťahu k prechodu vlastníctva a následne vo vzťahu k určeniu vlastníctva.

Reakciou na zmienenú v praxi sa vyskytujúcu situáciu je rozšírenie dôvodov, na základe ktorých, môže prokurátor podať návrh na začatie konania o prípad, ak ide o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a pri prevode alebo prechode vlastníctva boli porušené ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Dôležitým faktorom tu je okrem iného existencia verejného záujmu na podaní takého návrhu, čo vyplýva z ustanovenia § 5 písmena c) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (porov. dikciu § 5 „pri plnení úloh je prokurátor povinný chrániť verejný záujem.").

K bodu 19 (§ 35 ods. 2 písm. g) až i))

K písmenu g)

Navrhované oprávnenie prokurátora prispeje k účinnejšej ochrane práv osôb najmä v súvislosti s nárastom nečestností pri prevodoch nehnuteľnosti je veľmi žiadúci vstup prokuratúra. Nepochybne vstup prokurátora prispeje k vyššej prevencii proti kriminalite v pozemkových veciach.

K písmenu h)

Poznatky z praxe v situácii po vydaní rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátora ukazujú potrebu umožniť prokurátorovi vstup do konania súdu na preskúmanie takéhoto rozhodnutia. Ide o to, aby prokurátor v konaní pred súdom mal možnosť obhájiť zákonnosť a opodstatnenosť rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného na základe jeho protestu. Osobitne v skutkovo a právne zložitých veciach môže účasť prokurátora významnou mierou napomôcť súdu.

K písmenu i)

V sporoch týkajúcich sa najmä nárokov štátu má prokurátor len obmedzené možnosti konať a vstupovať do konania v zmysle platnej právnej úpravy a zabezpečovať tak dôslednú, účinnú a rýchlu ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Pritom v zmysle zákona č. 150/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná využívať všetky zákonné prostriedky, tak, aby sa bez akýchkoľvek vplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Vzhľadom na ochranu verejnoprospešného záujmu a v neposlednom rade aj vzhľadom na možné dopady sporov týkajúcich sa nárokov štátu a potrebu ochrany verejných financií je účelom navrhovanej zmeny umožniť prokurátorovi vstupovať do konania vo veciach, v ktorých ako účastník konania vystupuje štát, štátny podnik, právnická osoba s majetkovou účasťou štátu a jednotka územnej samosprávy.

K bodu 20 (§ 36 ods. 3)

Ide o legislatívno-technickú opravu - vypustenie vnútorného odkazu na § 36b, ktorý bol zrušený.

K bodu 21 (§ 38)

Navrhovaná právna úprava súvisí so zefektívnením dedičského konania, najmä s odbúraním početného posúvania spisu medzi notárom a súdom.

Nové znenie tohto ustanovenia má za úlohu urýchliť priebeh dedičského konania, ktorý účel sa má dosiahnuť odstránením zbytočného kolobehu spisov medzi súdom a súdnym komisárom. Notár ako súdny komisár bude mať zo zákona zverenú právomoc vydávať v konaní o dedičstve rozhodnutia. Táto zákonná konštrukcia má oporu aj v Náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 v ktorom bolo konštatované, že: „Právne postavenie notára je postavením orgánu verejnej moci, na ktorý sa vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú štátnu - súdnu moc. Notár je v sústave orgánov verejnej moci považovaný za štátny orgán. Právne postavenie notára je primárne určené tak, že v rámci deľby štátnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy v rozsahu určeného zákonom."

Notár bude mať oprávnenie na vydávanie iba nenáročných procesných rozhodnutí. Napríklad rozhodnutie ktorým sa upravuje vedenie konania, rozhodnutie o ustanovení opatrovníka, rozhodnutie o ustanovení znalca, rozhodnutie o znalečnom, rozhodnutie o uložení poriadkového opatrenia a pod.. Notár ako súdny komisár bude zabezpečovať aj doručovanie týchto rozhodnutí.

Zjednoduší sa tým rozhodovanie v dedičských veciach pri vždy prípustnom odvolaní..

Notár nebude môcť vydať súdne rozhodnutie:

- o dedičstve podľa § 175q,

- uznesenia, ktoré nemôže vydať súdny úradník podľa § 5 písm. c) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch:

„V občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu v konaní o dedičstve okrem:

1. sporu dedičov o dedičské právo,

2. odňatia veci poverenému notárovi,

3. vrátenia veci notárovi s pokynom na doplnenie konania alebo zmenu uznesenia,

4. konania o dedičstve alebo jeho časti, ktoré sa nachádza v cudzine,

5. konania o dedičstve po poručiteľovi, ktorý zomrel v cudzine alebo bol cudzím štátnym príslušníkom,

6. nariadenia likvidácie dedičstva,

7. privolenia súdu k úkonom dedičov na predaj alebo iné opatrenia."

Schválením tohto návrhu zákona dôjde k odbremeneniu súdov v rozsahu agendy týkajúcej sa kontroly, pečiatkovania a doručovania vyššie uvedených procesných rozhodnutí v dedičskom konaní.

V súvislosti so zásadnými pripomienkami proti zavedeniu navrhovanej právnej úpravy, predkladateľ poukazuje na nepochopenie zámeru, pretože spis sa súdu nepredkladá iba v prípadoch, kedy nedochádza k vydaniu osvedčenia, ale častokrát sa spis posúva súdu na „odkontrolovanie" už spracovaného rozhodnutia, jeho opečiatkovanie a odoslanie, aj vo veciach, v ktorých nakoniec dôjde k vydaniu osvedčenia. Napr. účastníci sú ochotní uzavrieť dedičskú dohodu, ale žiadajú, aby bolo nariadené znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty nehnuteľnosti. Štatistika o počte vecí vybavovaných osvedčením by preto nič neznamenala. Predkladateľ dáva do pozornosti napr. situáciu, keď notár pripraví uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, o ustanovení opatrovníka a podobne, spis predloží súdu začiatkom júla, kedy je už osoba, ktorá má o odoslaní rozhodnutia rozhodnúť na dovolenke a vráti sa až na druhý mesiac. Po návrate má však väčší počet vecí a spravidla nie je v stave vybaviť všetky veci naraz. Sudcovia robia s desiatkami a stovkami spisov. Nebýva ničím neobvyklým, že aj pri všemožnom úsilí sudca nedokáže nazhromaždený počet spisov vybaviť bezodkladne. V praxi sa vyskytujú aj dvojmesačné časové sklzy a to len kvôli tomu, aby sa posúdila dôvodnosť rozhodnutia notára. Takýto postup vnímajú účastníci dedičského konania s nepochopením. Za ten čas už mohlo byť rozhodnutie notára doručené dokonca vec predložená sudcovi už aj s prípadným odvolaním.

Na základe uplatnených pripomienok predkladateľ upustil od pôvodne navrhovanej koncepcie, podľa ktorej notár mohol vydať rozhodnutie o dedičstve. Treba zdôrazniť, že proti rozhodnutiu notára je vždy prípustné odvolanie a teda aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak odvolanie nieje prípustné napr. rozhodnutie o nariadení dokazovania. Odvolanie nemusí byť zdôvodnené vzhľadom na špecifickosť právnej úpravy postupu súdneho komisára. Predkladateľ poznamenáva, že súdny komisár prihliada na zhodné tvrdenia účastníkov /§120ods.3/ a nenariadi ani znalecké dokazovanie, ak je o hodnote predmetu dedičstva medzi účastníkmi zhoda.

V prípade odvolania proti rozhodnutiu súdneho komisára sa nebude postupovať podľa § 374 ods. 3, ale ak odvolanie podá osoba, ktorej bolo doručované rozhodnutie a bude podané včas, podaním odvolania sa rozhodnutie súdneho komisára zo zákona zruší a nové rozhodnutie vydá sudca. Nová právna úprava neznamená, že notár nemá pripraviť pre sudcu návrh nového rozhodnutia. Po zrušení rozhodnutia notára v dôsledku včas podaného odvolania nové rozhodnutie nemôže vydať súdny úradník, ale len sudca. Ak by išlo o iný prípad napríklad oneskorene podané odvolanie tak, o odvolaní rozhodne odvolací súd (krajský súd). Ak by odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je skutočne podané oneskorene odmietne ho postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a). Ak by odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie bolo podané včas, musel by skonštatovať, že došlo k zrušeniu rozhodnutia ex offo a odvolanie by odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. e).

K bodu 22 (§ 40 ods. 2)

Zápisnicu môže spísať nielen sudca, ale aj súdny úradník, preto je túto skutočnosť potrebné v zákone výslovne vyjadriť.

V druhej vete odseku 2 navrhuje predkladateľ pred slovom „účastníci" doplniť slovo „prítomní" vzhľadom na to, že nejde len o účastníkov prítomných na súde, ale aj na ktoromkoľvek mieste, kde sa uzatvára zmier. Napr. keď sú na uzavretie zmieru splnené podmienky pri obhliadke, nie je dôvod na to, aby nemohol podpísať zápisnicu už pri obhliadke.

Navrhovaná úprava taktiež umožní dosiahnuť zmier aj s osobu, ktorá nie je prítomná, ale písomne vyjadrila svoju vôľu uzavrieť zmier. Niet dôvod len kvôli podpisu zápisnice predvolávať účastníka, ktorý jasne svoju vôľu uzavrieť zmier písomne prejavil. Ide o zmenu, ktorá podporuje zásadu hospodárnosti civilného procesu.

K bodu 23 (§ 42 ods. 1)

Rozšírenie elektronickej komunikácie aj bez zaručeného elektronického podpisu bude možné realizovať s výraznými ochrannými obmedzeniami, medzi ktoré patrí aj navrhované povinné písomné potvrdenie podania vo veci samej.

To znamená, že ak podanie vo veci samej (napr. žaloba, zmena žaloby, späťvzatie žaloby) a rovnako tak návrh na nariadenie predbežného opatrenia nebude potvrdené v trojdňovej lehote aj písomným podaním, nebude sa na neho prihliadať.

Doplnením sa rozumie doplnenie o podanie vo veci samej písomne alebo ústne do zápisnice.

Navrhovaná právna úprava reaguje na požiadavky aplikačnej praxe na náhradu zastaranej telegrafickej komunikácie za elektronickú komunikáciu.

K bodu 24 (§ 44a)

Podľa § 39 ods. 1 zákona č. 162/1995 (katastrálny zákon) na návrh oprávnenej osoby podľa osobitného predpisu správa katastra vyznačí v katastri informatívnu poznámku. Navrhuje sa ďalšia oprávnená osoba a to účastník v súdnom konaní o uplatnenie vecného práva k nehnuteľnosti. Nemyslí sa tým iba konanie podľa § 80 písm. c) OSP napr. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ale aj konanie podľa § 80 písm. b) OSP napr. o uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť (reivindicatio), ale aj uloženie povinnosti niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť (negatórna žaloba). Účastník konania bude podľa navrhovanej úpravy oprávnený podať na príslušnej správe katastra nehnuteľností návrh na zápis začatia súdneho konania, v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam alebo súdneho konania vo veci vyslovenia neplatnosti dobrovoľnej dražby

V minulosti došlo k vypusteniu ustanovenia umožňujúceho účastníkom súdneho konania dosiahnuť poznámku v katastri a to len z dôvodu, že takáto poznámka obmedzovala trh s nehnuteľnosťami. Netreba pripomínať vážnosť dopadu súdneho rozhodnutia na účastníkov občiansko-právneho vzťahu v prípadoch, ak sa nehnuteľnosti napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu niekoľko násobne prevádzajú.

Prioritne je potrebné chrániť nadobúdateľov nehnuteľností, aby mali vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní týkajúcom sa prevádzanej nehnuteľnosti. Poznámka bude mať iba informatívny charakter a nebude predstavovať prekážku nadobudnutia nehnuteľnosti (jej prevodom), vo vzťahu ku ktorej sa vedie súdne konanie. Dôležité je, aby nadobúdateľ mal vedomosť. V niektorých štátoch Európy je takáto poznámka vyznačená aj po skončení súdneho konania dlhšiu dobu (napr. v Chorvátsku až desať rokov po skončení súdneho sporu). Cieľom je vo zvýšenej miere chrániť potenciálneho nadobúdateľa, tak aby mal možnosť prečítať (zistiť) históriu nakladania s nehnuteľnosťou.

Navrhované ustanovenie súvisí aj s novo navrhovaným ustanovením § 159a (porov. dôvodová správa k § 159a).

K bodu 22 (§ 45 ods. 3 až 7)

Predkladateľ považuje za vhodné reagovať na rozvoj komunikačných prostriedkov najmä internetovej komunikácie, ktorá je lacná, účinná a efektívna, pričom považuje za nevyhnutné smerovať náhľad na systém a podstatu právnych noriem čiastočne do iusnaturalistickej dimenzie chápania práva, oproti prekonanému rigoróznemu pozitivisticko-právnemu nazeraniu na pojem práva tak, ako to vyplýva z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. V týchto dimenziách chápania procesných predpisov majú byť procesné predpisy pokiaľ možno čo najviac flexibilné, umožňujúce súdu, pri rešpektovaní zaručeného práva na súdnu ochranu a princípov spravodlivého procesu, rozhodnúť o uplatnenom nároku vyplývajúcom z noriem tzv. hmotného práva čo najrýchlejšie a poskytnúť tak efektívne účinnú právnu ochranu ohrozenému, či porušenému právu.

Za jeden z najvýraznejších problémov v procesných normách je možné považovať účinné oboznamovanie sa účastníkov s rozhodnutiami a postupmi súdu, či efektívnu komunikáciu so súdom, ktorá práve najčastejšie marí poskytovanie účinnej právnej ochrany ohrozeným materiálnym právam účastníkov. Procesné normy by zrejme bez existencie materiálnych práv účastníkov ani nemali svoj zmysel a účel vôbec. V tejto oblasti preto navrhovateľ rozširuje možné komunikačné prostriedky pri prístupe k súdu, zavedením doručovania niektorých súdnych písomností efektívnejšou formou elektronickej komunikácie s účastníkmi konania.

Ťažisko rizika pri doručovaní sa presúva na adresáta, pričom súd po odoslaní správy obsahujúcej napr. predvolanie advokáta ako zástupcu účastníka na pojednávanie vyznačí túto skutočnosť v spise a predvolanie ako také sa bude považovať za doručené k piatemu dňu od jej odoslania, pričom jej neprečítanie nebude mať vplyv na účinky doručenia. Zníži sa tým zbytočná a formálna administrácia potrebná k riadnemu uskutočneniu pojednávania. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP") už aj v súčasnej podobe umožňuje predvolávanie účastníkov na pojednávanie hoc aj telefonicky (§ 51 OSP).

Súdne rozhodnutia nebude možné doručovať elektronicky. To isté platí, aj pre písomnosti, ktoré sa doručujú do vlastných rúk (napríklad poučenie podľa § 49 ods. 5 OSP). Predkladateľ má ambíciu dosiahnuť doručovanie aj súdnych rozhodnutí elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom. Dovtedy bude vylúčené elektronické doručovanie súdnych rozhodnutí. Ak ide o podania účastníkov vo veci samej, tie je možné podať aj elektronicky a pre účinné podanie ich bude potrebné doplniť do troch dní písomne (§ 42 od. 1).

Doručovanie písomnosti elektronickou poštou zo strany súdu (ak nemá k dispozícií zaručený elektronický podpis) bude prichádzať do úvahy napríklad pri:

- výzve na zaplatenie súdneho poplatku,

- výzve na odstránenie vád návrhu,

- predvolaní na pojednávanie,

- výzve na vyčíslenie trov konania (§ 151 ods. 4 OSP),

- výzve v rámci vedenia konania ,etc.

Ak účastník neuvedie spisovú značku, podateľňa súdu mu podanie vráti.

Podrobnosti o prijatí, pohybe elektronického podania, jeho vytlačenie atď. upraví Spravovací poriadok.

K bodu 26 (46 ods. 2)

Navrhovaná úprava má za cieľ odstrániť časté výhrady verejnosti, pretože vyzdvihnutie zásielky v úložnej dobe na pošte častokrát zvádzalo účastníka k počítaniu procesných lehôt od faktického prevzatia zásielky. Pošta nemá poučovaciu povinnosť a účastník netuší, že prípadná lehota na podanie opravného prostriedku už začala plynúť dňom uloženia. Práva protistrany navrhovanou úpravou nijako nie sú dotknuté, pretože ak sú splnené podmienky náhradného doručovania, tak zásielka sa bude považovať za doručenú jej vrátením súdu. Tento deň je nezameniteľný a na zásielke sa vyznačuje pečiatkou v podateľni.

K bodu 27 (§ 47 ods. 2)

Navrhovaná úprava má za cieľ odstrániť časté výhrady verejnosti, pretože úložná doba na pošte nekorešponduje s trojdňovou lehotou podľa právnej úpravy de lege lata a častokrát adresát zásielky vyzdvihol zásielku na pošte oproti podpisu po trojdňovej lehote a od faktického prevzatia zásielky počítal aj plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku.

K bodu 28 (§ 48 ods. 3)

V terminológií Občianskeho súdneho poriadku sa navrhuje nahradiť slová „oprávnenej podnikať" slovami „ktorá je podnikateľom". S týmto pojmom pracuje právny poriadok porov. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka.

K bodu 29 (§ 48 ods. 4)

Navrhovaná právna úprava súvisí s expressis verbis zákazom ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, čo bolo bežnou súdnou praxou. Takýto opatrovník väčšinou kopíroval predstavy sudcu a „nekomplikoval" proces procesnými úkonmi. Takýmto zákazom sa však pre prípad, že nikto nebude súhlasiť s ustanovením za opatrovníka, vytvorila potreba právnej úpravy, ktorá by riešila takýto stav. Už podľa platnej právnej úpravy (§ 47a) platí, že rozhodnutie vyvesené na úradnej tabuli sa 15-tým dňom považuje za doručené. V tomto smere navrhovaná právna úprava len precizuje riešenie otázky doručovania osobám, ktorých pobyt nie je známy. Navrhovaná právna úprava predpokladá prioritné zisťovanie pobytu účastníka súdom, najčastejšie prostredníctvom obecného miestneho úradu, polície, osoby, ktorá vykonáva odvody a pod. Po márnom zisťovaní pobytu bude povinnosťou súdu tiež zistiť, či sa takémuto účastníkovi úspešne neodovzdávajú sociálne dávky štátu a na akej adrese. Ak by účastník takéto dávky preberal, neboli by splnené podmienky na vyvesenie rozhodnutia na tabuli, ale súd by sa musel postarať o doručenie účastníkovi. Dôležité je doručiť mu poučenie podľa § 49 ods. 2 až 5 a následné súd už bude doručovať len ukladaním zásielok na súde. Ak by súd nedodržal postup pri zisťovaní pobytu a miesta preberania dávok a prikročil by bez ďalšieho k doručovaniu písomnosti na úradnej tabuli, išlo by o odňatie možnosti konať pred súdom a to je dôvod na záver o zmätočnom postupe súdu a na kasačné rozhodnutie vyššieho súdu.

K bodu 30 (§ 48a)

Obdobne ako v trestnom konaní sa umožňuje účastníkovi zvoliť si viacerých advokátov ako právnych zástupcov. Pôjde spravidla o právne náročnejšie veci a účastník musí sám znášať trovy ďalších advokátov. Súd bude doručovať písomnosti iba na adresu jedného z advokátov a to toho, ktorého určí účastník. Ak účastník advokáta neurčí, súd môže doručovať písomnosť ktorémukoľvek zo zvolených advokátov. Súd nemusí osobitne vyzývať účastníka, či určuje advokáta na doručovanie, ale kým do prvého doručovania advokát nie je takto určený, tak môže doručiť ktorémukoľvek bez ďalšieho. Je vecou účastníka konania a jeho advokátov, aby sa navzájom finančne vysporiadali. Bez súhlasu účastníka nie je možné, aby ho zastupovali viacerí advokáti. Navrhovaná právna úprava nebude znamenať zvýšenie výdavkov, pretože neúspešná strana sporu bude znášať trovy právneho zastúpenia iba za jedného advokáta.

K bodu 31 (§ 49a)

Ide o fakultatívne ustanovenie. Navrhovanou zmenou sa sleduje dosiahnutie doručenia písomnosti pri možných komplikáciách. Doručovateľom nikdy nebude účastník konania, ale súdny exekútor. Týmto spôsobom sa umožní pokračovať v súdnom konaní aj v prípadoch komplikácií pri doručovaní poštou. Navrhovaná zmena je ďalším krokom smerujúcim k odstráneniu obštrukcií v civilnom procese a teda i k zrýchleniu konania.

Je na účastníkovi, v jeho záujme a na jeho bdelosti, aby sa včasným doručením poučenia podľa § 49 ods. 2 až 5 zjednodušil ďalší postup súdu pri doručovaní súdnych písomností.

Príklad z praxe:

Napríklad, ak je účastníkovi známe, alebo má pochybnosti, že osoba s ktorou má viesť súdny spor, môže robiť obštrukcie, môže požiadať na úvod konania súd o pružnejšie doručenie prvých písomností (žaloba, poučenie podľa § 49 ods. 2 až 5) súdnym exekútorom a po poučení podľa § 49 nastáva prísnejší režim doručovania účastníkovi. Náklady spojené s doručením súdnym exekútorom budú síce zvýšené a účastník nebude mať právo na ich náhradu, na druhej strane bude mať účastník spravidla vytvorené podmienky pre proces bez obštrukcií spojených s vyhýbaním sa doručovaniu.

K bodu 32 (§ 74 ods. 2)

Zmena je reakciou na v praxi sa vyskytujúce (prekvapivé) situácie, ktoré niekedy hraničia s odopretím prístupu k spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Účelom predbežného opatrenia je rýchle a pružné riešenie situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu.

Predpokladom na to, aby „návrhové" predbežné opatrenie nariadil nepríslušný súd, je fakt, že

a) príslušný súd nie je známy alebo

b) príslušný súd nemôže včas zakročiť.

V nadväznosti na vyššie uvedené, skutočnosť, že sudca si „ponechá" na nariadenie predbežného opatrenia 30-ty deň od doručenia návrhu na vydanie predbežného opatrenia v zmysle § 75 ods. 4, pre účastníka môže napríklad znamenať aj vznik nenapraviteľného stavu.

Sudca musí vedieť sám dostatočne zvážiť naliehavosť konkrétnej právnej veci. Prepätý formalizmus v takýchto prípadoch nemá svoje opodstatnenie a nielenže môže vyvolať nenapraviteľný stav, ale vo verejnosti výrazne otriasa dôverou v štátne orgány, ktorých úlohou je poskytovať ochranu subjektívnym právam. Navrhovaná dikcia „príslušný súd nemôže včas nariadiť predbežné opatrenie" nie je v procesnom práve použitá prvýkrát resp. nie je novinkou. Podľa platného znenia § 74 ods. 2 druhej vety pri 24-hodinových „detských" predbežných opatreniach môže vydať toto opatrenie aj súd, ktorý inak nie je príslušný na konanie vo veci, pričom jedna z podmienok je, že „príslušný súd nemôže včas zakročiť." Návrh zákona len rozširuje doterajšiu možnosť, aby predbežné opatrenie nariadil súd, ktorý inak nie je príslušný na konanie vo veci, aj o ďalšie druhy predbežných opatrení.

Rigorózne dodržiavanie formálneho postupu je síce z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným postupom (chovanie podľa práva porovnaj normatívna teória Hansa Kelsena), avšak výsledok, ktorý vyvolá, môže znamenať právnou normou nielen nepredvídaný ale i nežiaduci (prekvapivý) stav v rozpore s ratio legis zákona (§ 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Ak pôjde o predbežné opatrenie, ktoré možno nariadiť aj bez návrhu, nariadi predbežné opatrenie súd, v ktorého obvode došlo ku skutočnosti, ktorá odôvodňuje konanie bez návrhu. Špecifickosť „detských" predbežných opatrení (§ 75a a § 76 ods. 1 písm. b) je zohľadnená v tom, že v takýchto veciach súd následne postúpi vec príslušnému súdu.

Do 75 odseku 4 sa v nadväznosti na to dopĺňa požiadavka na bezodkladné nariadenie predbežného opatrenia.

K bodu 33 (§ 75 ods. 2)

V celom texte Občianskeho súdneho poriadku sa navrhuje zjednotiť doterajšiu roztrieštenú terminológiu. Predbežné opatrenie súd nevydáva, ale nariaďuje (porov. zmenu v prvej vete).

Označenie fyzickej osoby alebo konkrétneho zariadenia musí byť uvedené rovnako vo všetkých návrhoch na vydanie predbežného opatrenia vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa. t.j. nielen podľa § 75a ale aj podľa § 76 ods. 1 písm. b) ) – porov. zmenu v tretej vete. Napriek tomu, že zmena sa týka len prvej vety a tretej vety, predkladateľ navrhuje v rámci novelizačné tohto novelizačného bodu z dôvodu prehľadnosti uviesť úplné znenie odseku 2.

K bodu 34 (§ 75 ods. 4)

Platný procesný poriadok obsahuje na viacerých miestach ustanovenia, ktoré podporujú neprimeraný postup súdu na rôzne procesné situácie. Dôveru v súdy výrazne znižujú prípady z praxe, kedy treba akútne poskytnúť dočasne ochranu, ale súd postupuje najprv tak, že vyzve na zaplatenie súdneho poplatku. Korešpondencia s účastníkom spravidla privodí stav, že už je rozhodnutie zbytočné. Z hľadiska pozitívneho práva síce súd postupuje podľa práva, ale tak, že sa dosiahne následok právnou normou nežiadúci a v rozpore so zmyslom a účelom inštitútu predbežného opatrenia. Uprednostnenie súdneho poplatku pred akútne potrebným predbežným opatrením súdu by popieralo účel predbežného opatrenia.

K bodu 35 (§ 75 ods. 5)

Ide o prelomenie zásady, že uznesenie je vykonateľné doručením a ak obsahuje lehotu na plnenie, tak uplynutím tejto lehoty - ktorej začiatok plynie od jej doručenia (§ 171 ods. 1 a 2). Vyžaduje si to potreba mimoriadne rýchleho zásahu a dočasná úprava pomerov v záujme ochrany maloletého dieťaťa a ochrany osôb pred osobami dôvodne podozrivými z násilia. Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia bude vo vypočítaných prípadoch okamžite vykonateľné a zvlášť je to dôležité, aby polícia mohla na základe súdneho rozhodnutia okamžite zasiahnuť.

K bodu 36 ( § 75 ods. 6)

V celom texte Občianskeho súdneho poriadku sa navrhuje zjednotiť doterajšiu roztrieštenú terminológiu. Predbežné opatrenie súd nevydáva, ale nariaďuje. Tomu zodpovedajú aj zmeny v § 76, 77, 81 a § 273c ods. 1.

K bodu 37 (§ 75 ods. 7)

Ustanovenie § 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 už rieši otázku stavu rozhodujúceho pre vydanie aj predbežného opatrenia. Pre konanie na odvolacom súde o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia je toto ustanovenie ultraformalistickým.

Pre predkladateľa je neudržateľné toto ustanovenie, pretože účastníkom treba poskytnúť rýchlu dočasnú ochranu, podľa toho, ako to okolnosti vyžadujú. Uvedené ustanovenie bolo nepochopené v praxi, napr. osoby bývajúce v byte sa domáhali dočasného zákazu nakladania s ich bytom, v ktorom bývali a ktorý bol predmetom zabezpečovacieho prevodu práva. Súd prvého stupňa zamietol návrh, pretože neosvedčili, že ich majú vypratať. Krátko na to ich vypratali a odvolací súd skonštatoval, že musí vychádzať zo stavu, ktorý tu bol v čase keď rozhodoval súd prvého stupňa a potvrdil rozhodnutie.

K bodu 38 (§ 75 ods. 9 a ods. 10)

Odsek 9

Takáto úprava vytvorí priestor na to, aby sa odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Preto mu nemožno doručovať ani návrh, ani prípadne odvolanie, ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý/zamietnutý. Aplikačná prax sa dožadovala navrhovanej zmeny z dôvodu, že odporca častokrát po doručení návrhu veci zariadil tak, že následné predbežné opatrenie stratilo na význame. Záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv tu musí mať prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam (článok 48 Ústavy). Ochrana odporcu je daná tým, že sa k týmto skutočnostiam môže vyjadriť počas konania a navyše zodpovednosťou navrhovateľa za vzniknutú ujmu (§ 77 ods. 3).

Odsek 10

30-dňová lehota na rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia a v aplikačnej praxi často aj ďalšia 30-dňová lehota na odoslanie predbežného opatrenia skôr degradujú tento inštitút, ktorého cieľom je poskytnúť rýchlu dočasnú úpravu pomerov a odstrániť obavu z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. Navrhovaná úprava má posilniť práva účastníkov, aby čo najskôr disponovali s vykonateľným uznesením o predbežnom opatrení. Rozhodnutie o predbežnom opatrení súd odošle najneskôr do troch dní od jeho nariadenia. Ak je návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, súd odošle rozhodnutie do troch dní.

K bodu 39 (§ 75a ods. 1)

Slová „orgán poverený výkonom sociálnoprávnej ochrany a prevencie" je potrebné nahradiť slovami „orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately." Ide o zosúladenie s terminológiu používanou v zákone č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (porovnaj § 6 a § 73 cit. zákona)

K bodom 40 a 41 (§ 76 ods. 1 a 2)

Porov. odôvodnenie k § 75 ods. 5.

K bodu 42 (§ 76 ods. 4 a 5)

Cieľom predbežného opatrenia je rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je potrebný okamžitý zásah súdu. Záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv je vyjadrený aj v menej striktnej požiadavke na formu predbežného opatrenia. Nie je dôvod trvať na vypracovávaní „siahodlhého" odôvodnenia v prípade, že súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje sa s dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. V odôvodnení uznesenia o nariadení predbežného opatrení v takom prípade postačí, ak sa súd obmedzí len na skonštatovanie správnosti skutkových a právnych dôvodov návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Odsek 5 je reakciou na situáciu, kedy nie je možné doručiť rodičom - účastníkom uznesenie o predbežnom opatrení a je v záujme dieťaťa nevyhnutné a to i napriek tomu, že nie sú jeho život a zdravie bezprostredne ohrozené (napr. dieťa je v nemocnici, u starých rodičov) zabezpečiť sústavnú starostlivosť. Častejšie ide o prípady, kedy bolo uložené odovzdať dieťaťa do starostlivosti právnickej osobe - zariadeniu na výkon rozhodnutia súdu. Výnimkou nie sú ani prípady, kedy je týmto spôsobom upravená povinnosť odovzdať dieťaťa niekomu z blízkych osôb dieťaťa - starým rodičom a pod. Neúspešné doručovanie zásadne predlžuje konanie v uvedených prípadoch.

K bodu 43 (§ 77 ods. 1 písm. c))

Po tom, čo sa rozhodnutie vo veci samej stane vykonateľným, sa oprávnený bude spravidla domáhať nariadenia exekúcie na uspokojenie svojho práva. Predbežné opatrenie má plniť svoju funkciu aj po tom, pričom lehota 15 dní na nariadenie exekúcie je v súčasnosti príliš krátka. Predĺženie tejto lehoty posilní ochranný význam predbežného opatrenia a zvýši vymožiteľnosť práva oprávneného.

K bodu 44 (§ 77 ods. 4)

Ide o legislatívno-technickú opravu súvisiacu s vypustením odseku 7 v § 75.

K bodu 45 (§ 77 ods. 6 písm. a) a b))

Porov. odôvodnenie k § 75 ods. 5.

K bodu 46 (§ 79 ods. 1 druhá veta)

Navrhuje sa doplniť fakultatívnu náležitosť návrhu na začatie konania - uvedenie dátumu narodenia. Návrh takejto úpravy súvisí s tým, že nie ojedinele dochádza k tomu, že napr. otec a syn rovnakých mien bývajú na rovnakej adrese a pri rozhodovaní súdu nie je zrejmé, kto je účastníkom konania a kto preberá písomnosti - určené napr. do vlastných rúk. Rodné číslo je chránené ako osobný identifikátor. Preto sa navrhuje zaviesť fakultatívnu možnosť uvádzať v návrhu na začatie konania dátum narodenia, čím sa odstránia niektoré nedorozumenia a aplikačné problémy.

Neuvedenie dátumu narodenia v návrhu, nebude pritom zakladať neúplnosť návrhu a dôvod na odstraňovanie jeho vád, ale bude výsostne poriadkového charakteru. Absencia dátumu narodenia teda nebude znamenať takú vadu návrhu, pre ktorú by súd nemohol pokračovať v konaní. Kedykoľvek v priebehu konania sa dá tento dátum doplniť.

Predkladateľ neakceptoval povinnosť uvádzať dátum narodenia, pretože nie vždy ho má druhá strana občianskoprávneho vzťahu k dispozícií a sťažuje sa tak, urobenie podania na súd.

K bodu 47 (§ 79 ods. 1 piata veta)

Porov. aj zmenu v § 48 ods. 3. V terminológií Občianskeho súdneho poriadku sa navrhuje nahradiť slová „oprávnenej podnikať" slovami „ktorá je podnikateľom." S týmto pojmom pracuje právny poriadok porov. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka.

K bodu 48 (§ 81 ods. 2)

Ide o zjednotenie terminológie. Predbežné opatrenie súd nariadi. Tomu zodpovedajú aj zmeny v § 75, 76, 77, 81 a § 273c ods. 1.

K bodu 49 (§ 81 ods. 4)

Niektoré ustanovenia tretej časti zo svojej povahy nie sú použiteľné na konania začínané bez návrhu (napr. ustanovenia o žalobe). V ďalších ustanoveniach tretej časti môže byť potom ustanovené inak, teda že určité ustanovenie sa na konanie začínané bez návrhu nepoužije, hoci by to bolo možné (napr. § 114a o prípravnom pojednávaní), a naopak, niektoré ustanovenia sa použijú len v konaniach začínaných bez návrhu (§ 146 ods. 1 písm. c)).

K bodu 50 (§ 87 písm. f))

Európska únia zo strany všetkých jej orgánov a inštitúcii vrátane Európskeho súdneho dvora kladie dôraz na zvýšenú ochranu spotrebiteľa všetkými vnútroštátnymi orgánmi členských štátov EÚ.

Posolstvo Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru je dokonca o zvýšenej ochrane spotrebiteľa aj proti jeho vôli, ak je to na jeho prospech. Spotrebiteľ nie vždy všetkým veciam dobre rozumie a navrhovaná právna úprava je príspevkom k rozšíreniu jeho ochrany.

K bodu 51 (§ 88 ods. 1 písm. j))

Predkladateľ považuje za vhodné upraviť osobitnú miestnu poslušnosť týkajúcu sa konkurzných a reštrukturalizačných konaní. Súd v zmysle § 105 ods. 1 skúma v zásade miestnu príslušnosť len podľa § 88. Ak je podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, či povolenie reštrukturalizácie, je vhodné z viacerých dôvodov takéto konanie prebiehalo na súde v obvode ktorého má účastník svoje sídlo, miesto podnikania či bydlisko. Dôvodom je najmä skutočnosť, že väčšina veriteľov, ktorí si prihlasujú pohľadávky v konkurze, či reštrukturalizácii má sídlo, miesto podnikania, či bydlisko zrejme tiež najmä v obvode konkurzného súdu (§ 9 zákona č. 371/2004 Z. z., v znení neskorších predpisov) keďže sa predpokladá, že dlžník vykonáva činnosť najmä v tomto mieste (t.j. má v tomto mieste centrum jeho hospodárskych záujmov) a súd ustanovuje v konaní predbežného správcu, či správcu so sídlom kancelárie v jeho obvode. Súd za súčasného stavu by nemal možnosť z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpiť vec mieste príslušnému súdu z úradnej povinnosti, čo nie je vhodné. Ak by mal konať miestne nepríslušný súd vo veciach konkurzu a reštrukturalizácie, znamenalo by to neefektívnosť a nehospodárnosť konania, keď napríklad predbežný správca by zisťoval majetkové pomery dlžníka v miestach príliš vzdialených od miesta sídla jeho kancelárie a týmito nákladmi by bola bezpochyby dotknutá miera uspokojenia veriteľov zúčastňujúcich sa týchto konaní.

K bodu 52 (§ 92 ods. 1)

Pojem „pristúpiť do konania" nemá v procesnej teórií svoje opodstatnenie, nakoľko súd pripúšťa vstúpenie účastníka do konania. S cieľom odstrániť túto pojmologickú rozpoltenosť sa navrhuje nahradiť slovo „pristúpil" slovom vstúpil."

K bodu 53 (§ 93 ods. 2)

Navrhovaná právna úprava súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

Úprava má za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Musí ísť o návrh na rozhodnutie o práve podľa osobitného predpisu, musí ísť o návrh o obdobnom práve, ktorého ochrany sa domáha samotný účastník a musí takýto návrh pripustiť súd.

Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne. Rovnako tak Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže bude zastupovať v súdnom konaní záujmy dieťaťa v postavení vedľajšieho účastníka na strane dieťaťa (bude napr. podávať návrhy v súlade s ochranou jeho záujmov na vydanie predbežného opatrenia, alebo podnet na začatie konania o úprave práva styku rodiča s dieťaťom počas konania o návrat dieťaťa a pod.

K bodu 54 (§ 94 ods. 3)

Úprava má súvislosť s odsekom 1. Okruh tých osôb, o ktorých právach a povinnostiach má byť v konaní rozhodnuté, nemusí byť od začiatku konania jasný alebo sa môže i v priebehu konania meniť. V takom prípade súd môže uznesením účasť účastníka v konaní ukončiť (súd zastaví konanie vo vzťahu k tomuto účastníkovi). Doterajšia právna úprava neumožňuje zobrať návrh späť voči osobe, ktorá sa nestala účastníkom na základe návrhu. Nová právna úprava takto zjednoduší postup pri zastavení konania voči osobe, ktorej sa už konanie netýka.

K bodu 55 (§ 100 ods. 1)

Vo viacerých európskych krajinách, ktoré majú právny poriadok založený na kontinentálnom systéme práva, možno vysledovať taký postup sudcu, že sa snaží účastníkov viesť až po samotné rozhodnutie vo veci samej tak, aby vždy mali umožnené právne argumentovať k právnemu posúdeniu veci, ktoré považuje sudca za relevantné. Takto sa zabezpečí vyargumentovanie strán sporu až po samotné rozhodnutie. Nejde tu o narušenie kontradiktórnosti konania, pretože sudca nevyzýva na doplnenie rozhodujúcich skutočností, ani na doplnenie dôkazov, ale garantuje sa, že nedôjde k tzv. prekvapivému rozhodnutiu. V našich podmienkach často možno vysledovať tzv. šokovanie účastníkov rozsudkom. Sudca má obavu, že bude disciplinárne stíhaný, ak by vopred čo len naznačil právne posúdenie veci a označuje sa to za neprípustné prejudikovanie. Pritom správne by mali mať strany sporu umožnené, aby na pripravované rozhodnutie mali možnosť náležite právne argumentovať. Sudcovi sa zároveň vytvára priestor, aby sa takýto stav nezneužíval námietkami zaujatosti a ak niektorá strana účelovo „vyrába" námietky zaujatosti, tak na takýto stav pamätá navrhované ustanovenie § 16 ods. 3 a sudcovi nič nebráni pokračovať v dokazovaní. Samozrejme účastníkom nič nebráni rezolútne trvať na odlišnej právnej argumentácii, nestotožniť sa so sudcom a využiť všetky opravné prostriedky na presadenie svojich návrhov.

Navrhované ustanovenie neznamená, že má sudca oznámiť, aký rozsudok vyhlási, ale, ako sa mu javí právne posúdenie veci. Nesprávne by preto postupoval sudca, ktorý by oznámil účastníkom, že žalovaný nárok považuje za prekludovaný a preto žalobu zamietne. Správne by postupoval, ak by pri námietke žalovaného o prekluzií vyzval žalobcu, aby sa vyjadril, prečo nesúhlasí s touto námietkou a aby sa vyjadril k začiatku plynutia prekluzívnej doby, jej dĺžke trvania a oneskorenosti uplatnenia nároku. Je tiež prípustné, ak uvedie, že nárok sa podľa zistených skutočností javí ako prekludovaný a vyzve žalobcu, aby ho presvedčil o opaku svojimi argumentami. Tak sa môže dospieť k rozsudku s presvedčivým odôvodnením, čo môže viesť tiež k zníženiu počtu odvolaní, prípadne zrušeniu veci odvolacím súdom po splnení zákonných podmienok, pretože už pred súdom prvého stupňa došlo k podrobnému vyargumentovaniu.

K bodom 56, 101 a 102 (§ 100 ods. 3, § 178 ods. 2, § 180 ods. 3)

Odôvodnenie je rovnaké ako k § 75a.

K bodu 57 (§ 102 ods. 1)

Ide o zjednotenie terminológie.

K bodu 58 (§ 107 ods. 3)

Vzhľadom na to, že nie vždy musí ísť o dediča, ktorý po zomrelom prevezme právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, je potrebné nahradiť dediča každou osobou, ktorá takéto právo alebo povinnosť prevzala.

Osoba, ktorá nastúpi do konania namiesto doterajšieho účastníka, zdieľa v celom rozsahu postavenie doterajšieho účastníka vrátane rozhodovania o trovách konania.

K bodu 59 (§ 113 ods. 3)

Aplikačná prax poukazovala na vážne problémy s tým, že napriek rozhodnutiu o osvojiteľnosti maloleté dieťa zastupujú naďalej rodičia, ktorí sa tak môžu dostať do kontaktu s budúcimi osvojiteľmi a napriek ich nezáujmu o dieťa, sú jeho zástupcami. Navrhuje sa súčasne viesť konanie o obmedzení, pozbavení rodičovských práv a povinnosti alebo o pozastavení ich výkonu. Dôležité je, že sa im umožní aj napriek rozhodnutiu o osvojiteľnosti požiadať o zrušenie rozhodnutia o osvojiteľnosti, ak dôjde k zmene pomerov.

Spojenie uvedených konaní bude pri rešpektovaní negatívnej procesnej podmienky res iudiacata vylúčené, v prípade, ak súd už rozhodol o priznaní, obmedzení alebo o pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu ešte pred začatím konania o osvojiteľnosti

K bodu 60 (§ 114 ods. 2)

Ide o vyprecizovanie textu s poukazom na totožné znenie v § 120 ods. 4. Zároveň sa navrhuje, aby navrhovateľ mal v čo najkratšej dobe vyjadrenie odporcu vo svojej dispozícií, čím sa môže pomerne v krátkej dobe navrhovateľ rozhodnúť, či trvá na podanom návrhu. Z obdobnej konštrukcie vychádza aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 30. 12. 2006), v ktorom sa upravuje doručovanie podaní protistrane.

K bodu 61 (§ 114 ods. 4)

Vylúčenie možnosti náhradného doručenia uznesenia, ktorým súd ukladá odporcovi povinnosti podľa § 114 odseku 3, priniesla novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 428/2004 Z. z. Predmetné uznesenie o vedení konania je potrebné doručiť odporcovi do vlastných rúk. Vylúčenie náhradného doručenia vyvolalo v súdnej praxi problémy. V praxi súd i tak musel ustanoviť kolízneho opatrovníka pre doručovanie podľa § 29 odseku 2 (porovnaj tiež § 49 ods. 2).

Ako jednu zo zásadných problematických oblastí v justícii je potrebné vnímať problematiku nízkej vymožiteľnosti práva. Nízka vymožiteľnosť práva vzniká najmä pri obchodných transakciách a súvisí s množstvom skutočností, pričom jedným dôvodom je aj malá pružnosť procesných noriem, ktoré do veľkej miery stanovujú predpísané spôsoby konania súdu bez možného prispôsobenia na konkrétnu individuálne prerokovávanú vec. Táto nízka pružnosť následne umožňuje osobám, ktorým je to na prospech, účinne realizovať obštrukcie pri preberaní zásielok a tak mariť efektívny a hospodárny priebeh konania, ktorého účelom je poskytnúť právnu ochranu porušenému alebo ohrozenému subjektívnemu právu.

Doručovanie a preberanie písomností sa dlhú dobu ponímalo ako niečo, za čo má zodpovednosť súd a každé možné pochybenie súdu, či dokonca pošty, bolo vnímateľné v rovine odňatia možnosti konať pred súdom. Takéto chápanie zodpovednosti za doručovanie sa začalo prelamovať prijatím zákona č. 501/2001 Z. z., ktorý zaviedol osobitné spôsoby doručenia písomností právnickým osobám a fyzickým osobám oprávneným podnikať (§ 48). Napriek tomu, že tieto fikcie doručenia do určitej miery zefektívnili a spružnili konanie súdu, nenašli použitie pri doručení niektorých súdnych písomností (napr. platobný rozkaz, uznesenie podľa § 114 ods. 3), kde je použitie náhradného spôsobu doručenia vylúčené. Predkladateľ považuje náhradné doručenie platobného rozkazu za jedno z možných riešení nízkej vymožiteľnosti práva, avšak takéto riešenie naráža už do veľkej miery na princípy spravodlivého procesu. Nie je dôvod, prečo by náhradné doručenie v zmysle § 47, či tzv. fikcia doručenia v zmysle § 48, nemala nájsť uplatnenie pri doručení uznesenia podľa §114 ods. 3.

Právnické osoby, či fyzické osoby oprávnené podnikať musia byť sami zodpovedné za preberanie písomností, keďže táto zodpovednosť v prípade podnikateľských subjektov môže byť ponímaná ako súčasť ich podnikateľského rizika. Ak medzi pojmové znaky „materiálnej definície" podnikania patrí aj to, že ide o činnosť sústavnú a činnosť na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), tak tieto pojmové znaky musia nájsť uplatnenie aj v občianskom súdnom konaní pri preberaní súdnych písomností. Inak povedané - idea materiálnej definície podnikania ako činnosti sústavnej a činnosti vykonávanej na vlastnú zodpovednosť podnikateľa odôvodňuje zodpovednosť za doručovanie písomností v súdnom konaní. Pri fyzických osobách bez oprávnenia na podnikanie by doručenie písomnosti v takomto rozsahu náhradným spôsobom nebolo podľa predkladateľa v súlade s ideou spravodlivého procesu.

V praktickej aplikačnej rovine zavedením navrhovaného ustanovenia sa výrazným spôsobom zefektívni a skráti dĺžka súdneho konania, keď v súčasnosti súd musí prejednať všetky spory verejne na pojednávaní, hoc spory vyplývajú len z platobnej neschopnosti dlžníka, ktorý sa vyhýba preberaniu písomností a tým odďaľuje rozhodnutie súdu. Zavedením možnosti náhradného doručenia uznesenia podľa § 114 ods. 4 odporcovi (odporcom), ktorý je právnickou osobou, alebo fyzickou osobou oprávnenou podnikať, súd bude môcť o nároku navrhovateľa v prípade, ak sa odporca k návrhu na začatie konania nevyjadrí, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie bez nariadenia pojednávania.

„Poistkou" proti „nespravodlivému" rozhodnutiu súdu bude to, že rozhodnúť o uplatnenom právnom nároku bez nariadenia pojednávania bude iba možnosťou a nie povinnosťou súdu, ktorý po oboznámení sa s obsahom návrhu na začatie konania zváži pokiaľ možno čo najefektívnejší a najspravodlivejší postup v rámci vedenia konania. Odstránia sa tak ťažkosti s predvolávaním účastníkov, ktorí tak či tak nepreberajú doručované písomnosti, pričom návrat doručenky pri náhradnom spôsobe doručenia s ohľadom na úložnú lehotu trvá aj jeden kalendárny mesiac. Pri jednoduchých rozhodnutiach (najmä v obchodných veciach) bude v takomto prípade možné významným spôsobom využiť na prípravu konceptov meritórnych rozhodnutí aj vyšších súdnych úradníkov.

Rozsudok sa vyhlási vždy verejne a po takomto vyhlásení, pred ktorým neprebieha pojednávanie, sa písomné vyhotovenie rozsudku môže ihneď doručiť účastníkom konania.

Prekladateľ od tohto opatrenia očakáva výrazný posun v efektívnosti a rýchlosti rozhodovania, najmä v sporoch vyplývajúcich z obchodných záväzkových vzťahov a výrazné zvýšenie počtu rozhodnutých sporov v týchto veciach.

K bodu 62 (§ 115 ods. 1)

V priebehu legislatívneho procesu odznela pripomienka, že napriek tomu, že nariadenia Európskeho spoločenstva sú priamo aplikovateľné (porov. čl 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky ) a nevyžadujú si nevyhnutne vykonanie zákonom (na rozdiel od smerníc ES), sa javí ako vhodné zohľadniť odlišný procesný postup, ktorý umožňuje článok 5 ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu v občianskych a obchodných veciach pri cezhraničných sporoch, ak hodnota pohľadávky nepresahuje 2000 eur, aj v návrhu zákona. Navrhovaný § 115a ods. 2 sa týka vnútroštátnych drobných sporov zadefinovaných v § 200ea, ale nie cezhraničných „drobných" sporov definovaných v článku 2 ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007. Predkladateľ akceptoval túto pripomienku a zapracoval ju do § 115 ods. 1, pričom osobitným predpisom je práve predmetné nariadenie EP a Rady (ES).

K bodu 63 (§ 115a ods. 2)

Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani vo veciach s nízkou hodnotou sporu (porovnaj Článok 5 odsek 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu).

Sudca má však stále možnosť pojednávanie nariadiť, ak to podľa povahy veci považuje za potrebné. Ak by prvostupňové konanie prebehlo bez pojednávania, právna úprava bude garantovať v odvolacom konaní prejednanie veci na pojednávaní (§ 214).

K bodu 64 (§ 116 ods. 6)

Predkladateľ reaguje na strane jednej na nové technologické možnosti a strane druhej na právnu úpravu EÚ (Článok 8 Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu).

Podmienka súhlasu účastníkov je nevyhnutná; tým je dostatočne garantované právo na súdnu ochranu. Bez súhlasu účastníkov konania takéto pojednávanie nebude možné uskutočniť. Tzv. „iné prostriedky komunikačnej technológie" nemožno stotožňovať s prostriedkami masmediálnej komunikácie napr. TV. Navrhované ustanovenie bude v praxi dopadať najmä na pojednávanie prostredníctvom videokonferencie.

K bodu 65 (§ 118)

Z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj posilnenia práva na spravodlivý súdny proces sa upravuje postup sudcu vo vzťahu k nesporným skutočnostiam a sporným skutočnostiam. Zavedený čiastočne kontradiktórny proces zároveň odôvodňuje vyššiu ochranu účastníkov konania, tým že sudca usmerní účastníkov konania o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať. Tým sa môžu minimalizovať stavy tzv. opomenutých návrhov na dokazovanie zo strany účastníkov konania.

Úprava o tom, kedy má súd vyhlásiť uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, v procesnom predpise absentuje. S cieľom zjednotiť postup súdnej praxe je potrebné explicitne doplniť úpravu v § 118 odseku 4, podľa ktorej uznesenie, ktorým sa končí dokazovanie, súd vyhlási na záver pojednávania.

K bodu 66 (§ 118a)

Aby bolo právo na ochranu vo veciach uvedených v navrhovanom ustanovení § 118a účinné, navrhuje sa zaviesť na vypočítané súdne konanie prísnejšiu koncentráciu, podobne ako je tomu v Českej republike (§ 118 OSŘ). Spoločným znakom vybraných konaní v odseku 1 je skutočnosť, že v týchto konaniach súd rozhodne spravidla na základe písomných dôkazov.

Znamená to, že účastníci konania budú musieť všetky rozhodujúce skutočnosti o veci samej a dôkazy predložiť alebo označiť najneskôr do skončenia prvého pojednávania.

Zároveň sa zavádzajú výnimky z takto prísnej koncentrácie. Súd je aj po skončení prvého pojednávania povinný prihliadať na skutočnosti a dôkazy, ktoré kumulatívne:

- spochybňujú vierohodnosť dosiaľ vykonaných dôkazných prostriedkov,

- nastali (ktoré vyšli) najavo po prvom pojednávaní a ktoré

- účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť.

Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia takejto výnimky je, že účastník musí uniesť bremeno tvrdenia a dôkazu, že ide o prípustnú výnimku v zmysle § 118a ods. 2 poslednej vety.

Nejde o duplicitné ustanovenie s § 120 ods. 4, ale o prísnejšiu koncentráciu v taxatívne vymedzených veciach, pretože povinnosť je uložená do skončenia prvého pojednávania. Aj keď zákon explicitne neupravuje definíciu „prvého pojednávania", aplikačná prax sa vysporiadala s otázkou prvého pojednávania. Aj v právnych predpisoch možno vysledovať termín „pred prvým pojednávaním" (porov. § 10 ods. 3 písm. l) zákona č. 549/2003 o súdnych úradníkoch Z. z.). Navrhované ustanovenie je možné aplikovať iba v prípade, ak boli splnené podmienky na uskutočnenie pojednávania a ak bol účastník o tomto ustanovení poučený (nie neskôr ako v predvolaní na pojednávanie). Preto, ak by došlo k odročeniu pojednávania, navrhované ustanovenie by sa aplikovalo až na odročenom pojednávaní.

Koncentrácia podľa ustanovenia § 120 ods. 4 sa týka predkladania a označovania dôkazov a rozhodujúcich skutočností až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie (§ 118 ods. 7).

K bodu 67 (§ 119 ods. 3)

K navrhovanému ustanoveniu viď dôvodová správa k § 153d. Ide o fakultatívne ustanovenie a teda možnosť súdu na návrh všetkých účastníkov konania bez ohľadu na ich prítomnosť vyhlásiť rozsudok, ktorým spravodlivo usporiada veci účastníkov (článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Navrhovaný typ rozsudku môže v praxi častokrát oveľa jednoduchšie spravodlivo usporiadať veci účastníkov konania, pretože nie v jednom prípade bez ďalšieho „úmorného" dokazovania ide o veci viacmenej právne i skutkovo jasné. Dlhé dokazovanie v praxi sudca vykoná v niektorých prípadoch len preto, aby predišiel zrušeniu rozsudku /kumulatívna podmienka „a nevykonal navrhnuté dôkazy" § 221 ods. 1 písm. h)/. Z hľadiska procesnej ekonomiky sa zrušením rozsudku nič nestratí, pretože tento druh rozsudku sa vydá len vtedy, ak je potrebné odročiť pojednávanie. Sudcovi sa pritom umožňuje podľa navrhovanej právnej úpravy vysloviť právny názor, aby sa účastníci vyargumentovali až po samotné rozhodnutie. Nepôjde o neprípustné prejudikovanie, ale o posilnenie práva na spravodlivý proces založený na predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Je dôležité, aby mal účastník vytvorené podmienky argumentovať. Zabráni sa tým prekvapivým rozhodnutiam. Porov. tiež dôvodová správa k § 100 ods. 1.

K bodu 68 (§ 120 ods. 4)

Ide o zosúladenie s tým istým ustanovením in fine a s § 205a.

K bodu 69 (§ 141 ods. 2)

Úprava je reakciou na článok 9 Európskej charty regionálnych a menšinových jazykov. Predmetný článok požaduje od zmluvných strán, aby v občianskom konaní umožnili účastníkovi použiť svoj regionálny alebo menšinový jazyk a to bez vzniku dodatočných nákladov pre účastníka. Navrhované úprava v § 18 toto právo účastníkovi garantuje (v limitovanom rozsahu aj platná právna úprava). Vo vzťahu k úhrade trov výbor expertov poukázal na § 141 ods. 2, ktorý zakotvuje, že trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine, platí štát. Regionálny alebo menšinový jazyk nemusí byť vždy totožný s materským jazykom účastníka. Z tohto dôvodu bolo potrebné rozšíriť aplikáciu § 141 odsek 2 aj na trovy, spojené s tým, že účastník koná v jazyku, ktorému rozumie.

V súvislosti s tým sa vykonáva aj zmena v § 18 (porov. odôvodnenie).

K bodu 70 (§ 149 ods. 3)

Porovnaj dôvodovú správu k § 25 ods. 4. Navrhovaná právna úprava dopĺňa právnu úpravu o možnosti účastníka nechať sa zastupovať viacerými advokátmi.

K bodu 71 (§ 150)

V odseku 1 ide o jedno z ustanovení, ktorým možno dosiahnuť motiváciu účastníka k tomu, aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy predkladal na úvod konania.

Obdobne ako v Nariadení EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu predkladateľ navrhuje pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ktoré sú voči pohľadávke v drobných veciach neprimerané.

V týchto konaniach najmä trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná pohľadávka. Cieľom súdnych konaní v takýchto veciach má byť vymoženie pohľadávky s čo najnižšími nákladmi a nemôže prevažovať záujem na vedení konania z dôvodu, že ide o zaujímavé veci z hľadiska odmeny advokáta. Spoločnosti, ktoré takéto pohľadávky hromadne uplatňujú, majú možnosť výberu advokáta, ktorý pristúpi na uplatňovanie a vymáhanie takýchto pohľadávok za takých podmienok, že veriteľ nebude mať žiadnu ujmu a pre advokáta stále zostanú tieto veci vzhľadom na ich množstvo, zaujímavé. Pre porovnanie nariadenie o tzv. drobných veciach uvažuje s nepriznaním trov konania, pokiaľ sú neprimerané voči pohľadávke vo veciach do 2000 Euro. Navrhovaným ustanovením sa navrhuje nepriznanie neprimeraných trov voči pohľadávke len v sporoch o tie najnižšie sumy.

K bodu 72 (§ 151 ods. 7)

Kým sudca rozhodne o tom, či súdne trovy sa priznávajú účastníkovi konania vyjadrené zlomkom, alebo percentuálne, tak súdny úradník trovy už len vyčísli. Úradník pritom bude vedieť, ktorému účastníkovi treba trovy priznať a v akom pomere. Cieľom je odbremeniť sudcov od často krát prácneho rozhodovania o trovách konania. Sudca bude však ten, kto rozhodne, či sa trovy priznávajú a v akom rozsahu.

K bodu 73 (§ 153 ods. 3)

Navrhovaná zmena smeruje k posilneniu súdnej ochrany spotrebiteľa v spore vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň je aj reakciou na rozsudok Európskeho súdneho dvora (in Joined cases C-240/98 to C-244/98 Court of Justice). Rozsudky ESD pri výklade noriem práva ES majú pre SR priamu záväznosť ako pozitívne právo. Zásadný prelom v slovenskom procesnom práve predstavuje spomenuté rozhodnutie v tejto veci C - 240/98. Európsky súdny dvor v tomto rozhodnutí v bode 26 spomenutého rozhodnutia vyslovil, že „cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že neprijateľné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti neprijateľnej povahe takýchto podmienok. V sporoch, kde sporné sumy často nízke, môžu byť odmeny za zastupovanie vyššie než sporná čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie neprijateľnej podmienky. Podstata je, že v množstve členských štátov procesné predpisy umožňujú jednotlivcom brániť aj samým v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku, o ktorú sa opiera žaloba voči nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc aj z úradnej povinnosti zhodnotiť podmienky tohto druhu aj bez návrhu účastníkov." V bodoch 28 a 29 Európsky súdny dvor ďalej konštatoval, že „podľa francúzskej vlády je sotva predstaviteľné, že v tomto systéme implementácie konkrétnych krokov na zastavenie neprijateľných podmienok by súd po vypočutí sporu o konkrétnej zmluve, ktorá obsahuje takú podmienku, nebol schopný zobrať na zreteľ túto podmienku iba preto, že spotrebiteľ neuviedol fakt, že je neprijateľná. Naopak, právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný Článkom 6 Smernice, konkrétne chrániť spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke a dosiahnuť zámer Článku 7. Tieto opatrenia môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam."

Nie je významné, na ktorej procesnej strane vystupuje spotrebiteľ. Dôležité je, aby takéto rozhodnutie vydal súd. Spotrebiteľovi pritom pri neprijateľnej zmluvnej podmienke vyplývajú ďalšie práva podľa § 3 ods. 5 zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a to okrem iného aj právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia. Ak by spotrebiteľ vystupoval na strane odporcu môže protinávrhom uplatniť takéto právo.

K bodu 74 (§ 153b ods. 5)

Explicitne sa rozširujú prípady v odseku 5, kedy je zakázané rozhodnúť kontumačným rozsudkom. Porov. odôvodnenie k zmenám v § 172 ods. 10 a § 153 ods. 3.

K bodu 75 (§ 153d)

Navrhuje sa veľmi jednoduchým spôsobom usporiadať veci pre prípad nutnosti odročenia pojednávania autoritatívnym rozhodnutím súdu a tak sa umožní účastníkom zvážiť medzi voľbou pomerne rýchleho súdneho rozhodnutia alebo odročením pojednávania a ďalším dokazovaním.

Súd bude povinný v takom prípade odôvodniť svoje rozhodnutie iba ústne a ihneď ho doručiť prítomným účastníkom konania na pojednávaní. Neprítomným ho odošle do troch dní od vyhlásenia rozsudku.

Účastníkom sa umožňuje veľmi jednoduchým spôsobom zrušiť takéto rozhodnutie súdu podaním, ktorým prejavia nesúhlas s týmto rozhodnutím. Na zrušenie takéhoto rozhodnutia nie je potrebné osobitné rozhodovanie súdu, ale rozsudok sa včas podaným odvolaním účastníka konania proti ktorémukoľvek výroku zruší zo zákona. Odvolanie nie je potrebné odôvodňovať. Výslovne sa upravuje, že účastník konania sa tu nemôže vzdať práva podať odvolanie.

Predkladateľ vychádza z predpokladu, že už od začatia sporu po predložení úvodných dôkazov je v mnohých prípadoch možné urobiť dôvodný záver buď o dôvodnosti žaloby alebo o neodôvodnenosti žaloby. To umožňuje sudcovi veľmi praktickým rozhodnutím vyvolať stav spravodlivého usporiadania veci. Predkladateľ zvoli navrhovanú terminológiu pretože, na strane jednej rozsudok musí byť spravodlivý, ale na strane druhej sudca k nemu pristúpi, aj keď sú ešte navrhované dôkazy, prípadne existuje iný dôvod na odročenie pojednávania a teda nejde o štandardnú procesnú situáciu. Práva účastníkov nijako nebudú dotknuté, pretože všetci účastníci musia navrhnúť takýto postup a veľmi jednoducho dosiahnu zrušenie tohto rozsudku ex lege.

Sudca nevyhlási takýto rozsudok v prípade, ak nie sú splnené podmienky na odročenie pojednávania. V zmysle zásady hospodárnosti totiž sudca má postupovať štandardným spôsobom, ak má možnosť privodiť rozhodnutie na pojednávaní bez odročenia. Navrhovaný inštitút nie je v rozpore so zásadou hospodárnosti, pretože tak či tak sa pojednávanie odročuje a účastníci majú právo voľby.

Na nadobudnutie právoplatnosti rozsudku sa vzťahuje § 159. Právoplatný rozsudok sa stáva plnohodnotným exekučným titulom.

Častokrát na strane účastníkov chýba dostatočná aktivita na zmierenie, ktoré sudca samozrejme musí uprednostniť a za každých okolností pokúsiť sa o zmier. Ak však k tomu nedôjde, takéto autoritatívne rozhodnutie súdu môže byť zaujímavým riešením pre účastníkov konania, pretože rozhodol súd.

V prípade podaného odvolania sa rozsudok ex offo zrušuje a pre sudcu to znamená, že má pokračovať v konaní vykonaním tých úkonov, pre ktoré boli splnené podmienky na odročenie pojednávania. Nevylučuje sa ani informovanie účastníkov o termíne odročeného pojednávania v prípade zrušenia rozsudku.

P R Í K L A D Y :

Spor o neplatnosť okamžitého pracovného pomeru

Sudca po márnom zmierovaní dospeje k záveru, že je potrebné odročiť pojednávanie a je toho názoru, že nebola naplnená intenzita až na okamžité zrušenie pracovného pomeru. Súčasne s odročením teda môže ponúknuť účastníkom rozsudok s klasickým výrokom o určení okamžitého zrušenia pracovného pomeru za neplatné, prizná v celom rozsahu náhradu mzdy. Zároveň prizná žalobcovi náhradu trov konania. Žalobca je v podstate plne úspešný a vyhovuje mu takýto rozsudok. Žalovaný je síce neúspešný, ale môže byť relatívne spokojný, pretože náhrada mzdy a trov konania je v relatívne nízkej výške vzhľadom na rozhodnutie na prvom pojednávaní. Žiadny z účastníkov pritom nedokázal komunikovať a pristúpiť k zmieru, ale autoritatívny zásah súdu už rešpektujú. Stačí pritom povedať „podávam odvolanie" a ruší sa celý rozsudok.

Spor o zrušenie vyporiadania podielového spoluvlastníctva

Každý z dedičov „lipne" na cennom obraze po otcovi a každý z nich ho chce účelne využívať. Po márnom zmierovaní je potrebné odročiť pojednávanie za účelom zistenia všeobecnej ceny obrazu, ale sudca zároveň s odročením vyhlási „jednoduchý" rozsudok s klasickým výrokom o zrušení podielového spoluvlastníctva a prikázaní veci tomu z dedičov, ktorý druhému ponúkol najvyššiu náhradu. Zároveň rozhodne o povinnosti zaplatiť túto náhradu a rozhodne, že náhrada trov sa účastníkom nepriznáva.

Výkup akcií

Podľa osobitného predpisu za zákonom stanovených podmienok má väčšinový akcionár právo výkupu akcií. Menšinový akcionár nesúhlasí s ponúknutou cenou. Sudca odročuje pojednávanie za účelom vykonávania značne nákladného znaleckého dokazovania (presahuje spravidla sumu 100.000,- Sk). Rozhodne pritom rozsudkom s prijateľnejšou náhradou za akcie. Obaja účastníci, vzhľadom na značné náklady na spor, majú možnosť zvážiť ďalšie trvanie sporu vzhľadom na jeho značné predraženie.

Rozsudok je možné vydať iba na návrh všetkých účastníkov konania a o taký rozsudok môže mať záujem aj neprítomný účastník, ktorý vyhlásenie takéhoto rozsudku navrhne aj elektronickými prostriedkami. Účastník konania má pomerne jednoducho možnosť predvídať súdne rozhodnutie a pripraviť si náležité argumenty, aby sudcu presvedčil o opaku (napr. s poukazom na interpretačné pravidlo - § 35 OZ). Porov. tiež dôvodovú správu k § 99. Ide o posilnenie prvkov spravodlivého súdneho procesu najmä so zreteľom na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia až po jeho vyhlásenie. O to menej sa vyskytnú v prípadnom opravnom konaní nové argumenty a nové dôkazy. V krajinách Európskej únie možno vysledovať rozhodovanie len s ústnym odôvodnením. Dôležité je, že to navrhnú všetci účastníci konania bez výnimky. Ani pri platobnom rozkaze sa neuvádza odôvodnenie a rozhoduje sa o miliónových hodnotách. Porušením práva na spravodlivý proces pre nedostatočné zdôvodnenie by bol stav, keď zákon predpokladá odôvodnenie rozhodnutia a účastníkom sa presvedčivé odôvodnenie neponúkne.

K bodu 76 (§ 155 odsek 3)

Navrhované ustanovenie si vyžiadala súdna prax. Vo veciach, v ktorých súdy priznali minimálne výživné pri zmene životného minima, bolo potrebné začínať konanie o zvýšenie výživného. Navrhovaná právna úprava predíde takýmto zbytočným postupom, pretože bez ďalšieho sa bude vychádzať z aktuálnej výšky životného minima. Výrok o priznaní minimálneho výživného podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine by mohol znieť napríklad takto: "Otec je povinný platiť na výživu maloletej Denisy 30 % zo sumy životného minima podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine počnúc 1. januárom 2007...." Je pritom vhodné uviesť v odôvodnení výšku životného minima za obdobie, za ktoré sa priznáva výživné až do rozhodnutia súdu. V ďalšom období bude už vecou súdneho exekútora, aby vychádzal z nezameniteľnej sumy vyplývajúcej zo zákona č. 601/2003 Z. z. v znení neskorších prepisov. Výrok je možné vyjadriť aj iným nezameniteľným spôsobom.

K bodu 77 (§ 156 ods. 2)

Pre účastníka je dôležité, aby mal v rukách čím skôr vykonateľné rozhodnutie. Podľa platnej právnej úpravy môže súd odročiť pojednávanie na účely vyhlásenia rozsudku najviac na 5 dní. Súd však má ďalších 30 dní na to, aby sa rozhodnutie odoslalo (§ 158 ods. 4).

Navrhovaná právna úprava komplexne rieši viaceré otázky a znamená posilnenie práv účastníkov konania. Predovšetkým trojtýždňová lehota oproti päťdňovej poskytuje dostatočný priestor sudcovi na to, aby vyvinul maximálne úsilie pri príprave súdneho rozhodnutia. V aplikačnej praxi možno vysledovať prípady, že pri písaní rozhodnutia sa zistili chyby, pre ktoré bol dôvodný postup podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovaná právna úprava tým, že sudca bude musieť odovzdať rozsudok už priamo na pojednávaní, pri jeho vyhotovovaní má možnosť „vychytať" detailné nedostatky a možno aj pri príprave rozhodnutia vo veci samej sudca môže dospieť k presvedčivejším dôvodom než pôvodne pri odročovaní uvažoval. Ušetria sa zároveň finančné prostriedky, pretože rozsudok bude doručený prítomným účastníkom konania. Obdobná právna úprava je v Nemecku.

Pre účastníka konania sa vytvárajú garancie v tom, že rozsudok mu bude doručený skôr, ako podľa platnej právnej úpravy. Nie je teda významné, kedy sa rozsudok vyhlási, ale kedy ho účastník má doručený.

K bodu 78 (§ 157 ods. 4)

Vypustenie odseku 4 z ustanovenia § 157 novelou 341/2005 Z. z. bolo predkladateľom odôvodnené tým, že je nadbytočné, nakoľko dikcia odseku 3 subsumuje aj prípady upravené vo vypustenom odseku 4.

Ide však o zrejmú nesprávnosť, nakoľko rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku a rozsudkom pre zmeškanie môže súd rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (§ 114 ods. 5, § 153a ods. 4), a teda dikcia § 157 ods. 3 prípady predpokladané vypusteným odsekom 4 určite nesubsumuje. Navrhované znenie nie je len návratom k úprave spred novely 341/2005 Z. z., ale je modifikované aj tým, že rozsudkom pre zmeškanie možno rozhodnúť aj podľa § 114 ods. 5 OSP a zosúlaďuje sa forma odôvodnení rozsudkov pre uznanie a zmeškanie s odôvodneniami rozsudkov podľa § 157 ods. 3 OSP (v prípadoch, keď sa prítomní účastníci vzdajú odvolania proti nemu).

K bodu 79 (§ 159a)

Ako keby bolo pravidlom v sporoch o nehnuteľnosti, že sa predmetná nehnuteľnosť viacnásobne prevádza a dotknutej osobe sa komplikuje proces naturálnej reštitúcie. Súdna prax potvrdzuje značne sťažené poskytovanie spravodlivosti najmä v súvislosti s ustálením okruhu pasívne legitimovaných osôb. Nebýva ničím výnimočným, že ešte v ten istý deň, ako sa uplatní právo na súde proti osobe, ktorá je v katastri evidovaná ako vlastník veci, dôjde k prevodu na iné osoby. Už v starom práve bol pritom mechanizmus, ktorý pri publicite pozemkovej knihy (Grundbuch) oveľa účinnejšie chránil tak osoby domáhajúce sa ochrany na súde, ako aj osoby ktoré uzatvárali zmluvy s nepoctivými predávajúcimi. Rozsudok o právach k nehnuteľnosti sa bez ďalšieho vzťahoval nielen na účastníkov konania, ale aj na osoby, ktoré napriek vyznačenému údaju o vedení súdneho konania v pozemkovej knihe, uzavreli zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

Vzhľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám), síce podľa platnej právnej úpravy je možné v niekoľkých sporoch sa nakoniec domôcť aj definitívnej ochrany, ale ide niekedy až o niekoľkoročný vyčerpávajúci stav právnej neistoty vyplývajúci z absolvovania viacerých súdnych konaní.

Navrhovaná právna úprava výrazne zjednoduší právne postavenie skutočného vlastníka veci. Prípadný záujemca o kúpu nehnuteľnosti má pritom možnosti intervenovať v prebiehajúcom súdnom konaní, či už ako hlavný účastník (§ 92 ods. 1), alebo vedľajší účastník (§ 93). Zaväzovať budú iba výroky o neplatnosti právneho úkonu, o určení práva k nehnuteľnosti, prípadne o neplatnosti dobrovoľnej dražby (zákon 528/2002 Z. z.). Dobrovoľná dražba nie je právny úkon, ale osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, na základe zloženej právnej skutočnosti (príklep + zaplatenie vydraženej ceny).

Žiadny výrok v rozsudku na plnenie však nezaväzuje inú osobu ako účastníka konania a teda ani výrok o vydaní veci, ani výrok o trovách konania. Pokiaľ však v katastri bude po zaznamenaní poznámky o prebiehajúcom súdnom spore zapísaná osoba odlišná od účastníka konania, rozsudok o určení by dopadal aj na takúto osobu a predstavoval by listiny spôsobilú záznamom privodiť právny stav, ktorý tu bol pred zmenou (do pozornosti § 34 ods. 2 v článku IV návrhu zákona). Bdelý účastník konania po tom, ako podá žalobu, či už o neplatnosť právneho úkonu, o neplatnosť dražby, alebo o určenie vlastníckeho práva a predmetom konania je nehnuteľnosť, v ten istý deň doručí správe katastra, v obvode ktorej sa nehnuteľnosť nachádza, na zápis žalobu opatrenú prezenčnou pečiatkou súdu na zápis informatívnej poznámky podľa § 39 zákona č. 162/1995 Z. z. v spojení s 44a čl. I návrhu zákona. Takémuto účastníkovi potom už len postačí, aby žaloba smerovala voči osobám, ktoré nadobudli vecné práva po spornom prevode (spornej dobrovoľnej dražbe).

Navrhovaná právna úprava počíta so stavom, keď nie je vždy možné podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Ak napr. pri inak platnom dojednaní zabezpečovacieho prevodu práva ale jeho nezákonnom výkone došlo k ďalším prevodom vlastníctva. V právnom poriadku platnom na našom území sa navrhovaný mechanizmus osvedčil a platil skoro jedno storočie.

Z histórie:

Nariadenie Ministerstva spravodlivosti z 12. decembra 1855, č. 222/1855 r. z. (ríšsky zákonník).

XIV.

Výmazné žaloby a poznámky sporu

1. Kvôli neplatnosti vkladu od počiatku

a) v civilnom konaní

§ 148

Ak chce účastník opierať platnosť vkladu, ktorým bol ukrátený na svojich právach a tým požadovať znovu navrátenie do pôvodného knižného stavu, môže žiadať o výmaz vkladu žalobou, ktorú treba podať príslušnému pozemkovo-knižnému súdu, pokiaľ taká žaloba nie je vylúčená v § 443 CPO (Civil prozess Ordnung-OSP).

Žalobca môže požadovať poznámku sporu buď súčasne so žalobou, alebo neskôr, avšak vždy osobitným návrhom.

Táto poznámka sporu má za následok, že rozsudok vynesený o žalobe má svoju plnú účinnosť aj voči tým osobám, ktoré nadobudli knihové práva až po poznamenaní sporu.

K bodu 80 (§ 160 ods. 1)

Navrhovaná právna úprava reaguje na už aj tak v praxi rozbehnutý postup súdov, ktoré pri povolení splátok spravidla rozhodujú o strate výhody splátok.

K bodu 81 (§ 169 ods. 1)

Uvedené ustanovenie súvisí s § 209 ods. 2. Súdu nič nebráni privodiť vykonateľnosť uznesenia bez ohľadu na právoplatnosť, čím sa dosiahne oveľa rýchlejšia ochrana porušeným subjektívnym právam.

Súd prvého stupňa v prípade odvolania proti uzneseniu, ktorým bola uložená povinnosť ani nemusí predkladať v takomto prípade vec odvolaciemu súdu môže pokračovať v konaní, pretože ide už o vykonateľné rozhodnutie bez ohľadu na právoplatnosť, a môže pokračovať v procese v záujme docielenia čo najskoršieho rozhodnutia vo veci samej.

Navrhovaná právna úprava má zabrániť tomu, aby sa vykonateľnosť rozhodnutia viazala až na právoplatnosť uznesenia. Ak predsa len sudca bude viazať splnenie povinnosti až na právoplatnosť uznesenia, musí zároveň takýto postup zdôvodniť. Napr. pri uložení povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania sudcovia často krát zbytočne viažu na uplynutie lehoty na plnenie po právoplatnosti uznesenia (povinný zaplatí preddavok do 3 dní od právoplatnosti). V prípade odvolania potom aj súdy prvého stupňa predkladajú odvolaciemu súdu vec na odvolanie, pretože k vykonateľnosti potrebujú mať právoplatné uznesenie. Takto sa zbytočne celý proces komplikuje, predražuje a zaťažuje aj odvolací súd. Praktickejšie riešenie je také, podľa ktorého sudca uloží povinnosť (napr. na zaplatenie preddavku) v lehote plynúcej od doručenia uznesenia a v prípade podaného odvolania nemusí vec predkladať odvolaciemu súdu (§ 209 ods. 2).

K bodu 82 (§ 169 ods. 2)

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zabrániť pochybnostiam, či sa má uznesenie o prerušení konania odôvodniť. Často krát je totiž považované za uznesenie o vedení konania, ktoré nie je potrebné zdôvodňovať (§ 169 ods. 2). Je pritom zrejmé, že uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania vo veciach týkajúcich sa predkladania na rozhodnutie o predbežnej otázke Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev alebo na Ústavný súd si vyžaduje zdôvodnenie.

K bodu 83 (§ 170 ods. 3)

Navrhovaná právna úprava odstraňuje akékoľvek doterajšie výkladové nejasnosti, o tom, či sa uznesenie o prerušení konania považuje alebo nepovažuje za uznesenie o vedení konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 36/2003 judikoval, že uznesenie o prerušení konania nie je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania.

K bodu 84 (§ 172 ods. 2)

Doplnenie odseku 2 je reakciou na požiadavky aplikačnej praxe. Do odseku 2 sa explicitne dopĺňa, že neprípustnosť vydania platobného rozkazu vo vzťahu k nemožnosti jeho doručenia do cudziny dopadá výlučne na prípady, kedy je adresátom odporca.

K bodu 85 (§ 172 ods. 6 až 10)

Explicitne sa navrhuje možnosť vydať rozkaz na plnenie aj v prospech viacerých navrhovateľov alebo aj voči viacerým odporcom.

Platná právna úprava neobsahuje zmienku o tom, že by bolo možné vydať rozkaz len do časti uplatnenej pohľadávky. Súdna prax preto vychádza zo záveru, že rozkazom je súd povinný vybaviť celý predmet konania t. j. rozhodnúť v ňom o všetkom, čo žalobca požaduje.

Z judikatúry: R 45/1986: Vydaním platobného rozkazu nie je možné návrhu na začatie konania vyhovieť len sčasti.

Úpravou navrhovanou v § 172 odseku 6 sa prelamuje tento mechanizmus. Súd bude môcť rozhodovať len o časti návrhu za predpokladu, že zvyšná časť návrhu bude v zjavnom rozpore s právnymi predpismi. V duchu dispozičnej zásady dosiahnutie takéhoto rozhodnutia závisí od dispozičnej činnosti navrhovateľa. Súd bude rozhodovať o časti návrhu, ktorej sa rozpor netýka len za predpokladu, že navrhovateľ oznámi súdu súhlas s vydaním rozkazu len v tejto časti. Najčastejšie pôjde o prevýšenie úrokov z omeškania, ktorých výška je zrejmá z Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Je na škodu veci, ak sa nemôže využiť skrátené konanie len preto, že o 1/10 % sa žiada vyšší úrok, ako dovoľuje menované nariadenie vlády.

Na internete bude k dispozícii vzor platobného rozkazu a ak ho účastník správne vyplní, predloží v potrebnom počte rovnopisov, zaplatí súdny poplatok a budú splnené zákonné podmienky na vydanie platobného rozkazu, súd ho vydá už do 10 dní. Takýto postup bude odôvodňovať stav, že súd bude mať k dispozícii už vytlačené rozhodnutie a po zistení podmienok na jeho vydanie ho už len vybaví pečiatkou a odošle.

Najmä v obchodných veciach trvá niekedy dosť dlhú dobu, kým súd môže pristúpiť k vydaniu rozkazu v prípadoch, ak je v návrhu na začatie konania uplatňované množstvo pohľadávok a návrh na začatie konania je menený (t.j. prípad, keď navrhovateľ dodatočne v konaní uplatní pred vydaním rozkazu nejaký nárok) alebo vezme čiastočne návrh späť, keď dlžník (odporca) mu po podaní návrhu čiastočne plní a navrhovateľ postupne berie svoj návrh späť. Súd musí v týchto prípadoch postupom podľa § 95, či 96 o nich rozhodovať aj pred vydaním rozkazu, čo je administratívne náročné, zdĺhavé a v konečnom dôsledku v rozpore s povahou „skráteného" konania. Vydávanie rozkazu môže výrazne urýchliť navrhovaná zmena.

Ak sa v návrhu na vydanie platobného rozkazu bude uplatňovať právo, ktoré bude v časti v zjavnom rozpore s právnymi predpismi, súd so súhlasom navrhovateľa vydá platobný rozkaz len v tej časti, ktorej sa rozpor netýka. Oznámením súhlasu navrhovateľom sa predmetom konania stane iba táto časť návrhu a o zvyšnej časti súd nerozhoduje. Predmetom konania zostane tá časť návrhu, o ktorej súd rozhodol platobným rozkazom aj po jeho vydaní. Platí to aj v prípade, ak bol podaný odpor.

Navrhovaná zmena v odseku 10 smeruje k posilneniu súdnej ochrany spotrebiteľa v spore vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy K tomu porov. aj odôvodnenie k § 153 ods. 3. Podľa § 2 Občianskeho súdneho poriadku súdy v súdnom konaní dbajú o to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Je nezlučiteľné s týmto cieľom, aby súd platobným rozkazom uložil spotrebiteľovi povinnosť zaplatiť peňažnú sumu vyplývajúcu z takej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (porov. § 53 Občianskeho zákonníka). V prípade vydania platobného rozkazu proti spotrebiteľovi aj napriek tomu, že zmluva obsahuje nečestné podmienky a spotrebiteľ nepodá odpor, sa zvyšuje ochrana spotrebiteľa v tom, že v prípade mimoriadneho dovolania by sa nemohol nebrať zreteľ na porušenie navrhovaného ustanovenia. V rámci prípadnej obnovy konania by nečestná podmienka, na ktorú nebol braný zreteľ v skrátenom konaní, mohla predstavovať argument, že je možné dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

K bodu 86 (§ 173 ods. 2)

Doručenie uznesenia o zrušení platobného rozkazu účastníkovi, ktorý pritom už aj zaplatil súdny poplatok a očakáva poskytnutie spravodlivosti, nepridáva súdom na dôvere. Okrem iného je to aj o zbytočnej prácnosti a o neefektívnosti súdneho procesu. Ak sa zruší platobný rozkaz, súd musí nariadiť pojednávanie. Predkladateľ považuje za efektívnejšie, ak účastník konania obdrží spolu so zrušením platobného rozkazu aj predvolanie na pojednávanie. V praxi sa stáva, že po zrušení platobného rozkazu, sa stal známy pobyt účastníka, ktorému sa predtým nepodarilo platobný rozkaz doručiť. Bezvýznamná nie je ani stránka hospodárnosti konania. Účastník pritom bude oslovený, aby oznámil prípadnú vedomosť o pobyte odporcu a to i vo vlastnom záujme.

K bodu 87 (§ 173 ods. 3 a 4)

Cieľom navrhovaného ustanovenia je znížiť počet vecí, ktoré končia zrušením rozhodnutia vydanom v skrátenom konaní len preto, že nie je známy pobyt odporcu.

Bdelým patrí právo (vigilantibus iura scripta sunt) - navrhovateľovi sa umožňuje aktívne vstúpiť do procesu doručovania tak, že má možnosť označiť miesto faktického zdržiavania sa odporcu. Ak je známy pobyt odporcu, už platná právna úprava ponúka doručovanie súdnym exekútorom, ktorý neberie zreteľ na „rajonizáciu" pre doručovanie.

V snahe predísť obštrukciám po prípadnom podaní odporu sa navrhuje doručovať spolu s rozkazom už aj poučenie podľa § 49 ods. 2 až 5, čím sa v prípade obštrukcií umožní súdu realizovať jednoduchšie doručovanie ukladaním písomností na súde.

K bodu 88 (§ 174 ods. 3 písm. b))

Upresňuje sa jeden z dôvodov na odmietnutie odporu a to chýbajúce odôvodnenie vo veci samej. Zároveň sa dáva toto ustanovenie do súladu s ustanovením § 174 ods. 1 (...nebol podaný odpor s odôvodnením...).

K bodu 89 (§ 174 ods. 4)

Cieľom navrhovaného ustanovenia je urýchliť oboznámenie navrhovateľa s podaným odporom, čo môže privodiť aj zjednodušenie procesu v krátkom časovom období po začatí konania.

Tiež sa sleduje vyselektovať - v relatívne krátkom čase po začatí konania - veci, ktoré sú jednoduchšie a je úplne zbytočné, aby boli zahrnuté medzi ostatné zložitejšie veci, o ktorých je pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, že ohľadne nich sa bude viesť zložitejší proces. Zároveň predkladateľ nešpecifikuje konkrétne veci, pretože sudca musí dobre vedieť, ktoré veci sú nenáročné a u ktorých je perspektíva zmierenia. Niekedy bude postačovať už len samotné preštudovanie spisu. Dnes už možno konštatovať, že vyšší súdni úradníci sa osvedčili, dokážu sudcovi kvalitne pripraviť spis, vydávajú súdne rozhodnutia (zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch) a nepochybne aj koncepty rozsudkov s nazbieranou judikatúrou, normami európskeho práva a predstavujú značné uľahčenie práce sudcu. Niet dôvodu, aby sa neuplatnilo ich využitie aj v rámci komunikácie s účastníkmi konania za účelom, aby predložili sudcovi vec na konkrétne riešenie ďalšieho postupu, ale aj rovno vydanie súdneho rozhodnutia.

Podľa Ústavy SR je vždy proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka prípustné odvolanie a bude tiež vecou konkrétnej právnej veci, aby sa vždy posúdilo individuálne, ktorý procesný inštitút bude najvhodnejší pre vybavenie veci.

Účelom návrhu nie je ešte viac zväzovať ruky sudcom a formalizovať proces, ale práve naopak vytvoriť priestor sudcom pre včasné a spravodlivé rozhodnutie.

K bodu 90 (§ 174a a § 174b)

K § 174a

Úprava je reakciou na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 30. 12. 2006).

K § 174b

V záujme rýchlosti, efektívnosti a hospodárnosti súdneho procesu predkladateľ upravuje novú formu rozhodnutia vydaného v skrátenom konaní - rozkaz na plnenie.

Platná právna úprava umožňuje súdu vydať platobný rozkaz len vo vzťahu k povinnosti spočívajúcej v zaplatení peňažnej sumy.

Rozkaz na plnenie smeruje nielen voči splneniu „peňažnej" povinnosti, ale všeobecne voči povinnosti určitého plnenia (napr. vydať určitú vec, dodať alebo vykonať pre navrhovateľa určitú prácu, či úkon, niečo nečiniť, uložiť povinnosť uzavrieť zmluvu, ospravedlniť sa, niečoho sa zdržať - dare, facere, omitere, pati) v zmysle § 80 písm. b). Rozkaz na plnenie bude možné vydať v skrátenom konaní

a) aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa,

b) bez vypočutia odporcu,

c) napriek tomu, že vydanie rozkazu na plnenie nie je výslovne podmienené požiadavkou, aby navrhovateľ najskôr existenciu uplatnenej povinnosti preukázal, musí mať súd na jeho vydanie k dispozícií iný dostatočný základ, z ktorého by pri posúdení dôvodnosti nároku vychádzal. Ten je daný v požiadavke na presné a úplné vykreslenie skutkového základu (porovnaj dikciu „tak, ako to vyplýva zo skutočností uvedených navrhovateľom.").

Rovnako, ako v doterajšej koncepcii právnej úpravy platobného rozkazu je možné zabrániť tomu, aby rozkaz na plnenie nadobudol účinky právoplatného rozkazu - včasným podaním odporu. Aj rozkaz na plnenie môže byť napadnutý návrhom na obnovu konania a môže byť proti nemu podané mimoriadne dovolanie.

V pripomienkovom konaní odzneli diskusie o tom, že vzhľadom na rozmanitosť povinností nepeňažnej povahy, ktoré možno uložiť v rozkaze na plnenie, je potrebné ponechať posúdenie návrhov na vydanie rozkazu na plnenie a rozhodovanie touto formou rozhodnutia na sudcov a nie na vyšších súdnych úradníkov. Teda nielen v prípade rozkazu na plnenie vydaného vo veciach starostlivosti o maloletých, ale vo všeobecnosti je žiadúce ponechať túto agendu na rozhodovanie sudcom.

K bodu 91 (§ 175)

K nadpisu

Zavedením nového inštitútu „rozkaz na plnenie" vznikla potreba označiť aj špecifický inštitút „zmenkový a šekový platobný rozkaz".

Keďže zmenkový platobný rozkaz má povahu rozhodnutia vo veci samej, v konaní o námietkach súd rozhoduje o tom, či ho ponechá v platnosti alebo nie. Doposiaľ chýba procesná opora na riešenie situácie, keď navrhovateľ zobral návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu späť vo vydaní zmenkového platobného rozkazu alebo účastníci uzatvorili zmier. Zmenkový platobný rozkaz tak bol vydaný, nebolo ho možné zrušiť, lebo na to chýbalo procesné ustanovenie a nikdy nenadobudol právoplatnosť.

Zmenkový platobný rozkaz je špecifickým druhom rozhodnutia v občianskom súdnom konaní, ktoré akcentuje podstatu existencie zmenky ako abstraktného rekta cenného papiera, pričom s jeho vyhotovením a používaním sa spája zásada tzv. zmenkovej prísnosti (rigor cambialis). Vzhľadom na skutočnosť, že právna úprava osobitostí konania v zmenkových veciach nie je veľmi podrobná, vznikajú v praxi problémy s jednotnou aplikáciou. Navrhované znenie § 175 sa na tieto aplikačné problémy snaží reagovať.

V ods. 2 sa terminologicky mení spôsob rozhodnutia o námietkach podaných oneskorene, neoprávnenou osobou a bez odôvodnenia (vo veci samej), pričom súd o takýchto námietkach rozhodne tak, že ich odmietne. V zmenkovom konaní nie je jednoznačne upravená otázka opravy chýb v zmenkovom platobnom rozkaze a postup súdu pri späťvzatí námietok proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu. Nie je ani jasné, prečo by súd napr. pri oneskorených námietkach tieto mal zamietať (evokuje rozhodovanie v merite veci) a nie odmietať.

Doterajšie znenie § 175 ods. 2 pri rozhodovaní o námietkach evokovalo dojem, že sa v tomto prípade rozhoduje vo veci samej „...súd zamietne". Vzhľadom na potrebnosť stanoviť pevné rozlišovacie kritériá pre meritórne a nemeritórne (procesné) rozhodnutia považuje predkladateľ za vhodné upraviť terminológiu používanú pri úprave rovnakých procesných situácií rovnako. Námietky teda bude súd odmietať tak, ako v obdobnej situácii odmieta odpor proti platobnému rozkazu.

Nie je dôvod, aby povaha rozhodovania o odvolaní o náhrade trov konania pri zmenkovom platobnom rozkaze mala odlišnú povahu ako pri platobnom rozkaze (rozkaze na plnenie) a teda o odvolaní rozhodoval ako funkčne príslušný krajský súd. Predkladateľ nevidí racionálny dôvod na to, aby odvolanie proti rozhodnutiu o náhrade trov konania pri zmenkovom platobnom rozkaze malo odlišnú povahu ako pri platobnom rozkaze (rozkaze na plnenie) a navrhuje sa teda, aby o odvolaní rozhodoval ako funkčne príslušný súd, ktorý zmenkový platobný rozkaz vydal. Keďže vydávanie zmenkových platobných rozkazov je zverené vyšším súdnym úradníkom, o odvolaní rozhodne sudca.

Keďže zmenkový platobný rozkaz má povahu rozhodnutia vo veci samej, v konaní o námietkach súd rozhoduje o tom, či ho ponechá v platnosti alebo nie. Doposiaľ chýba procesná opora na riešenie situácie, keď navrhovateľ vzal návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu späť po vydaní zmenkového platobného rozkazu a to pred jeho právoplatnosťou alebo účastníci uzatvorili zmier. Zmenkový platobný rozkaz bol už vydaný, nebolo ho možné zrušiť, lebo na to chýbalo procesné ustanovenie a nikdy nenadobudol právoplatnosť, čo v zásade nie je žiadúce. Z povahy veci plnia námietky vo vzťahu k vydanému zmenkovému platobnému rozkazu takú funkciu ako návrh na začatie konania (resp. odvolanie).

Pri ustanoveniach o zmenkovom platobnom rozkaze nie je jednoznačne upravená otázka opravy chýb v zmenkovom platobnom rozkaze a postup súdu pri späťvzatí námietok proti vydanému zmenkovému platobnému rozkazu, a preto považoval predkladateľ za potrebné, tieto situácie riešiť, pričom ako vecné riešenie sa núka vo všeobecnosti obdobná úprava postupu odvolacieho súdu pri rozhodovaní v odvolacom konaní.

K bodu 92 (§ 175q ods. 1 písm. d) a e))

V súvislosti najmä zo zákazom drobenia poľnohospodárskej pôdy nie je možné potvrdiť dedičstvo podľa podielov a preto sa navrhuje vyporiadanie dedičstva inak než len prikázaním podielu.

Predloženým návrhom sa zavádza možnosť, aby súd vykonal vyporiadanie medzi dedičmi, ktoré vyporiadanie však musí mať oporu v hmotnom práve. Podľa platného právneho stavu súd nemôže vykonať vyporiadanie medzi dedičmi v prípade, ak medzi nimi nedôjde k dohode. V takom prípade im potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa výšky zákonných dedičských podielov. Vyporiadanie musí súd vykonať v prípade, ak ide o zákaz drobenia poľnohospodárskej pôdy podľa osobitného právneho predpisu - zákona č. 180/1995 Z. z. ohľadom špecifického majetku, poľnohospodárskej a lesnej pôdy v extraviláne. Ohľadom iného majetku nebude môcť súd vykonať vyporiadanie medzi dedičmi, nakoľko to neumožňuje hmotné právo.

Tak nedôjde k poškodeniu práv tých dedičov, ktorým nemohlo byť potvrdené dedičstvo podľa dedičských podielov z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku.

K bodu 93 (§ 175u ods. 1)

Celkovo sa úprava likvidácie dedičstva vymyká zo samotnej filozofie procesu dedičského práva, vyvoláva otázniky tiež z hľadiska uplatnenia zásady oficiality.

Podľa doterajšej právnej úpravy pri likvidácii dedičstva možno hovoriť o určitom samostatnom konaní v rámci iného konania.

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je speňaženie majetku za tzv. trhových podmienok. Spravovací poriadok upraví podrobnejší postup súdneho komisára pri speňažovaní majetku.

K bodu 94 (§175x ods. 3)

Ide o požiadavku aplikačnej praxe. Boli zaznamenané prípady, že dedič opakovane podáva návrh na dedičské konanie o znovuobjavenom majetku, aj napriek tomu, že ostatní dedičia tento majetok spochybňujú a podľa § 175k ods. 3 na takýto majetok nemôže súd prihliadať. Konanie sa zastavuje a štát platí notára. Navrhuje sa, aby dedič hradil sám odmenu notára, ak podáva neuvážené návrhy. Správne by totiž v prípade spornosti mal dať žalobu podľa § 80 písm. c) OSP o určenie, že novoobjavený majetok patrí do dedičstva po poručiteľovi, rozsudok by zaväzoval všetkých dedičov a dedičský súd by ho následne musel prejednať.

Na význame stratila žaloba o určenie, že vec do dedičstva nepatrí pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Dedič totiž má jednoduchší mechanizmus a to námietku podľa § 175k ods. 3, že vec do dedičstva nepatrí a po tejto námietke sa takýto majetok nemôže prejednať.

K bodu 95 (§ 175zca ods. 1 písm. a))

Navrhuje sa rozšíriť právnu úpravu možností, na základe ktorých je notár oprávnený ukončiť dedičské konanie vo vlastnej kompetencii vydaním osvedčenia o dedičstve aj na prípady osvedčenia potvrdenia nadobudnutia dedičstva maloletým dedičom a dedičom, ktorý musí mať opatrovníka, ak je jediným dedičom

Vydanie osvedčenia o dedičstve vrátane novo navrhovaných prípadov je pre notára záväzné. Po márnom uplynutí lehoty na podanie žiadosti o pokračovanie v konaní o dedičstve nadobudne osvedčenie o dedičstve účinky právoplatného uznesenia o dedičstve, notár vyznačí právoplatnosť, vykoná následnú agendu a vybavený spis pripravený na archiváciu odovzdá súdu.

Práva a oprávnené záujmy účastníkov, aj maloletých a nesvojprávnych, budú dostatočne chránené; pripadne im celé dedičstvo. V konečnom dôsledku sa vždy budú môcť dovolať súdnej ochrany prostredníctvom svojho opatrovníka.

K bodu 96 (175zca ods. 2 písm. g))

Kvôli prehľadnosti celkových nákladov dedičov v súvislosti s prejednaním dedičstva vybaveného osvedčením sa dopĺňa osvedčenie aj o náležitosť - odmena a výdavky notára. Ide vlastne o vyúčtovanie notára za prejednanie dedičstva vydaním osvedčenia.

K bodu 97 (§ 175zca ods. 7)

Ide o zefektívnenie dedičského konania tým, že notár vydá nenáročné procesné rozhodnutie a zároveň ho aj doručí. Odstráni sa tým prieťah vzniknutý posúvaním spisu medzi notárom a súdom (viď tiež dôvodová správa k § 38).

K bodu 98 (§ 176 ods. 1)

Úprava je reakciou na úpravu možnosti sudcu vydať v skrátenom konaní rozkaz na plnenie výživného na maloleté dieťa (porov. § 176 ods. 6) , ktorý je tiež formou súdneho rozhodnutia. Do § 176 ods. 1 sa dopĺňajú slová „ak tento zákon neustanovuje inak," čím je vyjadrený vzťah k odseku 6.

K bodu 99 (§ 176 ods. 3)

Vo väzbe na jeden z cieľov navrhovanej novely, ktorým je zrýchlenie konania, predkladateľ považuje za potrebné explicitne ustanoviť, že vo veciach starostlivosti súdu o maloletých súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania.

Maximálna zákonná lehota 6 mesiacov na rozhodnutie sa v praxi ukázala ako primerane dlhá na zistenie všetkých potrebných dôkazov pre rozhodnutie. Praktickým problémom sa javí skutočnosť, že súd v niektorých prípadoch začne zisťovať dôkazy až ku koncu lehoty, čím získa možnosť predĺženia lehoty pre absenciu dôkazov, pričom objektivita, či dôvody nemožnosti získania dôkazov nie je vždy skúmaná. Faktom potom zostáva, že nie je rozhodnuté v lehote.

K bodu 100 (§ 176 ods. 5)

Keďže predsa len môžu už v samom úvode konania o výživné na maloleté dieťa byť dostatočné podklady na rozhodnutie, umožňuje sa aj vo veciach výživného na maloleté dieťa využiť inštitút skráteného konania. Sudca pri rozhodovaní týchto vecí nie je viazaný návrhom (§ 153 ods. 2). Tieto veci sa na účely vydávania rozhodnutí v skrátenom konaní považujú za veci na plnenie. Je však stále na vôli sudcu, či využije túto formu skráteného konania. Nepochybne sa vytvára priestor na veľmi rýchle poskytnutie spravodlivosti.

K bodu 101 (178 ods. 2)

Viď dôvodová správa k bodu 39.

K bodu 102 (§ 180 ods. 3)

Viď dôvodová správa k bodu 39.

K bodu 103 (§ 180a ods. 5)

Inštitút osvojiteľnosti, napriek pôvodnému zámeru, prekročil hranicu preskúmania právnej voľnosti dieťaťa. Na vyslovenú „právnu voľnosť" nadväzuje povinnosť sprostredkovať náhradnú rodinnú starostlivosť - osvojenie. Nakoľko nie je a ani nemôže byť v pôsobnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí rozhodnutie, i keď skutočne výnimočné, pre ktoré dieťa nie je osvojenie najvhodnejším riešením, navyše ak súd už rozhodol o osvojiteľnosti, je potrebné doplniť úpravu tak, aby v konaní o osvojiteľnosti súd, už v tomto štádiu, zhodnotil nielen rozmer splnenia podmienok na vyslovenie osvojiteľnosti na strane rodičov dieťaťa (právnu voľnosť), ale aby posúdil i otázky na strane dieťaťa samotného. Vyslovením osvojiteľnosti by sa vylúčila akákoľvek pochybnosť o tom, že by budúce „možné" osvojenie plnilo svoj účel. Skúmanie, či sa zdravotný stav osvojovaného dieťaťa neprieči účelu osvojenia až v samotnom konaní o osvojenie, je kontraproduktívne. Rovnako kontraproduktívne je konanie o osvojiteľnosti napr. 17-ročného dieťaťa. U takéhoto dieťaťa ešte nebolo sprostredkované nadviazanie vzťahu so žiadateľom o osvojenie, keďže vzhľadom na dĺžku predosvojiteľskej starostlivosti a dĺžku lehoty na rozhodnutie o osvojení je osvojenie takéhoto dieťaťa nereálne. Samotná skutočnosť, že dieťa je právne voľné, ešte neznamená, že je i osvojiteľné.

K bodu 104 (§ 180b)

V právnej úprave konania o osvojiteľnosti zostala nezodpovedaná otázka prípustnosti prípadne neprípustnosti zrušenia osvojiteľnosti dieťaťa. V praxi, i keď výnimočne, sa objavujú prípady, že i napriek tomu, že sú rodičia účastníkmi konania o osvojiteľnosti, kontaktujú po rozhodnutí o osvojiteľnosti svoje deti a začnú sa snažiť o zmenu rodinných pomerov. Ak je prípustné zrušenie osvojiteľnosti (analógia s privolením na osvojenie, kedy je možné odvolať súhlas), je potrebné upraviť dobu, do ktorej je možné podať návrh na zrušenie osvojiteľnosti. Navrhuje sa rovnaký časový limit ako v prípade odvolania privolenia na osvojenie t.j. do času, kým nie je maloleté dieťa odovzdané na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov. Procesnou podmienkou je podanie návrhu na zrušenie osvojiteľnosti v časovom limite. Hmotnoprávnou podmienkou je zmena pomerov (clausula rebus sic stantibus).

K bodu 105 (§ 189)

Vypúšťa sa odsek 1, pretože nariadenie pojednávania je vždy v záujme toho, o ktorého spôsobilosť na právne úkony ide.

K bodu 106 (§ 189a ods. 2)

Nie je potrebné budovať ďalší notársky register, čo je finančne i časovo mimoriadne náročné, pričom by mal plniť iba úlohu, ktorú dokáže s minimálnymi úpravami plniť už toho času vybudovaný a plne funkčný Notársky centrálny register listín.

K bodu 107 (§ 200ea)

Nariadenie EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, upravilo mechanizmus pre európske konanie pre pohľadávky s nízkou hodnotu sporu v tzv. cezhraničných sporoch.

Snahou predkladateľa je zaviesť aj do vnútroštátneho civilného procesu inštitút „vecí s nízkou hodnotou predmetu sporu." Explicitne sa v § 29 ods. 6 ustanovuje, že veci s nízkou hodnotou predmetu sporu sú také, v ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase doručenia návrhu na začatie konania na súd neprevyšuje 500 eur. Podľa nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007 je hranicou veci s nízkou hodnotou sporu 2 000 eur.

V nadväznosti na to, ako i s cieľom posilniť zásadu rýchlosti a hospodárnosti civilného procesu, sa vykonávajú zmeny v § 115a ods. 2. Ak je predmetom konania iba príslušenstvo pohľadávky, konanie sa považuje za drobný spor, ak príslušenstvo neprevyšuje sumu 500 eur. Zmluvná pokuta nepredstavuje príslušenstvo pohľadávky. Príslušenstvom sa rozumia úroky, úroky z omeškania, náklady spojené s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ).

V súlade s článkom 2 ods. 2 Nariadenie EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007 sa v odseku 2 formou negatívneho taxatívneho výpočtu upravujú druhy konaní, ktoré nemožno považovať za drobný spor.

Pre drobné spory bude typické, že súd prvého stupňa môže rozhodnúť bez pojednávania. Účastníkovi však nebude odňatá možnosť konať pred súdom, pretože v prípade nespokojnosti má možnosť absolvovať v odvolacom konaní pojednávanie. Odvolací súd v takomto prípade vždy nariadi pojednávanie, ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania. Je tu zachovaný súlad s požiadavkami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných a so štrasburgskou judikatúrou, ktorá nevyžaduje verejné prejednanie veci vo všetkých inštanciách. Pre súd prvého stupňa však ide o fakultatívne ustanovenie (§ 115a ods. 2) a nič mu nebráni pojednávanie nariadiť. Ďalším typickým znakom je možnosť znížiť alebo nepriznať trovy, ak sú neprimerane vysoké k uplatnenej pohľadávke (§ 150 ods. 2).

Na základe uplatnených pripomienok (napr. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV) predkladateľ z pôvodného termínu „bagateľné spory" zvolil termín „drobné spory."

K bodu 108 (§ 202 ods. 3 písm. l) a písm. m) )

Ide o rozšírenie neprípustnosti odvolania aj proti obdobnému uzneseniu v § 209. Ak by prvostupňový súd nesprávne postupoval pri odstraňovaní vád odvolania, ustanovenie § 211 umožní odvolaciemu súdu pochybenia napraviť.

Ustanovenie odseku 3 písmena m) súvisí so zavedením nového inštitútu - rozkazu na plnenie.

K bodu 109 (§ 202 ods. 3 písm. o))

Ide o rozšírenie uznesení, proti ktorým nebude prípustné odvolanie. Pod novým písmenom o) pôjde o uznesenie prvostupňového súdu vo veci postúpenia ESD na riešenie prejudiciálnej otázky a keďže súd prvého stupňa nemá povinnosť takéto postúpenie vykonať, nie je dôvod ani na to, aby sa mu takéto postúpenie „nanútilo".

.

K bodu 110 (§ 209a ods. 1)

Pri predkladaní spisu je dôležité, aby sa tzv. úradnícké úkony (vykonané spravidla súdnym úradníkom), medzi ktoré patrí aj doručovanie odvolania ostatným účastníkom konania vykonávali bez zbytočných prieťahov a aby bol spis urýchlene predložený odvolaciemu súdu na pokračovanie procesu poskytovania spravodlivosti. Zmena je reakciou na úpravu v § 214 návrhu zákona.

K bodu 111 (§ 210a)

Navrhuje sa rozšíriť prípady autoremedúry o uznesenie o zastavení konania o dedičstve a o uznesenie o nariadení predbežného opatrenia podľa § 75a. Odôvodnené odvolanie v týchto prípadoch urýchli konanie, ak bude môcť o ňom rozhodnúť sám súd prvého stupňa.

K bodu 112 (§ 213 ods. 1)

Zmena vnútorného odkazu je spojená s doplnením ďalších odsekov do § 213.

K bodu 113 (§ 213 ods. 2)

Navrhovaným ustanovením sa má v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Porovnaj tiež dôvodovú správu k § 100 ods. 1. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

K bodom 114 a 115 (§ 213 ods. 6 a 7)

Navrhované ustanovenie súvisí s úpravou § 221 ods. 1 písm. h). Ak súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd mu môže vrátiť vec na doplnenie dokazovania. Ak by vznikli trovy konania, rozhodne o nich súd prvého stupňa. Najčastejšie pôjde o trovy znaleckého dokazovania, kedy súd prvého stupňa vyzve aj na zloženie preddavku. V prípade podaného odvolania vec nepredkladá na odvolací súd, ale až spolu s konečným vybavením pokynu odvolacieho súdu.

K bodu 116 (§ 214)

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak:

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať/zopakovať/ dôkazy,

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Odvolací súd by mal nariadiť pojednávanie a teda to považovať za potrebné v prípade, ak sa namieta odňatie možnosti konať pred súdom, aby takémuto účastníkovi dodatočne „dožičil" spravodlivý proces, a to aj keď odvolací súd považuje argumenty účastníka o odňatí možnosti konať pred súdom za pochybné. Tým sa odstránia akékoľvek diskusie o odňatí možnosti konať pred súdom. Prepätý formalizmus sa rovná sofistikovanému odmietnutiu spravodlivosti. Je vždy na súde, aby zvážil intenzitu porušenia zákona v konkrétnom prípade. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom (porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann proti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990).

Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch to ďalej bude považovať za potrebné. V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie, ktoré môžu v súdnej praxi nastať a práve naopak tým, že sa ponechá otázka nariadenia pojednávania na rozhodnutí súdu v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou, takáto úprava bude v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu.

Ak by sa malo vykonať dokazovanie, je potrebné nariadiť pojednávanie a nerozhoduje, či ide o zopakovanie dokazovania alebo o nové dokazovanie. Súvisí to s umožnením účastníkom vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu.

Doposiaľ ESĽP nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska, etc.

Navrhovaná právna úprava je súladná aj s Ústavou SR (porov. čl. 48 ods. 2) garantovaným právom na verejné prejednanie veci, pretože účastník bude mať vždy garantované právo na verejné prejednanie veci najmenej na jednom stupni.

K bodu 117 (§ 217 ods. 1)

Odstraňuje sa zároveň výkladový otáznik, či 30-dňová lehota na nariadenie predbežného opatrenia platí aj pre odvolací súd. Je neprijateľné, aby odvolací súd o predbežnom opatrení rozhodoval niekoľko mesiacov. Takáto prax je v rozpore so zmyslom a účelom predbežného opatrenia. Odvolací súd teda rozhodne o odvolaní proti rozhodnutiu, ktoré sa týka predbežného opatrenia najneskôr do 30-tich dní.

K bodu 118 (§ 217 ods. 2)

Vypúšťa sa označenie § 174 ods. 3, pretože uznesenie o odmietnutí odporu je nezameniteľné a takto bude môcť byť ustanovenie § 217 ods. 2 použiteľné aj na rozkaz na plnenie.

K bodu 119 (§ 218 ods. 1 písm. d))

Ak súd odmietne odvolanie, pretože neobsahuje zákonné náležitosti a sám pritom pochybí pri odstraňovaní vád odvolania, znamená to odňatie možnosti konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sa rozumie stav, keď sa účastníkovi nepriznajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Povinnosti súdu vyzvať na odstránenie vád odvolania korešponduje právo účastníka, aby bol pred odmietnutím na taký nedostatok upozornený a vyzvaný na odstránenie nedostatku. To platí aj pre prípad, že účastník je zastúpený advokátom. Nejde totiž o poučovanie podľa § 5, ale o splnenie zákonom vyžadovaného postupu na to, aby mohol nastať následok v podobe odmietnutia odvolania.

K bodu 120 (§ 219 ods. 2 a 3)

Navrhované ustanovenie reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. Ide o ustanovenie v rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy, ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude verejnosťou vítane.

Explicitne sa upravuje tzv. medzitýmný rozsudok v odvolacom konaní.

K bodu 121 (§ 221 ods. 1 písm. h))

Predkladateľ neupúšťa od zásady, že odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie iba v taxatívne vypočítaných prípadoch. Dávnejšie dôvody pre zrušenie rozhodnutia napadnutého odvolaním a to pre nedostatočne zistený skutkový stav a pre nepreskúmateľnosť poskytovali značne široký priestor na zrušovanie rozhodnutí aj v prípadoch, keď odvolací súd mohol prípad vecne ukončiť. Aplikačná prax však potvrdzuje, že novo vymedzené dôvody na zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom spôsobujú v praxi určité problémy. Kým odvolacie súdy poukazujú na nekvalitné rozhodnutia prvostupňových súdov, prvostupňové súdy namietajú, že odvolacieho súdy zrušujú rozhodnutie niekedy aj bez uvedenia konkrétneho dôvodu alebo najčastejšie s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) dochádza k zrušovaniu rozhodnutí súdov prvého stupňa pre odňatie možnosti konať pred súdom napríklad pre nedostatočné odôvodnenie. Konanie pred odvolacím súdom je konaním apelačného súdu v plnej jurisdikcií s možnosťou modifikovať skutkový stav. Odvolacie súdy namietajú, že súdy prvého stupňa vykonajú niekedy aj povrchne všetky navrhnuté dôkazy očakávajúc, že tým odpadne jedna z kumulatívnych podmienok na zrušenie rozhodnutia. Navrhuje sa preto zmena § 221 ods. 1 písm. h/ a podľa navrhovaného ustanovenia odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak tzv. „úplne zlyhá." To znamená tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke je rozhodnutie nesprávne. Nová právna úprava vytvorí stav, podľa ktorého v skutkovo ustálenej veci pri nesprávnom právnom posúdení odvolací súd rozhodne a uvedie správne právne dôvody. Navrhovaná právna úprava počíta aj s upozornením účastníkov na možné iné právne posúdenie veci. Navrhovaná právna úprava navrhuje aj v dovolacom konaní vecné ukončenie pre prípad, že ide len o nesprávne právne posúdenie veci Ak napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom zistení skutkového stavu, odvolaciemu súdu sa rozširujú možnosti vrátenia veci na súd prvého stupňa bez zrušenia veci a s pokynom doplniť dokazovanie. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") v článku 6 vyžaduje spravodlivé rozhodnutie v primeranej lehote. Často krát opakované zrušovanie veci je práve na úkor včasného vybavenia veci. Dohovor naviac nežiada ani odvolacie konanie v civilných veciach, na rozdiel od trestných vecí. Slovenský procesný poriadok je založený na tzv. apelačnom systéme, to znamená odvolací súd nemusí iba zrušiť rozhodnutie, ale môže ho zmeniť. Môže aj doplňovať dokazovanie a uvádzať aj nové rozhodujúce skutočnosti pri splnení zákonných podmienok (§ 205a). V odvolacom konaní teda nemáme ani kasačný, ani revízny princíp, ale apelačný. Pre odvolacie súdy by menej presvedčivé rozhodnutie súdu prvého stupňa nemalo znamenať automaticky dôvod na zrušenie rozhodnutia, čo sa v praxi aj stávalo podľa § 221 ods. 1 písm. f/. Tak súdy prvého stupňa, ako aj odvolacie súdy musia svojimi rozhodnutiami privodiť spravodlivé rozhodnutie v primeranej lehote a zrušovanie rozhodnutí bolo často krát na úkor poskytnutia spravodlivosti v primeranej lehote. Ak sa navrhuje, aby dovolací súd vecne ukončil prípad, očakáva sa zo strany odvolacích súdov maximálne využitie prvkov apelačného systému. Súdna prax potvrdzuje, že kým zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa znamenalo výrazne oddialenie konečného vybavenia veci, tak vrátenie veci bez zrušenia s jasnými pokynmi znamenalo pomerne skoré vrátenie veci na odvolací súd a dosiahlo sa tak skoršie právoplatné vybavenie veci.

Navrhovaná právna úprava zapadá do komplexu ustanovení proti zbytočným prieťahom v civilnom konaní. Nesprávnym právnym posúdením veci na účely aplikácie navrhovaného ustanovenia je stav, kedy súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Predkladateľ za nesprávne právne posúdenie veci na účely navrhovaného ustanovenia nepovažuje stav, keď súd prvého stupňa síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo súd prvého stupňa použil správny právny predpis, správne ho interpretoval (vykladal), ale ho nesprávne aplikoval Tieto dve podoby nesprávneho právneho posúdenia veci by neriešili problém niekedy zbytočného zrušovania veci, pretože by to odvolaciemu súdu umožnilo zrušiť rozhodnutie aj pri sebamenšom inom výklade, inak správne použitého hmotnoprávneho inštitútu.

Napríklad pri náhrade škody, ak súd prvého stupňa použil správne hmotnoprávne ustanovenie, pri náležite zistenom skutkovom stave odvolací súd nemôže zrušiť rozhodnutie len preto, že sa nestotožňuje s výškou škody. Ak súd prvého stupňa v takomto prípade nesprávne aplikoval inak správne ustanovenie na správne zistený skutkový stav, odvolaciemu súdu nič nebráni vecne ukončiť prípad priznaním náhrady škody v spravodlivej výške. Navrhovaná právna úprava môže privodiť zvýšenú predvídateľnosť možnosti skončenia veci v odvolacom konaní. Otvára sa zároveň priestor pre súdy prvého stupňa, aby minimalizovali možnosť zrušenia veci. Napríklad, ak v prípade sporu o nájomné z nebytových priestorov súd prvého stupňa naviac aj zistí skutkový stav pre prípadné bezdôvodné obohatenie (zistenie porovnateľného nájmu za podobných podmienok), pre odvolací súd tak bude vytvorený priestor pre vecné ukončenie veci, ak dospeje k záveru, že sa pre neplatnosť zmluvy malo priznať bezdôvodné obohatenie.

Odvolací súd by mal v prípade vrátenia veci súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania uviesť jasné pokyny a mal by tak urobiť vo vlastnom záujme, pretože ak súd prvého stupňa použil správne hmotnoprávne ustanovenie na posúdenie veci, tak odvolací súd nemá na zrušenie veci splnenú jednu z kumulatívnych podmienok a nevyhol by sa opätovnému vráteniu veci súdu prvého stupňa (bez zrušenia rozhodnutia) na ešte ďalšie doplňovanie dokazovania. Za nesprávne právne posúdenie sa tiež považuje stav, keď prvostupňový súd neuviedol žiadne ustanovenie. Použiť správne ustanovenie neznamená iba opísať iba jeho dikciu, ale priradiť ho k zistenému skutkovému stavu. Inak by bol odvolací súd nútený konštatovať, že súd prvého stupňa nepoužil správny právny predpis.

Tiež je významne, či správne použité ustanovenie sa týka rozsahu prieskumu napr. nesprávne ustanovenie nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z z. o úrokoch z omeškania by nemalo dopad na posudzovanie správnosti výroku o istine.

Ak odvolací súd ruší rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, je dôležité, aby uviedol jasný právny názor. Iba vysloveným právnym názorom je možné, aby bol súd prvého stupňa rozhodnutím odvolacieho súdu viazaný (§ 226).

Na strane druhej pre súdy prvého stupňa je dôležité, aby napriek čiastočne kontradiktórnemu procesu, ktorý navrhovaná novela nijako neobmedzuje, práve naopak ho precizuje, favorizovali článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby procesný postup vrátane meritórneho rozhodnutia bol odzrkadlením princípu spravodlivosti. Za tým účelom im zákon umožňuje výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci a neporušuje sa rovnosť účastníkov konania (§ 120 ods. 1 in fine).

K bodu 122 (§ 221 ods. 1 písm. j)

Vzhľadom na nejednotné postupy v súdnej praxi sa explicitne ustanovuje, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom je aj schválenie zmieru odvolacím súdom.

K bodu 123 (§ 221 ods. 2)

Ide o jednoduchšiu formu ďalšieho postupu súdu po zrušení rozhodnutia podľa dôvodov, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia. Formulácia počíta aj len so zrušením rozhodnutia bez ďalšieho, napr. zrušenie uznesenia o poriadkovej pokute.

K bodu 124 (§ 221 ods. 3)

Úprava je spojená s novým mechanizmom v § 221 ods. 2.

K bodu 125 (§ 228)

V odseku 1 sú vypočítané dôvody, na základe ktorých možno napadnúť právoplatný rozsudok žalobou na obnovu konania. Tieto vychádzajú predovšetkým z platného § 228 ods. 1. Vo vymedzení prípustnosti obnovy konania sa zachováva doterajšia úprava v tom, že žalobu je možné podať len proti právoplatným rozhodnutiam a rozširujú sa dôvody.

Predkladateľ pri navrhovanej úprave zobral do úvahy aj rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev z 18. júla 2007 (Štátna pomoc - ESUO - Hutnícky priemysel) vo veci C 119/05 (Ministero dell'Industria, del Commercio e dell'Artigianato v. Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,). V uvedenom rozsudku Súdny dvor argumentoval tým, že súdy mali povinnosť prihliadať na komunitárne právo ex offo. Tým, že vnútroštátne súdy nepriznali právne účinky norme komunitárneho práva, bez príslušnej právomoci rozhodli o neplatnosti tejto normy. Táto právomoc právom prináleží iba Súdnemu dvoru.

Navrhovaná právna úprava v odseku 3 reaguje na čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Touto právnou úpravou sa umožní v záujme rešpektovania záväzkov prijatých Slovenskou republikou zabezpečiť súlad rozhodnutí súdov s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Návrhom na obnovu konania môže účastník napadnúť i právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval. Rovnako tak je možné návrhom na obnovu konania napadnúť právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie a zmenkový (šekový) platobný rozkaz.

K bodu 126 (§ 230 ods. 2 písm. d))

Po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku bude možné podať návrh na obnovu konania aj na základe novonavrhovaného dôvodu pre rozpor napadnutého rozsudku s rozhodnutím ESD alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

K bodu 127 (§ 238 ods. 5)

V aplikačnej praxi vznikali výkladové otázniky, či je prípustné dovolanie vo veciach, ak ide už len o príslušenstvo pohľadávky. Za príslušenstvo sa považujú: úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania, náklady spojené s uplatnením pohľadávky a teda aj priznané trovy konania. Za príslušenstvo sa nepovažuje zmluvná pokuta. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, navrhuje sa prípustnosť dovolania odvíjať rovnako od limitu pre prípustnosť dovolania tak, ako je to pri pohľadávke .Pri príslušenstve samotnom ako premetu dovolacieho konania bude dôležitá jeho výška v čase začatia dovolacieho konania a to aj keby sa jeho výška dodatočne v priebehu dovolacieho konania menila.

K bodu 128 (§ 239 ods. 1)

V odseku 1 sa pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci postúpenia veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev Ak súd prvého stupňa nemá povinnosť postúpiť vec na riešenie prejudiciálnej otázky ESD, predkladateľ navrhuje nepripustiť odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na postúpenie veci ESD na riešenie prejudiciálnej otázky (§202ods.3 písm. o). Na rozdiel od prvostupňového súdu odvolací súd má povinnosť postúpiť vec na riešenie prejudiciálnej otázky a navrhuje sa možnosť preskúmania jeho rozhodnutia v dovolacom konaní.

K bodu 129 (§ 241 ods. 3)

V súvislosti so zmenami v úprave úkonov súdu prvého stupňa a konania na odvolacom súde (najmä § 209 a § 211) vykonanými s účinnosťou od 1. júla 2007 zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorými sa posilnila procesná ekonomika konania vrátane zásady hospodárnosti konania a zároveň prispeli k zrýchleniu civilného konania a k odstráneniu zbytočných prieťahov, sa navrhuje doplniť v § 241 odseku 3 vnútorný odkaz na obdobnú aplikáciu vybraných ustanovení - § 209a § 213 ods.2

Platný vnútorný odkaz na § 209 smeruje k rozdeleniu úkonov medzi súd prvého stupňa a dovolací súd a to v závislosti od toho, či sa podanie nachádza na súde prvého stupňa, alebo už bolo predložené dovolaciemu súdu.

Ak bude dovolací súd toho názoru, že na vec sa vzťahuje ustanovenie, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo aplikované a je pre vybavenie veci rozhodujúce, vyzve účastníka konania, aby sa k možnej aplikácií takéhoto ustanovenia vyjadril. Sleduje sa tým predchádzanie prekvapivým rozhodnutiam v súvislosti so zmenou kasačného princípu na princíp revízny vo fakultatívnej rovine.

K bodu 130 (§ 243b ods. 1 až 3)

Navrhuje sa nová úprava rozhodovania dovolacieho súdu.

Právna teória rozoznáva tri základné typy opravného konania, a to apeláciu, revíziu a kasáciu (porov. : Systém opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava: Manz 1998).

Apelačné opravné konanie je založené na zásade úplnej prieskumnej právomoci opravného orgánu (súdu), ktorý preskúmava jednak skutkové zistenia prvostupňového orgánu, jednak jeho právne závery, a má spravidla plnú jurisdikciu vo veci, teda môže preskúmavané rozhodnutie zmeniť, zrušiť alebo potvrdiť. V Slovenskej republike je na apelačnom princípe založené odvolacie konanie v občianskom súdnom procese, ale aj v trestnom a správnom procese.

Revízne opravné konanie oprávňuje účastníkov dožadovať sa preskúmania napadnutého rozhodnutia z hľadiska porušenia hmotnoprávnych i procesných predpisov v medziach uplatneného návrhu a z dôvodov v ňom tvrdených. Revízny orgán pritom spravidla nepreskúmava skutkový stav zistený nižším orgánom, ale z jeho skutkových zistení vychádza. Odstránenie prípadných nezákonností v zistení skutkového stavu prenecháva nižšiemu orgánu tým, že jeho rozhodnutie zruší. Revízny orgán má však rovnako ako apelačný orgán vo veci plnú jurisdikciu, môže teda napadnuté rozhodnutie aj zmeniť, samozrejme vo vyššie uvedených medziach svojej prieskumnej právomoci (teda zásadne len z právnych, nie skutkových dôvodov, napr. ak orgány nižšieho stupňa správne zistili skutkový stav, ale tento bol nesprávne právne kvalifikovaný).

Kasačné opravné konanie umožňuje – podobne ako revízne opravné konanie – účastníkom konania dožadovať sa preskúmania napadnutého rozhodnutia len po stránke právnej, nie však skutkovej. Kasačný orgán však na rozdiel od predchádzajúcich dvoch opravných systémov nemá vo veci plnú jurisdikciu, nemôže teda o nej rozhodnúť s konečnou platnosťou. Ak zistí, že preskúmavané rozhodnutie je nesprávne, musí ho zrušiť a vrátiť orgánu nižšieho stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Podstatou je pritom viazanosť nižšieho orgánu právnym názorom kasačného orgánu. Napadnuté rozhodnutie tak môže kasačný orgán len potvrdiť alebo zrušiť. V platnom právnom poriadku Slovenskej republiky je na kasačnom princípe založené dovolacie konanie v občianskom aj trestnom súdnom konaní. Najvyšší súd ako dovolací súd buď zamietne podané dovolanie alebo zruší napadnuté rozhodnutie.

Použitie jednotlivých typov opravných prostriedkov je ponechané na rozhodnutí zákonodarcu; z Ústavy SR, ani z Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd nevyplývajú v tomto smere žiadne obmedzenia. Napriek tomu je použitie určitých opravných prostriedkov typické pre určité typy vzťahov medzi preskúmavajúcim orgánom a nižším organom.

Použitie apelačného a revízneho princípu je typické pre rovnorodú sústavu orgánov, kde sa jednotlivé stupne orgánov nelíšia vo svojej právomoci ani úlohe, ale len v inštančnom postupe, a kde každý zo stupňov v tomto inštančnom postupe má právomoc rozhodovať o veci samej. Na apelačnom/revíznom princípe by preto spravidla mali byť vybudované opravné konania pred jednotnou sústavou orgánov – pred správnymi orgánmi jedného odvetvia štátnej správy a pred riadnymi súdmi. Tieto systémy sa preto historicky vyvinuli práve v krajinách, kde štátna správa a súdy pôvodne splývali do jednej sústavy orgánov, ktoré sa neskôr od seba odčlenili a prevzali aj svoje skoršie opravné prostriedky.

Naopak, použitie kasačného orgánu je typické pre presahujúce vzťahy, teda také, kde prieskumný orgán nepatrí do sústavy orgánov, ktoré vydali napadnuté rozhodnutie, a jeho úloha a právomoc je spravidla odlišná od rozhodovania vo veci samej. Preto je na kasačnom princípe spravidla vybudované správne súdnictvo – správny súd nemôže nahrádzať svojím rozhodovaním správny orgán, iba skúma zákonnosť jeho rozhodnutia a postupu – ako aj konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý tiež nepatrí do sústavy ostatných štátnych orgánov, preto nemôže svojím rozhodnutím nahrádzať ich právomoc, ale skúma len ústavnosť ich rozhodnutí a postupu. Kasačný princíp historicky vznikol (a dodnes pretrváva) vo Francúzsku. Po Francúzskej revolúcii totiž v súlade s vtedajším dobovým názorom prevládalo presvedčenie, že sudca je len „ústami zákona", ktorý nesmie zákon ani tvoriť, ani ho vykladať (!); táto právomoc mala patriť jedine zákonodarcovi. Vzhľadom na to, že súdenie prirodzene z času na čas vyžadovalo vykonať výklad zákona, zriadil francúzsky parlament tzv. Kasačný tribunál (Tribunal de Cassation), ktorý bol formálne súčasťou parlamentu (teda orgánom nesúdnym) s úlohou vykonávať akýsi „autentický" výklad zákona. Na Kasačný tribunál sa mohol obrátiť účastník konania pred súdom, ak sa domnieval, že súd protiprávne vykonal výklad zákona, aby tento výklad preskúmal. Keďže Kasačný tribunál nebol súdom, nemohol v takom prípade rozhodnúť vec samu; iba napadnuté rozhodnutie zrušil a zaviazal rozhodujúci súd svojím právnym názorom. Iba tradíciou sa stalo, že tento systém pretrval vo Francúzsku aj potom, čo bol Kasačný tribunál zmenený na Kasačný súd; v súčasnosti môže dokonca i Kasačný súd rozhodnúť vo veci samej.

Kasačný princíp v dovolacom konaní nie je ani typický pre úpravu civilného procesu na našom území. Navrhovaný revízny princíp platil v minulosti v práve platnom na území Slovenskej republiky do roku 1950 v dovtedajšom Občianskom sporovom poriadku (zákonným článok I/1911): Podľa § 543 ods. 1 a 2 vtedajšieho O. s. p.: „(1) Ak je vec zrelá na rozhodnutie na základe skutkového stavu zisteného v rozsudku odvolacieho súdu alebo zistiteľného v dovolacom konaní, v zmysle §§ 534-537, dovolací súd vynesie rozsudok vo veci samej alebo pozbaví účinnosti rozsudok odvolacieho súdu a urobí miesto neho zodpovedajúce rozhodnutie. Pritom súd nie je viazaný žiadosťami strán. (2) Ak dovolací súd nemôže rozhodnúť v zmysle predchádzajúceho odseku, rozviaže vcelku alebo sčasti rozsudok a konanie odvolacieho súdu a upraví odvolací súd, aby ďalej konal a znova rozhodol.". Obdobná úprava platila v českých krajinách a ako vyplýva z rozhodnutí prvorepublikového Navyššieho súdu uverejnených v systéme ASPI, Najvyšší súd vo veci samej rozhodoval pomerne často, dokonca v niektorých prípadoch zmenil zhodné rozhodnutia oboch nižších inštancií (napr. rozsudok sp. zn. Rv I 464/42, ktorým Najvyšší súd zmenil zamietajúce rozsudky oboch nižších súdov tak, že vyhovel žalobe; naopak, v rozsudku sp. zn. Rv I 407/22 zamietol žalobu, ktorej bolo vyhovené oboma súdmi nižšieho stupňa).

Táto úprava bola zrušená zákonom č. 142/1950 Zb. o občianskom súdnom konaní, ktorým bola do nášho právneho poriadku vnesená ako nový mimoriadny opravný prostriedok sťažnosť pre porušenie zákona, ktorá bola budovaná na kasačnom princípe (vzhľadom na jej osobitné „akademické" účinky). Táto úprava bola potom v zásade prevzatá aj v pôvodnom znení Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. od 1. apríla 1964.

Dovolanie bolo do nášho právneho poriadku znovu zavedené až v roku 1992 na základe novely Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 519/1991 Zb. Dôvodom výberu kasačného princípu pre dovolanie pritom bolo výlučne vtedajšie federatívne usporiadanie štátu a snaha, aby vtedajší Najvyšší súd ČSFR nezasahoval svojím rozhodovaním do činnosti súdnych sústav oboch republík (porov. dôvodovú správu k § 237 až 243d, Federálne zhromaždenie 1991, tlač 679: „... K tomu je ještě třeba dodat, že toto řešení odpovídá i vytýčeným zásadám o rozdělení kompetencí mezi národními republikami a federací. Rozhodování Nejvyššího soudu ČSFR ve věci samé by nebylo s těmito zásadami v souladu.").

Z uvedených dôvodov je preto zrejmé, že vzhľadom na charakter právneho poriadku Slovenskej republiky nie je dovolacie konanie založené na kasačnom princípe opodstatnené. Najvyšší súd patrí podľa čl. 142 Ústavy SR do jednotnej sústavy súdov a má rovnakú právomoc, postavenie a spôsob menovania sudcov, ako okresné a krajské súdy. Sudcovia Najvyššieho súdu požívajú rovnakú mieru nezávislosti ako ostatní sudcovia. Nie je preto dôvod na to, aby tento súd nemohol byť považovaný za súd plnej jurisdikcie, teda aby nemohol sám rozhodovať vo veci samej rovnako, ako to robí prvostupňový alebo odvolací súd. Napokon, príklady rozhodovania Najvyššieho súdu v plnej jurisdikcii existujú už dnes najmä v správnom súdnictve (žaloby proti nečinnosti a žaloby proti zásahu, ak je žalovaným orgán s pôsobnosťou pre celé územie SR), pričom proti rozhodovaniu Najvyššieho súdu vo veci samej, dokonca v jedinej inštancii, nie sú vznášané zásadnejšie námietky. Tento záver podporuje aj ustanovenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorých súdy majú poskytnúť ochranu právu účastníka čo najrýchlejšie (v primeranej lehote). Keďže účastníkovi konania sa poskytne účinná právna ochrana až konečným rozhodnutím vo veci samej, musí byť záujmom štátu upraviť systém opravných prostriedkov v civilnom procese tak, aby vec mohla byť čo najrýchlejšie s konečnou platnosťou ukončená. Kasačný princíp je pritom aj vzhľadom na vyššie uvedené teoretické výhrady s týmto záujmom v priamom rozpore. V právnych veciach, v ktorých bolo konštatované porušenie práva na súdnu ochranu bez prieťahov boli konštatované prieťahy najmä v súvislosti s rozhodovaním rôznych súdnych inštancií. Ak sa po zrušení spis vracia na súd nižšieho stupňa, spravidla ide znovu o niekoľkomesačné až ročné konanie do konečného vybavenia veci. Ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyžaduje, aby sa spravodlivosť poskytla v dvoch, troch alebo viacerých súdnych inštanciách. Vyžaduje, aby o ochrane subjektívnych práv a osôb rozhodol súd a v primeranej lehote. Iba v trestných veciach výslovne žiada, aby bolo prípustné odvolanie (článok II dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru).

Predkladateľ preto nevidí dôvod, aby skutkovo ustálenú vec nemohol ukončiť rozhodnutím vo veci samej aj Najvyšší súd. K definitívnemu ukončeniu veci môže prispieť vysokou mierou aj samotný dovolací súd. Návrh zákona pritom počíta s tým, aby sa tak mohlo stať iba v skutkovo ustálených veciach a po náležitom informovaní účastníkov konania o možnej aplikácii iného ustanovenia právneho predpisu.

Porovnanie právnych úprav v okolitých štátoch

Z okolitých štátov zdieľa Slovenská republika historicky spoločný právny systém a osobitne takmer totožné právne úpravy civilného procesu (okrem Česka) s Rakúskom, Maďarskom, Chorvátskom, Slovinskom a Nemeckom. Predkladateľ preto považuje za potrebné poukázať aj na právne úpravy v týchto štátoch, ktoré môžu slúžiť ako inšpirácia.

Nemecko „Zivilprocessordnung" (Občiansky súdny poriadok) z roku 1980 v znení vyhlásenom 5. decembra 2005, BGBl. s. 3202; 2006 I s. 431; 2007 I s. 1781.

§ 561 - Ak z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva porušenie práva, avšak rozhodnutie samo je z iných dôvodov správne, treba revíziu zamietnuť.

§ 562 - (1) V rozsahu, v ktorom sa revízia považuje za dôvodnú, treba napadnutý rozsudok zrušiť. (3) Revízny súd však rozhodne vo veci samej, ak bol rozsudok zrušený len v dôsledku porušenia práva pri použití zákona na zistený skutkový stav, pričom podľa tohto je ... reálne rozhodnutie.

Chorvátsko „Zakon o parničnom postupku" (zákon o sporovom konaní)

Článok 394 - Ak zistí revízny súd, že existuje podstatné porušenie ustanovení sporového konania, pre ktoré sa môže podať revízia, okrem porušení uvedených v odsekoch 2 a 3 tohto článku, revízny súd uznesením zruší vcelku alebo sčasti rozsudok druhostupňového a prvostupňového súdu alebo len druhostupňového súdu a vec vráti na nové prejednanie tomu istému alebo inému senátu prvostupňového alebo druhostupňového súdu, prípadne inému príslušnému súdu.

Článok 395 - Ak revízny súd zistí, že hmotné právo bolo nesprávne použité, rozsudkom vyhovie revízii a zmení napadnutý rozsudok. Ak revízny súd zistí, že je v dôsledku nesprávneho použitia hmotného práva nedostatočne zistený skutkový stav a ak v dôsledku toho nemá podmienky na zmenu napadnutého rozsudku, uznesením vyhovie revízii, zruší vcelku alebo v časti rozsudok druhostupňového a prvostupňového súdu alebo len druhostupňového súdu a vec vráti na nové prejednanie tomu istému alebo inému senátu prvostupňového alebo druhostupňového súdu.

Slovinsko „Zakon o pravdnem postopku" (zákon o sporovom konaní), Úradný vestník republiky Slovinsko č. 26/1999 v znení neskorších predpisov

Článok 379 - Ak zistí revízny súd závažné porušenie pravidiel sporového konania, z ktorých je prípustná revízia, revízny súd uznesením zrušení vcelku alebo v časti rozsudok súdu druhého stupňa alebo súdu prvého stupňa alebo len súdu druhého stupňa a vráti vec na nové prejednanie tomu istému alebo inému senátu prvého alebo druhého stupňa alebo inému príslušnému súdu.

Ak zistí, že hmotné právo bolo nesprávne použité, vyhovie revízny súd rozsudkom revízii a zmení napadnutý rozsudok.

Rakúsko (Zivilprocessordnung č. 113/1895 r. z. v znení neskorších predpisov)

§ 510 ods. 1- Revízny súd rozhoduje zásadne vo veci samej.

§ 512 - Ak revízny súd zistí, že revízia bola podaná zlomyseľne alebo na predĺženie konania, treba revidentovi uložiť trest za zlomyseľnosť.

K bodu 131 (§ 243i)

Legislatívno-technická úprava. Doplnenie vnútorného odkazu v zátvorke, nakoľko konanie na dovolacom súde je riešené v § 242 až 243d.

K bodu 132 (§ 246a ods. 4)

Pri založení miestnej príslušnosti podľa § 246a ods. 1, veta druhá, OSP, keď príslušnosť súdu je daná všeobecným súdom navrhovateľa, v praxi došlo k situácii, že totožné rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmava viacero súdov na základe žalôb prokuratora a účastníka konania. Vzhľadom na rozdielnosť navrhovateľov nepôjde o prekážku začatého konania. Takýto stav nie je žiaduci, preto je namieste zaradiť do ustanovenia § 246a OSP nový odsek upravujúci príslušnosť na podanie žaloby prokurátorom za podmienok ustanovených v § 35 ods. 1 písm. b) OSP tak, že v prípade, ak preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia je už predmetom konania začatého na krajskom súde, príslušnom podľa všeobecného súdu účastníka, aj na konanie o žalobe prokurátora bude príslušný tento krajský súd.

K bodu 133 (§ 250 ods. 1)

Cieľom navrhovaného ustanovenia je umožniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj účastníkovi správneho konania, ktorý síce nie je navrhovateľom, ale zrušením rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť jeho práva a povinnosti dotknuté. Právna úprava je tiež reakciou na požiadavky Aarhurského dohovoru.

K bodu 134 (§ 250ja ods. 1)

Zmena bola prijatá na rokovaní vlády Slovenskej republiky. Išlo o neodstránený rozpor t. j. predkladateľom neakceptovanú zásadnú pripomienku uplatnenú Protimonopolným úradom Slovenskej republiky a Úradom pre verejné obstarávanie v rámci medzirezortného pripomienkového konania nad rámec zmien v článku I návrhu zákona. Zakotvuje sa možnosť podať odvolanie proti rozsudku správneho súdu pri ktoromkoľvek dôvode zrušenia rozhodnutia správneho orgánu obsiahnutom v § 250j ods. 2 písm. a) až e). Odstraňujú sa výnimky obsiahnuté v doterajšom § 250ja ods. 2.

K bodu 135 (§ 250ja ods. 2)

Zmena je spojená so zmenou v odseku 1 (porov. predchádzajúci bod).

K bodu 136 (§ 250zf ods. 2)

V platnom odseku 1 je zakotvená aktívna legitimácia prokurátora na podanie návrhu.

V odseku 2 sa však hovorí o tom, kto podal návrh na začatie konania. Tento nesúlad sa navrhovanou zmenou odstraňuje.

K bodu 137 (§ 250zfa)

Ústava Slovenskej republiky v čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) predpokladá, že o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy so zákonmi vo veciach územnej samosprávy (čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky) a so zákonmi, nariadeniami vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy vo veciach plnení úloh štátnej správy (čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) by mohol rozhodovať okrem Ústavného súdu Slovenskej republiky aj iný súd, t.j. všeobecný súd.

Rozšírenie pôsobnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v nedávnej minulosti a súvisiaca požiadavka, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval, ak je to možné, len o najzávažnejších veciach, odôvodňujú prenesenie rozhodovania o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy na všeobecné súdy. Rozhodovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, zostáva zachované.

Navrhované ustanovenie, rovnako ako čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, dôsledne rozlišuje podmienky rozhodovania o prípadnom nesúlade všeobecne záväzného nariadenia so zákonom vo veciach územnej samosprávy a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy (prenesenej štátnej správy) so zákonom a tiež aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Oprávneným na podanie návrhu je prokurátor po tom, ako sa domáhal zrušenia či zmeny všeobecne záväzného nariadenia protestom prokurátora, a obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny kraj jeho protestu nevyhoveli. Prokurátori pri vykonávaní pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti preskúmavajú zákonnosť všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy, či už na základe vlastných poznatkov zo zasadnutí zastupiteľstiev alebo z podnetov fyzických a právnických osôb.

Podanie návrhu na súd je kontinuálnym pokračovaním vykonávania dozoru nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy podľa zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre.

Prijatie navrhovanej úpravy podstatne, okrem iného, zjednoduší existujúci stav, keď každý prokurátor po neúspešnom proteste proti všeobecne záväznému nariadeniu orgánu územnej samosprávy predkladal požiadavku generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Mechanizmus straty účinnosti či platnosti všeobecne záväzného nariadenia po právoplatnom vyslovení nesúladu medzi všeobecne záväzným nariadením a právnym predpisom, ako aj mechanizmus dočasného pozastavenia účinnosti všeobecne záväzného nariadenia súdom na návrh prokurátora korešponduje existujúcej úprave postupu Ústavného súdu Slovenskej republiky (čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, § 38 zákona NR SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

Navrhovaná úprava z pohľadu fyzických a právnických osôb, teda nositeľov práv a povinností založených všeobecne záväznými nariadeniami, prehĺbi realizáciu demokratických práv v právnom štáte a je i nezanedbateľným príspevkom k dostupnejšej vymožiteľnosti práva. Súčasne ide aj o určitý zlomový moment vo výkone správneho súdnictva. Realizuje sa dosiaľ obsolentný ústavný predpoklad spočívajúci v rozhodovaní všeobecných súdov o súlade všeobecne záväzných nariadení ako normatívnych aktov orgánov územnej samosprávy so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

K bodu 138 (§ 251 ods. 2)

Rozširuje sa predmet výkonu rozhodnutia o pohľadávky štátu vzniknuté v súvislosti s uloženými ochrannými opatreniami v trestnom konaní tiež aj v nadväznosti na pripravované novely trestných kódexov.

K bodu 139 (§ 273c ods. 1)

Ide o zjednotenie terminológie.

K bodu 140 (§ 279 ods. 2)

Cieľom tejto úpravy je zaradenie pohľadávok Zboru väzenskej a justičnej stráže pri realizácii exekúcie medzi prednostné pohľadávky z dôvodu zvýšenia efektívnosti vymáhania tohto špecifického druhu pohľadávok štátu v správe Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Navrhovaná úprava predpokladá zaradiť pohľadávky Zboru väzenskej a justičnej stráže ako pohľadávky štátu do výhodnejšieho režimu ich uplatnenia, zaradením medzi prednostné pohľadávky spolu so súdnymi pohľadávkami vzhľadom na to, že Zbor väzenskej a justičnej stráže je súčasťou rozpočtovej kapitoly Ministerstva spravodlivosti SR a podstatná časť pohľadávok Zboru väzenskej a justičnej stráže, a to trovy výkonu väzby sú určené rozhodnutiami súdov.

Dôvodom tohto výhodnejšieho zaradenia je skutočnosť, že tieto druhy pohľadávok sú pohľadávkami, ktoré vznikli štátu ako náklad, trovy za obvineného resp. odsúdeného.

K bodu 141 (§ 282 ods. 1)

Uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia pre pohľadávky štátu a ktoré vymáha Justičná pokladnica, sa zo zákona zrušuje, ak ho vydá súdny úradník a je proti nemu podané odvolanie (§ 374 ods. 3 v spojení s § 202 ods. 2). V aplikačnej praxi boli zaznamenané výkladové otázniky práve s takýmto zrušením uznesenia a to z dôvodu, že banky prestali blokovať prostriedky a došlo k účelnej nemajetnosti povinného a zmareniu výkonu rozhodnutia. Zrušením rozhodnutia však výkon rozhodnutia nekončí. V snahe predísť takýmto situáciám sa navrhuje, aby aj po prípadnom zrušení uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia bol blokovaný majetok povinného a to až do vymoženia pohľadávky, prípadne do zastavenia výkonu rozhodnutia, ak súd neurčí inak.

K bodu 142 (§ 305 písmeno a))

Viď dôvodová správa k § 282.

K bodu 143 (§ 313 ods. 1)

Viď dôvodová správa k zmene v § 282.

K bodu 144 (§ 372p)

Upravuje sa režim pôsobenia novej právnej úpravy (lex posterior) a starej právnej úpravy (lex priori). Generálnym pravidlom bude, že nová právna úprava sa bude vzťahovať aj na konania začaté pred nadobudnutím jej účinnosti (1. januárom 2009). Prelomením je odsek 2, ktorú súvisí s doplnením dôvodov, kedy môže podľa § 35 ods. 1 písm. f) podať návrh na začatie konania prokurátor - konkrétne, ak ide o vyslovenie neplatnosti prevodu alebo prechodu vlastníctva alebo o určenie vlastníctva a na podaní takého návrhu je verejný záujem. Z tohto nového dôvodu môže prokurátor podať návrh na začatie iba v právnych vzťahoch, ktoré vznikli po 1. januárom 2009.

K bodu 145 (§ 374 ods. 2)

V nadväznosti na zmeny zakotvené v § 38 (postavenie notára v dedičskom konaní), v § 45 ods. 7 (elektronická komunikácia s účastníkmi konania) a na zavedenie nového inštitútu rozkazu na plnenie rešpektujúc ústavný príkaz obsiahnutý v článku 123 Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona štátu sa navrhuje doplniť zákonné splnomocňovacie ustanovenie na vydanie spravovacieho poriadku.

K článku II ((Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom)

K § 51 ods. 2 písm. d)

Zmena je spojená so zavedením nového druhu rozhodnutia rozkazu na plnenie.

K článku III a článku VI (Zákon o obecnom zriadení, zákon o samosprávnych krajoch)

Navrhovaná úprava v čl. I (bod 1 a 135) si vyžaduje doplnenie zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v situácii, ak súd na návrh prokurátora rozhodnutím vyslovil, že medzi všeobecne záväzným nariadením orgánu územnej samosprávy a zákonom je nesúlad.

Navrhované úpravy týkajúce sa zverejňovania právoplatných rozhodnutí súdov významne prispejú k informovanosti fyzických a právnických osôb ako nositeľov práv a povinností založených všeobecne záväznými nariadeniami orgánov územnej samosprávy. Zvýši sa tým i kontrola najširšej verejnosti nad zákonnosťou rozhodovania orgánov samosprávy.

K článku IV (Zákon o katastri nehnuteľností)

K bodu 1 (§ 31a písm. e))

Prerušenie vkladového konania pri vydaní predbežného opatrenia o zákaze nakladať s nehnuteľnosťou sa javí ako najefektívnejšie riešenie, pretože jednak zabráni nástupu vecnoprávnych účinkov a jednak bude umožnené pokračovať vo vkladovom konaní po strate účinkov predbežného opatrenia. Predkladateľ dodáva, že zrušenie návrhu na vklad v prípade predbežného opatrenia o zákaze nakladania s nehnuteľnosťou (porov. českú právnu úpravu), by mohlo znamenať výraznejší zásah do práva vlastniť majetok a pri nedôvodnosti predbežného opatrenia by účastník vkladového konania bol nútený opakovať úkony v katastrálnom konaní. Navrhovaná právna úprava je len o rozšírení dôvodov na prerušenie vkladového konania. Odstránia sa zároveň aj výkladové otázniky spojené s účinkom predbežného opatrenia.

K bodu 2 (§ 34 ods. 2)

Zmena súvisí so zmenou navrhovanou v § 159 ods. 1 v článku 1. Navrhovaná právna úprava je súčasťou nového ochranného mechanizmu proti účelovým opakovaným prevodom nehnuteľností v snahe komplikovať súdny proces a faktické vrátenie nehnuteľnosti (restitutio in integrum).

Práva nadobúdateľa nijako nie sú dotknuté, pretože ide len o informatívnu poznámku a v prípade záujmu môže intervenovať v súdnom konaní, či už ako hlavný alebo vedľajší účastník (pozri dôvodová správa k § 159a v Článku 1). Navrhovaná úprava nijako nebráni platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva, ak bol prevodca oprávnený predmet prevodu previesť. Ponúka však riešenie, aby dotknuté osoby nemuseli vyvolávať ďalšie súdne konanie po úspešne ukončenom spore, prípadne rozširovať žalobu o nový predmet sporu a o ďalších žalovaných. Žalobcovi sa takto umožňuje s prehľadom podať žalobu proti účastníkom napadnutého právneho úkonu, prípadne viacerých právnych úkonov, ak došlo k opakovaným prevodom. Po podaní žaloby môže v ten istý deň navrhnúť poznámku s doložením žaloby potvrdenej v podateľni súdu a ďalšie prevody po zápise poznámky mu už nesťažia procesnú situáciu a zjednodušia mu navrátenie veci do predošlého stavu vrátane zosúladenia formálneho stavu v katastri so stavom skutočným. Obdobne, ak došlo k neplatnej dražbe, dotknutá osoba (napr. predchádzajúci vlastník) podá žalobu proti povinnému okruhu osôb (navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ) o neplatnosť dražby a ak vydražiteľ stihol previesť predmet dražby, tak aj proti účastníkom právneho úkonu vykonaného po dražbe o neplatnosť tohto právneho úkonu a po vyznačení poznámky „nemusí mať obavu", že dôjde k ďalším prevodom.

Navrhovaná právna úprava počíta so stavom, keď nie je vždy možné podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Ak napr. pri inak platnom dojednaní zabezpečovacieho prevodu práva ale jeho nezákonnom výkone došlo k ďalším prevodom vlastníctva. V právnom poriadku platnom na našom území, sa navrhovaný mechanizmus osvedčil a platil skoro sto rokov.

K článku V (Exekučný poriadok)

K bodu 1 (§ 41 ods. 3)

Navrhovaná reštrikcia je reakciou na nečestnosti vyskytujúce sa v praxi. Pri doterajšom vymedzení notárskej zápisnice, ktorá môže byť exekučným titulom, sa vytvoril priestor na vymáhanie takých záväzkov, v rámci ktorých boli nabalené vedľa samotnej poskytnutej sumy a úrokov z omeškania aj úžerné úroky ako odplata, zmluvné pokuty, „iné" poplatky a pod.

Notárska zápisnica, ktorá obsahuje právny záväzok vzniknutý z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov (úvery a pôžičky), bude môcť byť exekučným titulom, len za predpokladu, že právny záväzok, ktorý obsahuje táto notárska zápisnica, bude pozostávať iba zo sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úroky z omeškania. Ak pôjde o záväzky z iných právnych vzťahov, záväzok sa nemôže týkať zmluvných pokút, napr. ak by predmetom notárskej zápisnice mal byť záväzok predstavujúci cenu diela, záväzok by sa nemohol týkať zmluvných pokút dohodnutých v zmluve o dodaní takéhoto diela. Veriteľovi nič nebráni obrátiť sa na súd a získať exekučný titul v súdnom konaní na zmluvné pokuty. Sudca však tak v obchodno-právnych ako aj občiansko-právnych veciach môže neprimerane vysoké zmluvné pokuty znížiť.

K bodom 2, 3, 4, 5 a 6 (§ 47 ods. 1 písm. b), § 95 ods. 1 písm. a) a b), § 95 ods. 2 a § 95 ods. 3)

Podľa platnej právnej úpravy na jednej strane exekútor uloží povinnému splniť pohľadávku, na druhej strane mu však toto plnenie reálne znemožní zablokovaním účtu. Niet dôvodu, aby povinný nemohol splniť svoj dlh aj v priebehu exekúcie. Navrhovaná právna úprava je súladná s princípom ochrany povinného. Cieľom exekúcie je vymôcť plnenie podľa exekučného titulu a trovy exekúcie. Ak sa povinnému reálne znemožní plnenie, narastajú trovy exekúcie a takýto postup je v rozpore so zmyslom a účelom súdnej exekúcie. Banka bude blokovať účet povinného podľa príkazu súdneho exekútora do výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva, ale táto jej povinnosť bude prelomená tým, že povinnému musí umožniť splniť dlh. Za tým účelom exekútor popri príkazu banke, aby zablokovala vymáhanú pohľadávku a jej príslušenstvo oznámi aj účet, na ktorý povinný môže splniť svoj dlh.

Skutočnosť, že exekútor oznámi účet, na ktorý môže povinný dobrovoľne plniť nebráni povinnému, aby plnil oprávnenému z iných finančných prostriedkov než z tých, ktoré sú blokované bankou podľa § 95 ods. 1 písm. a). Banka nie je oprávnená zablokovať vyššiu sumu, ako tú, ktorú prikázal exekútor; to neplatí, ak ide o príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz aj na dávky, ktoré sa stanú splatnými aj v budúcnosti, prípadne ak v titule je povinnosť platiť v splátkach (§ 99 ods. 1).

K bodu 7 (§ 194 ods. 1)

Tieto zmeny sú spojené s novo navrhovaným § 49a OSP, v ktorom je zakotvená možnosť doručovania súdnych písomnosti účastníkovi súdnym exekútorom, ak o to iný účastník konania požiada a na jeho náklady. Nemusí ísť už len o exekútora, ktorý má sídlo exekútorského úradu v obvode toho súdu, ktorého doručenie sa má vykonať, alebo exekútora, ktorý má sídlo v obci, v ktorej sa má doručenie vykonať. Podľa § 49a OSP môže ísť o exekútora, ktorého si zvolí účastník konania, ktorý zároveň bude platiť náklady doručovania.

K bodu 8 (§ 194 ods. 8)

Porovnaj odôvodnenie k predchádzajúcemu bodu. Trovy doručenia súdnych písomností, ak účastník konania využije možnosť v § 49a OSP, bude hradiť tento účastník.

K bodu 9 § 201 ods. 1

Navrhovaná právna úprava rieši jeden z najzávažnejších problémov v exekučných konaniach a ktorý otriasa dôverou nielen v exekúciu ako inštitútu práva, ale aj v súdy. Ide o súdnu exekúciu. Platná právna úprava totiž umožňuje žiadať od povinného trovy vo väčšom rozsahu než to zodpovedá plneniu povinného v lehote uloženej mu exekútorom mimo výkonu priamej exekúcie. Z nazhromaždených podaní sťažovateľov možno vysledovať najčastejšie námietky proti výške trov exekútora a to aj za stavu, že plnili po tom, ako ich exekútor upovedomil o začatí exekúcie (do 14 dní). V rámci predbežných trov exekúcie totiž exekútori nevyčísľujú trovy korešpondujúce „dobrovoľnému" plneniu povinného, ale trovy vo výške, ako keby vymohli pohľadávku. V prípade, ak povinný plní presne podľa pokynu exekútora, nie je dôvod aby mal znášať trovy, ktoré patria exekútorovi pre prípad, že povinný „dobrovoľne" neplní. V praxi možno vysledovať rôzne postupy exekútorov, keď niektorí už nevrátia trovy, napriek tomu, že povinný plnil presne podľa pokynu exekútora. Iní exekútori zadržiavajú prevyšujúce trovy. Právna úprava počíta s upovedomením exekútora o ďalších trovách exekúcie (§ 202 ods. 1). Nie je preto dôvod, aby v predbežných trovách exekúcie exekútor nevyčíslil trovy korešpondujúce plneniu povinným bez priameho výkonu exekúcie.

K bodu 10 (prechodné ustanovenie)

Upravuje sa režim pôsobenia novej právnej úpravy.

K VII (Zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon))

K § 9a

Toto ustanovenie má za cieľ zefektívniť ochranu ústavou garantovaného práva na rovnosť a práva na rovnaké zaobchádzanie, zakotveného v slovenskej antidiskriminačnej legislatíve (napr. zákon 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov, zákon č. 311/2001 zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 29/84 o sústave základných škôl a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov apod.) a v európskych antidiskriminačných smerniciach . Toto ustanovenie je zároveň súčasťou legislatívnych opatrení, ktoré vláda v uplynulom období realizovala a realizuje za účelom efektívnejšej transpozície európskych antidiskriminačných smerníc, a tiež za účelom efektívnejšieho a reálnejšieho zabezpečenia ústavou garantovaného práva na rovnosť (napr. novelizácia antidiskriminačného zákona zákonom č. 326/2007 v roku 2007 a novelizácia antidiskriminačného zákona zákonom zo 14.2.2008, novelizácia OSP o vedľajšom účastníctve v prípadoch dôležitého záujmu podľa navrhovaných ustanovení § 93 ods. 2 OSP). Podľa antidiskriminačných smerníc EÚ sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby v rámci ich jurisdikcií nedochádzalo k diskriminácii. Napriek tomu, že Slovenská republika má už v súčasnosti relatívne kvalitnú antidiskriminačnú legislatívu (čo platí obzvlášť po prijatí ostatnej novely antidiskriminačného zákona z februára 2008), v spoločnosti stále nenastal výraznejší posun v eliminácii fenoménov podmieňujúcich alebo predstavujúcich diskrimináciu jednotlivcov i skupín. Toto je sčasti zapríčinené tým, že prípadov, v ktorých sa diskriminovaní jednotlivci domáhali ochrany v prípadoch porušenia zásady rovnakého zaobchádzania súdnou cestou, je aj napriek zákonom zakotvenej existencii tzv. preneseného dôkazného bremena stále len nepatrné množstvo. Dôvody pre takýto nízky počet súdnou cestou riešených prípadov sú rôznorodé a spočívajú napríklad v nedostatočnej informovanosti ohrozených jednotlivcov o svojich právach, v nedostatočných právnických a iných zručnostiach, pomocou ktorých by sa títo jednotlivci domáhali svojich práv v konaní pred súdom, v nedostatku prostriedkov na krytie súdnych trov, v strachu z konfrontácie s autoritou (napr. zamestnávateľ, vedenie školy) či zo stigmatizácie okolím. V niektorých prípadoch je tiež veľmi náročné identifikovať konkrétne subjekty, vo vzťahu ku ktorým nastalo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, aj keď k samotnému porušeniu tejto zásady neodškriepiteľne došlo (napr. v prípade inzerátov zamestnávateľov ponúkajúcich voľné pracovné miesta, ktorými je porušená zásada rovnakého zaobchádzania).

Navrhované ustanovenie, zakotvujúce aktívnu legitimáciu mimovládnych organizácií (ďalej len MVO") a Slovenského národného strediska pre ľudské práva (ďalej len „SNSĽP")v prípadoch porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v tzv. verejných žalobách by malo aspoň sčasti riešiť vyššie uvedené problémy. Inštitút verejných žalôb predpokladá, že MVO aktívne v oblasti antidiskriminácie, ako aj SNSĽP, ktoré má v oblasti dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania veľmi významné postavenie, budú môcť vo vlastnom mene podávať žaloby v zákonom vymedzených prípadoch porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, čím odbremenia subjekty poškodené na svojich právach porušením tejto zásady od bariér, ktoré by tieto subjekty inak museli prekonávať (resp. by ich nikdy neboli schopné prekonať). Podľa dikcie navrhovaného ustanovenia teda pôjde o prípady, kedy by pri porušení zásady rovnakého zaobchádzania mohli byť dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo slobody neurčitého počtu osôb (napr. už spomínané inzeráty zamestnávateľov porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež napr. obchodné podmienky subjektov poskytujúcich služby, ktoré sú porušením tejto zásady) alebo by takýmto porušením mohol byť vážne ohrozený verejný záujem, najmä ak sú dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo slobody vyššieho počtu osôb (napr. kauzy segregácie určitých skupín vo vzdelávaní).

MVO pôsobiace na území SR v oblasti ochrany jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, ako aj SNSĽP, majú v oblasti svojho pôsobenia bohatú expertízu a personál, ktorý je schopný splniť kvantitatívne aj kvalitatívne nároky na tieto konania, a tým skvalitniť právnu judikatúru a následne celkové právne aj spoločenské povedomie v otázkach súvisiacich s diskrimináciou. Navyše ak pôjde o ochranu práv vyššieho počtu osôb, bude mať toto navrhované ustanovenie aj dopady na celkovú efektívnosť súdneho konania, keďže existuje predpoklad, že sa súdy nebudú musieť zaoberať žalobami vyššieho počtu subjektov domáhajúcich sa ochrany voči tomu istému porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ale iba jednou žalobou, kde by bola žalobcom MVO alebo SNSĽP.

Navrhovaná právna úprava nemá svoje miesto v Občianskom súdnom poriadku. Aktívna vecná legitimácia musí vyplývať z hmotného práva a preto sa navrhuje priama novelizácia antidiskriminačného zákona.

K článku VIII (splnomocňovacie ustanovenie)

Z dôvodu prehľadnosti sa navrhuje v článku IX splnomocniť predsedu Národnej rady SR, aby vykonal republikáciu (znovuvyhlásenie) Občianskeho súdneho poriadku, tak ako to bude vyplývať zo zmien a doplnení vykonaných týmto návrhom zákona.

K článku IX (účinnosť)

Navrhuje sa účinnosť zákona na 1. januára 2009.

Bratislava, 21. máj 2008

Robert Fico

predseda vlády

Slovenskej republiky

Štefan Harabin

podpredseda vlády

a minister spravodlivosti

Slovenskej republiky