Znásilnenie muža - mužné či nemožné?

Značná časť spoločnosti i v 21. storočí zastáva názor, že nie je možné donútiť muža k súloži bez toho, aby to on chcel. Znásilnenie muža je tak vnímané buď ako nemožné (nerealizovateľné) alebo sa pod znásilnením rozumie sexuálne násilie vykonané mužom voči mužovi, čo však nezodpovedá zákonnému zneniu podľa Trestného zákona, keďže pod znásilnením možno pokladať len donútenie k súloži, resp. zneužitie bezbrannosti obete na takýto čin. Aktuálne platný Trestný zákon poskytuje ochranu pred nekonsenzuálnou súložou ustanovením § 199 výlučne ženám a to tým, že v skutkovej podstate znásilnenia zakotvuje ako zákonný znak hmotný predmet útoku – ženu. Tento príspevok má za cieľ dokázať, že konanie ženy voči mužovi môže rovnako dôjsť k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia (okrem zákonného znaku hmotného predmetu útoku), inými slovami, že i žena môže donútiť muža k nekonsenzuálnej súloži. K takémuto dokázaniu možno dôjsť tým, že si rozoberieme skutkovú podstatu trestného činu znásilnenia podľa § 199 Trestného zákona podľa jej jednotlivých znakov – teda subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka.

Subjekt skutkovej podstaty znásilnenia sa priamo viaže na hmotný predmet útoku (ako znak objektívnej stránky trestného činu). Skutková podstata znásilnenia predpokladá konanie (ako súčasť objektívnej stránky trestného činu) spočívajúce len v súloži, ktorou sa v zmysle judikatúry rozumie spojenie pohlavných orgánov muža a ženy. A tak v prípade, ak možno znásilnenie spáchať len (nekonsenzuálnou) súložou a zákon priamo zakotvuje, že hmotným predmetom útoku je žena, páchateľom môže byť len osoba mužského pohlavia.[1] V súlade s ustanovením § 22 ods. 1 Trestného zákona, pritom musí ísť o muža staršieho ako štrnásť rokov, ktorý nie je nepríčetný v zmysle § 23 Trestného zákona.

Subjektívna stránka trestného činu znásilnenia nie je pre tento príspevok výrazne významná. Ide o úmyselný trestný čin, rovnako ako to je i v prípade ostatných „kontaktných“ sexuálnych trestných činov.

Individuálnym objektom v prípade trestného činu znásilnenia je právo ženy slobodne rozhodovať o svojom pohlavnom živote.[2] V odbornej literatúre[3] sa ako druhový objekt trestných činov znásilnenia a sexuálneho násilia ako sexuálnych trestných činov uvádza právo osoby rozhodovať o vlastnom pohlavnom živote. Takáto osoba je teda pri druhovom objekte týchto trestných činov koncipovaná všeobecne, bez ohľadu na pohlavie. Pri druhovom objekte je to tak preto, lebo pri trestnom čine sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona, je osobou, ktorú chráni druhový objekt, osoba bez ohľadu na pohlavie. Ak však dokážeme, že muž môže byť obeťou nekonsenzuálnej súlože, individuálny objekt znásilnenia by sa potom mal zhodovať s osobou ako pri druhovom objekte, čo by sa následne malo odzrkadliť v zmene Trestného zákona.

V prípade objektívnej stránky skutková podstata trestného činu znásilnenia v sebe zahŕňa dve alternatívy konania. Trestného činu znásilnenia sa v zmysle § 199 Trestného zákona dopustí ten, kto násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži, alebo zneužije bezbrannosť ženy na vykonanie súlože.

V prípade dokázania najzásadnejšej skutočnosti pre naplnenie cieľov tohto príspevku, teda že i žena môže naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia, najproblematickejším znakom je práve objektívna stránka trestného činu. Hmotný predmet útoku ako znak objektívnej stránky trestného činu je fakultatívnym znakom objektívnej stránky v prípade, ak ho zákon priamo nezakotvuje. Ustanovenie § 199 Trestného zákona, ako už bolo zdôraznené, však zákon priamo hmotný predmet útoku zakotvuje, a teda znásilnenia sa možno, podľa tohto ustanovenia, dopustiť výlučne voči žene, čím sa z inak fakultatívneho znaku objektívnej stránky stáva znak zákonný, teda obligatórny. Pri trestnom čine znásilnenia je teda sporný predovšetkým hmotný predmet útoku, pričom žena môže tiež naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia svojim konaním voči mužovi[4], avšak práve kvôli zákonnému znaku hmotného predmetu útoku, nebude trestne zodpovedná za trestný čin znásilnenia, za ktorý hrozí trest odňatia slobody na päť až desať rokov, ale jej konanie bude posudzované ako trestný čin vydierania podľa § 189 Trestného zákona[5], za ktorý môže byť páchateľke uložený trest odňatia slobody (len) dva až šesť rokov.[6]

V spoločnosti prevláda názor, že u muža je možná erekcia len v dôsledku vzrušenia. S týmto názorom však nemožno súhlasiť, čo dokazujú početné výskumy, predovšetkým z oblasti medicíny, ktoré vyvracajú spojenie erekcie výlučne so vzrušením a vzrušenie považujú len za jeden zo stimulov spôsobujúcich erekciu. Erekciu ako fyziologickú reakciu tela možno ovládať len čiastočne a u muža môže nastať i v podmienkach extrémneho stresu či pod nátlakom.[7] [8] Počas vypätých situácií, v stave extrémnej úzkosti či v stave paniky, môže u muža dokonca dôjsť k spontánnej ejakulácii[9], čo znova dokazuje, že erekcia a ejakulácia sú fyziologické reakcie muža, ktoré ten v určitých (abnormálnych) situáciách nemusí (či dokonca nie je schopný) ovládať.[10]

 Muž podľa výskumov môže dosiahnuť erekciu i bez toho, aby si túto skutočnosť uvedomoval. Ide o prípad spánku[11], teda o stav, kedy u muža nastane erekcia počas spánku.[12] Ak sa pozrieme bližšie na spánok v judikatúre Slovenskej republiky, zistíme, že ide o stav bezbrannosti, pričom podľa judikatúry o stav bezbrannosti ide vtedy, ak obeť, vzhľadom na okolnosti situácie, nie je schopná prejaviť svoju vôľu, prípadne nie je schopná klásť odpor voči konaniu páchateľa.[13] O takýto stav môže ísť napríklad  v prípade „opitosti[14], spútania, horúčky, hlbokého spánku, duševnej choroby a pod.“ [15]

Vyššie sme uviedli, že mužská erekcia ako fyziologická reakcia môže u muža nastať v dôsledku strachu, stresu, či dokonca v spánku, teda v stave, kedy nie je schopný prejaviť odpor a vyjadriť nesúhlas s konaním páchateľky. Vzhľadom na tento fakt nie je vylúčené, aby žena konala spôsobom, ktorý vedie k následku, ktorým je nekonsenzuálna súlož vynútená zo strany ženy, pričom muž nie je schopný vyvinúť proti konaniu ženy odpor, prípadne vyjadriť svoj nesúhlas.

Na základe vyššie uvedeného sa javí ako jediný problematický prvok v skutkovej podstate trestného činu znásilnenia zákonný znak hmotného predmetu útoku – žena. Na mieste je teda otázka smerovaná predovšetkým na zákonodarcu, prečo nie je ochrana pred nekonsenzuálnou súložou – ochrana slobodného rozhodovania o vlastnom sexuálnom živote – poskytovaná i mužovi?

Okrem toho tiež treba poukázať na vyššie uvedený výklad, v ktorom sme dokázali, že je možné zneužiť stav bezbrannosti, ako ho chápe judikatúra, i voči mužovi. Keď sa však pozrieme na skutkovú podstatu trestného činu vydierania (ustanovenia, ktorým má byť nekonsenzuálna súlož vykonaná na mužovi postihovaná) zistíme, že toto ustanovenie chráni len pred nedobrovoľným vykonaním (opomenutím) niečoho vynúteným násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy. Toto ustanovenie teda nezahŕňa prípady zneužitia bezbrannosti. Ak by žena zneužila erekciu muža počas spánku na vykonanie súlože, na ktorú nemala autorizáciu zo strany muža, vyvstáva jedna závažná otázka.  Podľa akého ustanovenia potom má byť posudzovaný takýto prípad. I toto je jednej z dôvodov, prečo nie je možné považovať nekonsenzuálnej súlože proti mužovi so ženou za trestný čin vydierania.

Pre úplnosť uvádzame, že okrem názoru, že nekonsenzuálna súlož, ktorej obeťou je muž, má byť postihovaná ako trestný čin vydierania, sa možno stretnúť s názormi, že donútenie muža k nekonsenzuálnej súloži má byť posudzované ako sexuálne násilie. Odborná literatúra však vylučuje, aby takýto skutok bol posudzovaný ako trestný čin sexuálneho násilia. Ak dôjde k súloži medzi mužom a ženou, pričom žena donúti násilím k súloži muža, nie je možné súlož, ani v tomto prípade, posudzovať ako inú sexuálnu praktiku v zmysle § 200 Trestného zákona. Ustanovenie § 200 Trestného zákona je potrebné vykladať v kontexte s § 199.[16] Z daného vyplýva, že Trestný zákon rozlišuje štyri základné skupiny konania, ktorými možno spáchať sexuálne trestné činy, a to súlož, orálny styk, análny styk, iné sexuálne praktiky. Práve z tohto dôvodu nie je možné subsumovať súlož pod inú sexuálnu praktiku, a to ani v prípade, ak ochranu pred nekonsenzuálnou súložou muža nechráni ani § 199 Trestného zákona. Podľa odbornej literatúry, v prípade donútenia k súloži muža ženou ide o trestný čin vydierania podľa § 189 Trestného zákona[17], za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody v základnej skutkovej podstate dva až šesť rokov, čo je trest nižší oproti trestu odňatia slobody uložený za trestný čin sexuálneho násilia vo výmere päť až desať rokov.

Možno sa však i napriek vyššie uvedenému stretnúť s názormi, že donútenie muža k nekonsenzuálnej súloži má byť posudzované ako sexuálne násilie, lebo povahovo ide o najbližšie ustanovenie, podľa ktorého by sa dal tento skutok posudzovať. Domnievame sa, že v tomto prípade ale táto teória naráža na zákaz analógie in malam partem ako prejavu zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege. V danom prípade, podľa nás, tiež neprichádza do úvahy uvažovať nad tým, že ak by sme posudzovali nekonsenzuálnu súlož vykonanú na mužovi ženou, mohli by sme hovoriť o použití argumentum a simili aj napriek tomu, že zákonodarca hovorí v skutkovej podstate sexuálneho násilia o iných sexuálnych praktikách, a to práve vzhľadom na už vyššie uvedené a to, že súlož nemožno vykladať v zmysle § 200 ako inú sexuálnu praktiku. Domnievame sa, že zákonodarca nemyslel na prípady, kedy môže byť muž donútený k nekonsenzuálnej súloži ženou (alebo popieral možnosť spáchania takéhoto skutku) a teda ide o „dieru“ v Trestnom zákone, resp. o prípad, ktorý nie je Trestným zákonom upravený, čo je práve podklad pre použitie práve analógie a nie argumentum a simili. Pripustením, že v prípade nekonsenzuálnej súlože spáchanej na mužovi ženou možno takýto skutok posudzovať ako sexuálne násilie by bolo, podľa nás, porušenie zákazu analógie v neprospech páchateľa.   

Na základe vyššie uvedeného sa dostávame k tomu, že zákonodarca svojím rozhodnutím zakotviť hmotný predmet útoku – ženu ako zákonný znak skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia, založil nerovnosť, ktorá je v rozpore s Ústavou SR. Rovnosť v právach a slobodách je princípom zakotveným v Ústave SR. Základným východiskom uplatnenia princípu rovnosti predstavujú čl. 12 ods. 1 prvá veta[18], čl. 12 ods. 2[19] a čl. 13 ods. 3 Ústavy[20]. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky z princípu rovnosti vyplýva „požiadavka, aby právo bezdôvodne nezvýhodňovalo, ani neznevýhodňovalo  jedných pred druhými. Ústavný súd teda pripúšťa aj zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody.“[21]  V zmysle tohto právneho názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu SR ustanovením § 199 Trestného zákona zákonodarca zvýhodňuje určitú skupinu páchateľov – ženy (žena bude stíhaná za trestný čin vydierania s nižšou trestnou sadzbou ako zákon ukladá za spáchanie trestného činu znásilnenia) a znevýhodňuje druhú skupinu páchateľov- mužov. Je teda nepochybné, že zákonodarca nerovnosť v tomto ustanovení založil, otázkou je, či je táto nerovnosť v súlade s Ústavou a to práve prostredníctvom akceptovateľných dôvodov na založenie tejto nerovnosti. . Ak sme vyššie dokázali, že je možné naplniť všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia (okrem zákonného znaku hmotného predmetu útoku) konaním ženy voči mužovi, vyvstáva otázka, prečo muž nemá mať rovnakú ochranu ako žena? Prečo právo muža rozhodovať o vlastnom sexuálnom živote nemá byť chránené ustanovením trestného činu znásilnenia rovnako ako právo ženy rozhodovať o vlastnom sexuálnom živote? Prípadný argument, že muž je psychicky a emocionálne silnejšou, menej krehkou bytosťou ako žena nemôže obstáť. Trauma, ktorú prežíva obeť je individuálna pre každú ľudskú bytosť, ovplyvnená psychikou a akousi „vnútornou silou a stabilitou“ osobnosti, emocionálnym prežívaním a schopnosťou vyrovnať sa so životnými situáciami. Trauma spôsobená trestným činom teda nezáleží od pohlavia.[22] Záleží od konkrétnej osobnosti obete. O to viac, ak vezmeme do úvahy závažnosť zásahu v prípade sexuálnych trestných činov, keďže ide o jeden z najvážnejších zásahov do osobnej sféry jednotlivca – o zásah do ľudskej dôstojnosti v tak chúlostivej sfére ako je sexuálny život. Tak ako sa medzi ženami nachádzajú silné osobnosti schopné vyrovnať sa s prípadnou traumou zo znásilnenia v pomerne krátkom čase či ženy, ktoré sa možno do konca života s takouto traumou nedokážu vyrovnať a ak áno, len s pomocou odborníkov, i medzi mužmi existujú takí, ktorí ako obete trestnej činnosti potrebujú odbornú pomoc či viac času na „návrat do bežného života“. U mužov je táto skutočnosť umocnená i ich spoločenskou rolou, ako už bolo vyššie uvedené.

V takomto prípade sa dostávame do situácie, kedy jediným rozlišujúcim faktorom je pohlavie. Považujeme za dostatočne nepreukázanú odôvodnenosť zákonodarcu na nerovnaké zaobchádzanie v prípade trestného činu znásilnenia, vo vzťahu k zákonnému znaku skutkovej podstaty – hmotnému predmetu útoku. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR „princíp rovnosti je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov právnych noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie.“[23] Ak je teda jediným rozdielom pohlavie obete, možno tento dôvod považovať ta tak závažný, aby odôvodňoval nerovnaké zaobchádzanie? Ide o rozdiel tak závažný, aby sme jednej skupine adresátov právnych noriem (obete – muži), ktoré sú vo veľmi podobnom až rovnakom postavení ako druhá skupina adresátov (obete – ženy) neposkytli dostatočnú ochranu (a predovšetkým rovnakú ochranu) ich ľudskej dôstojnosti – ochranu ich slobody rozhodovania o vlastnom sexuálnom živote?

Na základe vyššie uvedeného teda možno tento príspevok uzavrieť tak, že sme dokázali, že žena môže donútiť muža k nekonsenzuálnej súloži a tak naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia, okrem zákonného znaku hmotného predmetu útoku. Zákonodarca týmto ustanovením založil nerovnosť, pri ktorej je minimálne otázne považovať ju za odôvodnenú akceptovateľnými dôvodmi a teda v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

Bolo by na mieste uvažovať o tom, či by zákonodarca nemal nahliadnuť k úprave našich susedov – Českej republike, a neinšpirovať sa ich právnou úpravou.