Zásada trikrát a dosť je v súlade s Ústavou SR

Ústavný súd Slovenskej republiky pod vedením predsedníčky Ivetty Macejkovej na verejnom zasadnutí pléna 2. novembra 2011 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 6/09 o návrhu Okresného súdu Pezinok na začatie konania o:

• súlade § 47 ods. 2 Trestného zákona s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a o
• súlade § 67 ods. 3 Trestného zákona s článkom 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s článkom 10 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

nálezom, ktorým konanie zastavil a návrhu Okresného súdu Pezinok nevyhovel.

Mechanizmus ukladania trestu podľa zásady trikrát a dosť

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť dodržanie princípu primeranej rovnováhy dotknutej legislatívnej úpravy (mechanizmu ukladania trestu podľa tzv. zásady trikrát a dosť) vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom, ktorým je v danom prípade trestným zákonom deklarovaný účel trestu – ochrana spoločnosti. Posúdenie požiadavky primeranosti súvisí s niekoľkým otázkami, a síce: či zákonodarca sleduje prijatím konkrétnej legislatívy legitímny účel, či prijaté „opatrenie" je vhodné pre jeho dosiahnutie a či vzťahom medzi účelom a prijatým opatrením je založený na rozumných a dostatočných dôvodoch.

Zákonodarca prijatím predmetnej právnej úpravy reagoval na situácie, keď páchateľ už dvakrát odsúdený za niektorý z trestných činov uvedených v § 47 ods. 2 Trestného zákona sa opätovne dopustil niektorého z tu vymedzených trestných činov, ktoré spadajú do kategórie typovo zvlášť závažných, ktorých objektom sú základné práva a slobody predstavujúce najdôležitejšie hodnoty v demokratickej spoločnosti, ako sú život, zdravie, osobná sloboda a pod., na dôslednú ochranu ktorých, vrátane u potenciálnych obetí, nesmie žiadny štát riadiaci sa princípmi materiálneho právneho štátu rezignovať.

Zákonodarca zakotvením tzv. zásady trikrát a dosť sledoval legitímny cieľ, ochranu spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou recidivistov u ktorých v poradí tretie spáchanie trestného činu preukazuje ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, čo odôvodňuje prísnejšiu represiu pre dosiahnutie účelu trestu.

Navrhovateľ namietal neprimeranosť, či neprimeranú prísnosť trestu ukladaného podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona, z ktorej odvodil aj jeho krutosť a neľudskosť, z výrazne zúženého pohľadu ako trestu, ktorý sa takým môže javiť pri posudzovaní konkrétneho (a aktuálne) súdeného skutku páchateľa.

Uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho recidívneho správania je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou zabránením páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia slobody. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia slobody je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu.

Limity trestnej politiky

Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčový test proporcionality, pomeriavajúci primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.

Nahradenie posúdenia takejto väzby úvahou ústavného súdu o tom najvhodnejšom alebo najúčelnejšom systéme ukladania trestov by znamenalo vstúpiť do prerogatívov zákonodarcu a do realizácie jeho výslovnej ústavnej pôsobnosti v situácii, keď pre to absentujú presvedčivé dôvody, vyplývajúce tak z výsledkov ústavného testu proporcionality, ako aj z bezprostredne súvisiacej judikatúry ESĽP.

Z hľadiska prísnosti trestu, teda primeranosti (v užšom zmysle) zvolených právnych prostriedkov, najmä v niektorých, i keď vychádzajúc z doterajšej súdnej praxe skôr ojedinelých prípadoch, sa posudzovaná zákonná úprava môže javiť na hrane ústavnosti. Ústavný súd po zvážení všetkých ústavnoprávnych aspektov s prihliadnutím na zvrchovanú právomoc zákonodarcu určovať limity trestnej politiky a súčasne riadiac sa zásadou sebaobmedzenia a zdržanlivosti však dospel k záveru, že obsah § 47 ods. 2 Trestného zákona nezasahuje do uznávaných a v danom prípade relevantných ústavných princípov vyplývajúcich najmä z čl. 1 ods. 1 a ďalších súvisiacich článkov ústavy do takej miery, aby bolo možné z toho vyvodiť, že tresty z neho vyplývajúce sú trestami krutými a neľudskými, a teda, že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s čl 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3 Dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu § 47 ods. 2 Trestného zákona, dáva široký priestor na sudcovskú úvahu, aby v každom individuálnom prípade dôkladne skúmal a zvážil všetky okolnosti prípadu a uložil páchateľovi zodpovedajúci trest.

Názory neboli jednotné

K rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov pripája k výroku a k odôvodneniu rozhodnutia odlišné stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej, sudcu Ľubomíra Dobríka a sudcu Milana Ľalíka, k odôvodneniu rozhodnutia sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa.

Zdroj: www.concourt.sk
Ilustračné foto: www.sxc.hu