Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2017

najpravo.sk • 19.1. 2017, 16:57

Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal prvú tohtoročnú Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, a to vo veciach trestných.

Pozrite si právne vety publikovaných stanovísk a rozhodnutí. V závere prehľadu nájdete link na toto číslo zbierky v plnom znení.

Stanovisko vo veciach trestných

R 1/2017

Zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 144 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu k ustanoveniam § 144 ods. 2 písm. e/ a § 140 písm. a/ Trestného zákona.

Ak páchateľ iného úmyselne usmrtí (o taký čin sa pokúsi alebo ho pripravuje) „na objednávku“, ide nevyhnutne o konanie s vopred uváženou pohnútkou, ktoré je potrebné kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 Trestného zákona. Prijatie objednávky na vraždu je totiž samo osebe okolnosťou, ktorá znamená naplnenie znaku „vopred uvážená pohnútka“ pri ďalšom konaní páchateľa, smerujúcom k usmrteniu iného, ktorý je aplikačným rozlišovacím momentom medzi ustanoveniami § 144 a § 145 Trestného zákona a z hľadiska § 144 Trestného zákona je zákonným znakom trestného činu (znakom základnej skutkovej podstaty uvedenej v § 144 ods. 1 Trestného zákona).

Neprichádza potom v dôsledku zákazu kvalifikačnej a ďalšej súvisiacej duplicity v zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona použiť znak spáchania činu „na objednávku“ aj ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 144 ods. 2 písm. e/ v spojení s § 140 písm. a/ Trestného zákona. Prijatie objednávky na vraždu by tak bolo v rozpore s ustanovením § 38 ods. 1 Trestného zákona hmotnoprávne zohľadnené (použité) dvakrát, a to bez akéhokoľvek iného, resp. ďalšieho obsahového prvku tejto okolnosti pri druhom (zdvojenom) použití podľa predchádzajúcej vety.

(Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2016, sp. zn. Tpj 57/2016, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 144 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu k ustanoveniam § 144 ods. 2 písm. e/ a § 140 písm. a/ Trestného zákona.)

Rozhodnutia vo veciach trestných

R 2/2017

Procesné postavenie svedka a agenta.

I. Procesné postavenie agenta (§ 117 Trestného poriadku) je oproti všeobecnému procesnému postaveniu svedka (§ 127 Trestného poriadku) osobitné, a to napriek okolnosti, že agent môže byť v trestnom konaní vypočutý ako svedok (§ 117 ods. 11 Trestného poriadku). Svedok vypovedá o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, nad tento rámec sa však aktívne a s utajením svojho postavenia pred páchateľom nepodieľa na odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov trestných činov.

II. Ak došlo k oznámeniu páchania trestného činu v štádiu prípravy (zločinu) alebo pokusu (úmyselného trestného činu) polícii a oznamujúca osoba nebola použitá ako agent na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 až 7 Trestného poriadku (pričom okrem výnimiek uvedených v § 10 ods. 20 Trestného poriadku môže byť agentom len príslušník Policajného zboru), nemôže táto osoba, a to ani v rámci spolupráce s políciou, predstierať pokračovanie v páchaní trestného činu na účel usvedčenia ďalšieho páchateľa, resp. spolupáchateľa dotknutého činu. Ak k takému postupu došlo, nie je možné výpoveď dotknutej osoby ako svedka vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa predstieraného pokračovania v páchaní trestného činu po oznámení tohto činu polícii použiť v trestnom konaní ako dôkaz; nie je možné použiť v trestnom konaní ani ďalšie dôkazy, zabezpečené v súvislosti s činnosťou osoby vo faktickom, nie však právne (procesne) podloženom postavení agenta.

III. Za činnosť nesúladnú so zákonom v zmysle bodu II. sa nepovažuje, ak oznamujúca osoba následne umožní riadne ustanovenému agentovi priamo alebo nepriamo nadviazať kontakt s páchateľmi pripravovaného alebo páchaného trestného činu.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2016, sp. zn. 2 To 15/2015)

R 3/2017

Dovolanie proti rozhodnutiu v uznávacom konaní.

Dovolanie je podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a písm. h/ Trestného poriadku prípustné proti rozsudku a proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zamietol odvolanie proti rozsudku, pričom zákon nerozlišuje, či ide o rozsudok vydaný (vyhlásený) v konaní podľa tretej časti Trestného poriadku (po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní), alebo rozsudok uznávací (konanie podľa tretej hlavy piatej časti Trestného poriadku alebo podľa zákona č. 549/2011 Z.z. v znení zákona č. 344/2012 Z.z.).

Aj napriek špecifickému charakteru uznávacieho konania je teda ústavne konformný záver, že dovolanie je prípustné aj proti rozsudku vydanému v uznávacom konaní a proti uzneseniu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie proti uznávaciemu rozsudku. Pre úspešnosť dovolania však musia byť splnené podmienky uvedené v § 372 a § 373 Trestného poriadku a naplnený dovolací dôvod uvedený v § 371 Trestného poriadku, viažuci sa na uznávacie konanie alebo na rozhodnutie slovenského súdu, ktorý rozhodoval o uznaní (nejde teda o prieskum uznávaného rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo).

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2016, sp. zn. 1 TdoV 16/2015)

R 4/2017

Znak „dobrovoľnosti“ pri tzv. účinnej ľútosti v štádiu prípravy alebo pokusu trestného činu. Kvalifikačný význam recidívy. Čítanie výpovede svedka na hlavnom pojednávaní so súhlasom strán.

I. Nejde o dobrovoľné konanie páchateľa, vyvolávajúce zánik trestnosti činu v zmysle § 13 ods. 3, resp. § 14 ods. 3 Trestného zákona, ak bol páchateľ pristihnutý pri páchaní trestného činu ešte pred jeho dokonaním a zasahujúcemu policajtovi alebo inej osobe sa priznal k úmyslu spáchať (dokonať) trestný čin. Dobrovoľné oznámenie, zodpovedajúce ustanoveniu § 13 ods. 3 písm. b/ alebo § 14 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, musí byť teda vlastnou iniciatívou páchateľa, nie len reakciou na služobný zákrok polície spojený s už zisteným podozrením z páchania trestného činu.

II. Znak „a už bol odsúdený za trestný čin vraždy“ v zmysle § 144 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona je naplnený aj pri predchádzajúcom odsúdení za taký trestný čin spáchaný v štádiu prípravy alebo pokusu (§§ 13 alebo 14 Trestného zákona), nakoľko aj v týchto prípadoch ide o spáchanie trestného činu (odseky 2 naposledy označených ustanovení).

To platí aj o iných zákonných formuláciách, pokrývajúcich recidívu trestnej činnosti (napr. priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Trestného zákona - „bol už za trestný čin odsúdený“).

Výnimkou z uvedeného je formulácia „hoci aj v štádiu pokusu“ uvedená v § 47 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko vylučuje štádium prípravy na zločin len pri použití mimoriadne sprísňujúceho inštitútu, ktorým je obligatórne uloženie trestu odňatia slobody na doživotie (s určitými výnimkami) pri treťom (alebo ďalšom) odsúdení za aj inak podstatne menej prísne trestné činy, napr. zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona (trestná sadzba tri roky až osem rokov). Pri odsúdení, ktorým dôjde k uloženiu trestu s použitím § 47 ods. 2 Trestného zákona je vylúčené dokonca aj štádium pokusu úmyselného trestného činu.

III. Ak sa súd aj strany (prokurátor a obžalovaný) v intenciách § 263 ods. 1 Trestného poriadku zhodnú na okolnosti, že osobný výsluch svedka na hlavnom pojednávaní nie je potrebný a že postačuje prečítanie zápisnice o jeho skoršom výsluchu, môže ísť aj o rozhodujúci dôkaz (podstatný pre rozhodnutie o vine).

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2016, sp. zn. 1 TdoV 4/2016)

R 5/2017

Podmienečné prepustenie po uznaní cudzieho rozhodnutia. Význam recidívy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení.

I. Ak došlo k uznaniu rozhodnutia súdu iného štátu, či už podľa Trestného poriadku alebo podľa zákona č. 549/2011 Z.z. v znení zákona č. 344/2012 Z.z., podmienky pre podmienečné prepustenie sa vždy posudzujú podľa Trestného zákona (Slovenskej republiky), nie podľa práva štátu, ktorého rozhodnutie sa po jeho uznaní vykonáva (štátu pôvodu).

II. Materiálnu podmienku možnosti očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život v zmysle § 66 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona je potrebné i v prípade uvedenom v bode I. skúmať aj pri zohľadnení okolnosti predchádzajúceho života odsúdeného, vrátane jeho skorších odsúdení.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. apríla 2016, sp. zn. 5 Urtost 2/2016)

R 6/2017

Kritériá skúmania obojstrannej trestnosti činu.

Pri skúmaní obojstrannej trestnosti podľa § 16 ods. 1 písm. b/ zákona č. 549/2011 Z.z. v znení zákona č. 344/2012 Z.z. je rozhodujúce, či konkrétny skutok, ak by bol spáchaný na území Slovenskej republiky, by bol sám osebe trestným činom, bez ohľadu na jeho právnu kvalifikáciu podľa práva štátu pôvodu. Neposudzuje sa teda, či by odsúdená osoba, ak by bola orgánmi Slovenskej republiky trestne stíhaná, bola uznaná za vinnú a aký trest by jej bol uložený.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2016, sp. zn. 2 Urto 2/2016)

R 7/2017

Materiálny korektív a jednočinný súbeh trestných činov.

Pri jednočinnom súbehu zločinu a prečinu alebo dvoch (viacerých) prečinov sa materiálny korektív posudzuje osobitne vo vzťahu k právnej kvalifikácii prečinu, resp. každého zo zbiehajúcich sa prečinov. Kritériom závažnosti (nepatrnej alebo vyššej) v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona sú totiž i následky činu, pričom následok je z hľadiska skutkových podstát dotknutých prečinov (aj keď spáchaných jedným konaním) rôzny. Výsledkom takého posúdenia môže teda byť použitie len niektorej z do úvahy prichádzajúcich právnych kvalifikácií skutku ako trestného činu, keď kvalifikácia prečinu s nepatrnou závažnosťou nebude použitá (bude vypustená).

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016, sp. zn. 1 Tdo 51/2015)

R 8/2017

Začatie trestného stíhania vykonaním domovej prehliadky.

Z ustanovení § 100 ods. 1, ods. 2 a § 199 ods. 1 až ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že domovú prehliadku možno nariadiť a vykonať aj pred vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, a to s účinkami začatia trestného stíhania takým zaisťovacím úkonom. Musí však byť splnená podmienka, že súčasne hrozí nebezpečenstvo z omeškania, teda že vzhľadom na hrozbu zničenia alebo zmarenia vykonania dôkazu, ktorý má byť zaistený, neznesie domová prehliadka odklad na čas do vydania uznesenia o začatí trestného stíhania. Nebezpečenstvo z omeškania je v tomto prípade pojmovým ekvivalentom neodkladnosti úkonu (§ 10 ods. 17 Trestného poriadku).

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júna 2016, sp. zn. 2 Tdo 20/2016)

R 9/2017

Dôvody dovolania podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku.

„Napadnutým rozhodnutím“ v zmysle § 371 ods. 2 Trestného poriadku je akékoľvek rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o väzbe, bez ovplyvnenia tejto otázky obsahom ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku.

„Ustanovením Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe“ v zmysle § 371 ods. 2 Trestného poriadku sa rozumie nielen ustanovenie, ktoré sa priamo týka otázky väzby ako prostriedku na zaistenie osoby v trestnom konaní (prvý a druhý diel štvrtej hlavy prvej časti Trestného poriadku), ale aj iné procesné ustanovenie potrebné pri rozhodovaní o väzbe, vrátane rozhodovania o riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe; takým ustanovením je teda i ustanovenie o rozhodovaní nadriadeného súdu podľa § 193 a § 194 Trestného poriadku, ak sa rozhodovalo o sťažnosti proti uzneseniu o väzbe.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. júna 2016, sp. zn. 2 Tdo 38/2016)

R 10/2017

Zásada špeciality, dodatočný súhlas.

I. Podmienky uvedené v § 31 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“) je potrebné pri eurokonformnom výklade (v súlade s článkom 27 Rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV) chápať v tom zmysle, že účinky zásady špeciality nastávajú buď pri trestnom stíhaní vydanej osoby za trestné činy spáchané pred vydaním, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval, ak má byť trestné stíhanie vydanej osoby spojené s obmedzením jej osobnej slobody väzbou alebo pozorovaním duševného stavu v zdravotníckom zariadení, alebo pri odsúdení vydanej osoby za trestné činy spáchané pred vydaním, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval, ak má byť na základe odsúdenia na vydanej osobe vykonaný trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce osobnú slobodu. To znamená, že dodatočný súhlas podľa § 31 ods. 2 písm. g/ zákona o EZR je potrebný až na výkon konkrétneho rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody.

II. Výnimky z uplatnenia zásady špeciality uvedené v § 31 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ zákona o EZR sa týkajú jednak trestného stíhania vydanej osoby bez väzobného alebo iného obdobného obmedzenia osobnej slobody a jednak (zásadne) prípadu, keď podľa právnej kvalifikácie v príslušnej fáze konania neprichádza do úvahy uloženie trestu odňatia slobody (taký prípad podľa Trestného zákona nenastáva), resp. podľa zistených okolností neprichádza do úvahy obmedzenie osobnej slobody rozhodnutím o ochrannom opatrení. Ak však aj v neväzobnom stíhaní podľa predbežného posúdenia prichádza do úvahy obmedzenie osobnej slobody trestom alebo ochranným opatrením (nejde teda o prípad pokrytý výnimkou podľa § 31 ods. 2 písm. b/ zákona o EZR), účinky zásady špeciality nastávajú až vo vzťahu k výkonu tomu zodpovedajúceho meritórneho rozhodnutia, spojeného s obmedzením osobnej slobody (príp. vo väzobnom stíhaní také účinky nastávajú už vo vzťahu k výkonu skoršieho rozhodnutia o väzbe) - bod I.

III. Napriek tomu, že účinky zásady špeciality podľa predchádzajúcich viet nastávajú až vo vzťahu k výkonu rozhodnutia spojeného s obmedzením osobnej slobody, dodatočný súhlas je nutné získať najneskôr pred vydaním takého rozhodnutia (v prípravnom konaní alebo vo veci samej), nakoľko je potrebné vychádzať z premisy, že dodatočný súhlas nemusí byť udelený.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2016, sp. zn. 2 Tdo 46/2016)

R 11/2017

Trestný rozkaz a jednota skutku pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy.

Obdobie medzi vydaním trestného rozkazu a jeho doručením obvinenému je pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona, ak obvinený v páchaní tohto činu pokračuje, v zmysle § 122 ods. 13 Trestného zákona a § 353 ods. 8 Trestného poriadku súčasťou skutku, pre ktorý bol trestný rozkaz vydaný. Ak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť, nemôže už byť páchateľ za vyššie uvedené obdobie následne (neskorším odsúdením) uznaný za vinného.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2016, sp. zn. 2 Tdo 65/2015)

R 12/2017

Dovolanie proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny a proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste.

Ustanovenie § 257 ods. 5 a ustanovenie § 334 ods. 4 Trestného poriadku nemožno vykladať izolovane, ale v súhrne s ďalšími ustanoveniami upravujúcimi postup v konaní o dovolaní, a to ustanoveniami § 369 ods. 1 a ods. 2 a § 372 ods. 1 (veta prvá) Trestného poriadku. V zmysle uvedeného, proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený po prijatí vyhlásenia obvineného o priznaní viny (§ 257 ods. 5 Trestného poriadku) a proti rozsudku, ktorým súd schválil dohodu o vine a treste (§ 334 ods. 4 Trestného poriadku) dovolanie môže podať len minister spravodlivosti, a to na podnet obvineného alebo na podnet inej osoby (§ 369 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. c/, § 372 ods. 1 Trestného poriadku).

Obmedzenie uvedené v § 371 ods. 4, veta druhá Trestného poriadku sa týka len podnetu na dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa odseku 3 naposledy označeného ustanovenia a na prípad uvedený v predchádzajúcej vete nedopadá.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2016, sp. zn. 6 Tdo 3/2016)

R 13/2017

Spočívajúca vydávacia väzba. Výsluch vyžiadanej osoby pred rozhodovaním o väzbe.

Ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“) je potrebné interpretovať v súvislosti s ustanovením § 16 ods. 1 a ods. 2 tohto zákona, keďže podľa prvého z označených ustanovení ide (rovnako ako podľa ďalších dvoch) stále o vydávaciu väzbu, aj keď spočíva. Ak teda nenastanú alternatívy uvedené v § 16 ods. 2 zákona o EZR, nie je spočívajúca vydávacia väzba obligatórna a o väzbe sa rozhodne podľa kritérií uvedených v § 16 ods. 1 zákona o EZR.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. apríla 2016, sp. zn. 2 Tost 11/2016)

R 14/2017

Príslušnosť súdu na konanie o uznaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, obvyklý pobyt.

Obvyklým pobytom v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. v znení zákona č. 344/2012 Z.z. (ďalej len „zákon“) sa na účely zákona rozumie podľa § 3 písm. g/ zákona trvalý pobyt alebo prechodný pobyt; inštitút trvalého pobytu a prechodného pobytu je upravený v zákone č. 253/1998 Z.z. Hlásenie na taký pobyt (§ 2 ods. 2, § 3 ods. 7, § 8 ods. 2 naposledy označeného zákona) má evidenčný charakter a jeho účinky, ak nedošlo k ohláseniu skončenia trvalého alebo prechodného pobytu alebo k zrušeniu záznamu o prechodnom pobyte, pretrvávajú aj v prípade, ak sa dotknutá osoba už v mieste hláseného pobytu nezdržiava. To je rozhodujúce aj pre posudzovanie príslušnosti krajského súdu podľa kritérií uvedených v § 12 ods. 1 zákona.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2016, sp. zn. 2 Ndt 16/2016)

Zbierku stanovísk a rozhodnutí NS SR 1/2017 nájdete TU.

Zdroj: NS SR
Ilustračné foto: najprávo.sk

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1912

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: