Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2021
20.5. 2021, 17:50 | najpravo.skNajvyšší súd Slovenskej republiky vydal Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2021, a to vo veciach správnych.
Pozrite si právne vety publikovaných rozhodnutí. V závere nájdete link na toto číslo zbierky v plnom znení.
OBSAH
Rozhodnutia vo veciach správnych
R 17/2021
Infozákon – „živé“ súdne konania a ochrana osobných údajov
I. V konaní podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov o žiadosti o poskytnutie informácií o „živých“ súdnych konaniach s požiadavkou o poskytnutie informácie (v rozsahu identifikácie podľa mena a priezviska, dátumu podania žaloby, čísla konania a predmetu konania) o účastníkoch súdneho konania v postavení fyzickej osoby správny orgán nepochybí, ak takúto žiadosť zamietne s odôvodnením, že poskytnutím požadovaných informácií by došlo k porušeniu ochrany osobných údajov fyzických osôb, zaručenej v uvedenom zákone (§ 9 ods. 1 a 2).
II. Definícia osobných údajov vo svojom pojmovom vymedzení neobsahuje konkrétne pomenované kategórie údajov, resp. spod definície tohto pojmu nie sú žiadne konkrétne údaje vylúčené. Podstatné je, aby obsah a význam týchto údajov napĺňal znaky osobných údajov, a teda aby prostredníctvom obsahu poskytnutých údajov a ich vyhodnotenia vo vzťahu k ostatným známym, resp. dostupným informáciám bolo možné dospieť k identifikovaniu určitej fyzickej osoby.
III. Z hľadiska GDPR nie je podstatné, že samotné meno a priezvisko ešte neurčuje konkrétnu fyzickú osobu, nakoľko osobnými údajmi nie sú len údaje, ktorými je fyzická osoba priamo identifikovaná, ale aj údaje, ktoré sa identifikovateľnej osoby týkajú.
IV. Pri poskytnutí informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov týkajúcich sa právnických osôb je potrebné skúmať, či nejde o informácie týkajúce sa v konečnom dôsledku identifikovateľných fyzických osôb. Teda je potrebné aplikovať test primeranej pravdepodobnosti a zodpovedať otázku, či existuje primeraná pravdepodobnosť, že poskytnuté údaje budú použité na identifikáciu fyzickej osoby (tento test vykladal Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí z 19. októbra 2014, C-582/14, vo veci Patrick Breyer proti Bundesrepublik Deutschland).
V. Odpoveď na otázku, či údaje o právnických osobách poskytnuté v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, budú použité na identifikáciu fyzickej osoby, je závislá od viacerých faktorov vystupujúcich v konkrétnom prípade, a bude sa líšiť aj v závislosti od toho, či sa poskytnutá informácia týka viacosobových spoločností alebo sa týka jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným. V prípade, že sa informácia bude týkať spoločnosti s ručením obmedzeným s jediným spoločníkom a konateľom, ktorým by bola tá istá fyzická osoba, mohlo by ísť o informáciu, ktorá sa týka fakticky iba tejto fyzickej osoby.
VI. Ak by sa požadovaná informácia mala týkať právnickej osoby, ktorá má viacerých členov v orgánoch spoločnosti alebo viacerých zamestnancov (napr. akciová spoločnosť), nemuselo by ísť o informáciu týkajúcu sa konkrétnej fyzickej osoby. Tieto príklady však nemusia platiť absolútne, nakoľko musia byť posudzované v kontexte danej situácie, a to prostredníctvom testu primeranej pravdepodobnosti podľa recitálu 26 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (platnej do 24. mája 2018) a rovnako tak aj podľa recitálu 26 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov).
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2019, sp. zn. 10 Sžik/2/2017)
R 18/2021
Poučovacia povinnosť súdu o možnosti požiadať o nariadenie pojednávania
Správny súd je povinný zároveň s doručením správnej žaloby poučiť žalovaného a ďalších účastníkov konania, že najneskôr vo vyjadrení k žalobe môžu požiadať, aby súd vo veci nariadil pojednávanie (§ 105 ods. 2 písm. a) v spojení s § 199 Správneho súdneho poriadku).
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2019, sp. zn. 10 Sžsk/2/2019)
R 19/2021
Prekluzívny charakter lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby
Lehota na podanie všeobecnej správnej žaloby má charakter lehoty prekluzívnej a jej zmeškanie nemožno odpustiť. Podaním žaloby na správny súd prípadná „zvyšná“ zákonná lehota plynie ďalej až do jej samotného „uplynutia“, pretože na jej spočívanie neexistuje zákonný dôvod.
V prípade, že si žalobca po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty uplatní v tej istej veci novú žalobu, nezostáva správnemu súd iné, než správnu žalobu odmietnuť pre jej oneskorenosť.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. apríla 2019, sp. zn. 4Sžfk/74/2018)
R 20/2021
Retroaktivita v správnom trestaní
Rešpektujúc princípy správneho trestania, ak správne orgány v rámci konania o správnom delikte uložili sankciu v súlade s právnou úpravou účinnou v čase, keď o tejto sankcii rozhodovali, avšak následne v priebehu súdneho prieskumu došlo k zmene právnej úpravy v prospech páchateľa, ktorý namietol neprimeranosť (neproporcionálnosť) peňažnej sankcie, pôvodne uloženej správnym orgánom, je povinnosťou správneho súdu prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie, a to aj v prípade, že táto zmena nastala hoci až po právoplatnosti rozhodnutí správnych orgánov vo veci samej.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2019, sp. zn. 4Asan/2/2019)
R 21/2021
Poučovacia povinnosť súdu v sociálnej agende
I. Ustanovenie § 202 ods. 1 Správneho súdneho poriadku nevyžaduje vyjadrenie žalobcu, či žiada o nariadenie pojednávania, ako obligatórnu náležitosť správnej žaloby v sociálnych veciach.
II. V rámci poučovacej povinnosti je preto súd povinný poučiť žalobcu – fyzickú osobu, ktorá nie je zastúpená advokátom a nemá vysokoškolské právnické vzdelanie, o možnosti požiadať o nariadenie pojednávania v súdom určenej lehote.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. decembra 2019, sp. zn. 9Sk/19/2019)
R 22/2021
Obmedzujúca poznámka vo vkladovom konaní
Na katastrálne konanie sa vzťahuje zásada materiálnej pravdy, a preto z hľadiska účinnosti aplikovania obmedzujúcej poznámky vo vkladovom konaní a jeho prerušení, nie je z časového hľadiska vôbec rozhodujúce, či neodkladné opatrenie civilného súdu (spočívajúce v obmedzení práva záložného veriteľa nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami) bolo vydané až po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy a či obmedzujúca poznámka bola zapísaná na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností až po podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva, pretože katastrálny orgán je povinný ex lege prihliadnuť na všetky skutkové a právne skutočnosti, ktoré vyšli najavo až do vydania katastrálneho rozhodnutia.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2020, sp.zn. 6Sžrk/19/2018)
R 23/2021
Skúmanie podmienok konania – prípustnosť správnej žaloby
S procesným právom je úplne súladné, ak správny súd prioritne skúma prípustnosť správnej žaloby, či vôbec napadnuté rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, a až následne je úlohou správneho súdu skúmať ďalšie podmienky správneho súdneho konania, napr. či účastník konania pred právoplatnosťou správneho rozhodnutia vyčerpal riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2019, sp. zn. 6Sžfk/35/2018)
R 24/2021
Pojem „dodatočné peňažné plnenie“ za dodané potraviny vo vzťahu k zmluvnej pokute
I. Pri ukladaní sankcie za iný správny delikt nezodpovedá požiadavke ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku, ak správny orgán vo výroku rozhodnutia neuvedie ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého rozhodol; to platí ako vo vzťahu ku kvalifikácii skutku, tak aj vo vzťahu k ukladanému trestu.
II. Pri ukladaní sankcie za iný správny delikt, spočívajúci v uplatnení „neprimeranej podmienky“ vo svoj prospech (§ 4 ods. 4 písm. h) zákona č. 362/2012 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny v znení neskorších predpisov) v obchodných vzťahoch, predmetom ktorých sú potraviny, je nutné, aby sa správny orgán zaoberal vysvetlením pojmu „dodatočné peňažné plnenie“ za dodané potraviny vo vzťahu k zmluvnej pokute, pretože ide o základný znak skutkovej podstaty.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2020, sp. zn. 6 Asan/15/2018)
R 25/2021
Zásada zákazu reformatio in peius a zásada beneficium cohaesionis
I. V prípade, ak zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ustanovuje, že v odvolacom správnom konaní správny orgán nemôže zmeniť uloženú sankciu v neprospech obvineného z priestupku, ak nezistí nové podstatné skutkové okolnosti, ide o vyjadrenie zásady zákazu reformatio in peius (§ 82 uvedeného zákona).
II. Zásadu beneficium cohaesionis nie je možné aplikovať v konaní s jediným účastníkom. Jej podstatou je totiž zmena rozhodnutia aj v prospech osoby, ktorá odvolanie nepodala, ak by aj jej bol na prospech dôvod, pre ktorý došlo k zmene rozhodnutia v prospech osoby, ktorá odvolanie podala.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2019, sp. zn. 6Asan/17/2017)
R 26/2021
Dôkazné bremeno daňového subjektu
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok.
Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2020, sp. zn. 9 Sžfk/1/2019)
R 27/2021
Oslobodenie od dane – verejnoprospešný účel
V prípade, že subjekt v konaní pred orgánmi verejnej správy nepreukázal, že výsledky jeho aktivít, z ktorých dosiahol zistený príjem, využil na verejnoprospešný účel a na podporu vlastných aktivít v oblasti, na ktorú bol zriadený, ale naopak, z výsledkov dokazovania je preukázané, že činnosti vykonal v prospech iného subjektu - súkromnej vysokej školy, ktorá ich využila na plnenie vlastného poslania, a teda práve táto vysoká škola bola šíriteľom spracovaných publikácií, organizátorom vedeckých podujatí a spotrebovala ich pri svojej vlastnej činnosti, sťažovateľ tým nepreukázal základný predpoklad na oslobodenie od dane, pretože sa nejednalo o príjem z činností, za účelom ktorých vznikol a ktorých by on sám bol šíriteľom a podporovateľom.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2020, sp. zn. 9 Sžfk/1/2020)
R 28/2021
Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
I. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z. (účinného od 1. januára 2017) v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. l, 2 alebo 5.
II. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 1. januára 2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu.
III. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2020, sp. zn. 8Sžfk/48/2019)
R 29/2021
Žaloba na obnovu konania – vecná príslušnosť
Hoci zo žaloby na obnovu konania vyplýva, že žalobca považuje za nezákonný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v prejednávanej veci je vecne príslušným súdom správny súd, ktorý rozhodne o žalobe na obnovu konania.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2020, sp. zn. 6Sžfk/57/2020)
R 30/2021
Deliktuálna zodpovednosť podľa zákona o diaľničnej známke
Pri vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 10a ods. 1) je potrebné zvážiť všetky skutkové okolnosti danej veci, a to spravidla aj tie, ktoré sa týkajú správnosti poskytnutého evidenčného čísla vozidla, avšak pri ich posudzovaní treba zvoliť materiálny prístup. Zrejmá nesprávnosť, ako napr. drobný preklep pri zadaní evidenčného čísla vozidla (v nepatrnej časti, akou je napr. jedna číslica alebo písmeno), ktorá však z faktického hľadiska nemá za následok vznik škody v podobe neobdŕžania úhrady za vozidlo, ktoré reálne využíva diaľnicu, nemôže byť sama o sebe predpokladom pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu.
(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2020, sp. zn. 3Asan/34/2019)
R 31/2021
Súdny prieskum rozhodnutia podľa zákona o registri partnerov verejného sektora
Rozhodnutia vydané v konaniach podľa zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sú výsledkom súdneho konania (civilného mimosporového procesu) a nie administratívneho konania, a preto nejde a nemôže ísť o prenesený výkon štátnej správy.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2020, sp. zn. 3Asan/3/2020)
R 32/2021
Jednoinštančnosť konania pred okresným súdom ako súdom správnym
Ak okresný súd koná ako súd správny (§ 2 ods. 1, § 6 a § 12 Správneho súdneho poriadku), je jeho konanie jednoinštančné (§ 29 Správneho súdneho poriadku) a podľa Správneho súdneho poriadku voči jeho rozhodnutiu nie je prípustný mimoriadny opravný prostriedok vo forme kasačnej sťažnosti. Ak napriek tomu okresný súd poučí účastníka konania o možnosti podať kasačnú sťažnosť, takéto poučenie je právne irelevantné a kasačný súd ju odmietne.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2020, sp. zn. 1Asan/27/2019)
Zdroj: nsud.sk
Ilustračné reprofoto: najprávo.sk