Zamestnanec súdu ako opatrovník – prežitok?

Náročné zisťovania pobytu účastníka

Ako sme už na stránkach portálu najprávo.sk uvádzali, zisťovanie pobytu účastníkov, spravidla žalovaných fyzických osôb, zamestnáva súdy v pomerne vysokej miere. Dlžníci odchádzajú za prácou, sťahujú sa a miesto ich aktuálneho pobytu je neraz ťažké zistiť.

Pokiaľ sú súdy aj napriek rozsiahlemu zisťovaniu a vyhľadávaniu osoby neúspešné a ani po zmobilizovaní policajných zložiek, obecných či mestských úradov, registra obyvateľov, Zboru väzenskej a justičnej stráže atď. sa im nepodarí aktuálny pobyt účastníka vypátrať, spravidla nasleduje v súdnom konaní ustanovenie opatrovníka pre účastníka (a predtým hľadanie vhodnej osoby opatrovníka), ktorý ho v konaní bude zastupovať.

Judikatúra Najvyššieho súdu je ohľadom možnosti skonštatovať neznámy pobyt účastníka pomerne prísna, stabilná judikatúra hovorí, že okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či pobyt účastníka konania je skutočne neznámy.

K ustanoveniu opatrovníka podľa § 29 ods. 2 OSP môže súd pristúpiť až po tom, ako vyčerpá všetky dostupné možnosti zistenia aktuálneho faktického pobytu účastníka konania, t. j. napríklad dopyt na Register obyvateľov Slovenskej republiky, prešetrenie pobytu prostredníctvom orgánov polície, dopytmi na rodinných príslušníkov, obec, Sociálnu poisťovňu ohľadom zamestnávateľa účastníka, Zbor väzenskej a justičnej stráže, či sa účastník nenachádza vo väzbe alebo výkone trestu, ale aj iné štátne inštitúcie (napríklad Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny ohľadom adresy preberania dávok v hmotnej núdzi a príspevkov), či zamestnávateľov a podobne. Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 2369/07, zo dňa 7.11.2008 vyplýva, že prešetrenie miesta pobytu políciou by malo rozhodnutiu o ustanovení opatrovníka predchádzať (ÚS uviedol, že „... o prešetrenie nebola požiadaná ani polícia a súd len vyšiel z poznámky poštového doručovateľa, že sa adresát odsťahoval....). V judikatúre bol formulovaný aj názor, že na zodpovedanie otázky, či je známy iný pobyt účastníka nepostačuje len samotné vyžiadanie správy z Registra obyvateľov (NS ČR, sp. zn. 32 Odo 226/2005).

V citovanom súdnom rozhodnutí sa tiež uvádza, že funkcia opatrovníka nebola zákonom upravená z dôvodu, aby uľahčovala činnosť súdu v tom, kde má odosielať súdne písomnosti. Bola vytvorená na ochraňovanie záujmov účastníka, ktorý sa nemôže konania zúčastniť.

Pár viet z judikatúry:

Šetrenie, ktoré má predchádzať ustanoveniu opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, musí byť dostatočne dôkladné a aktuálne, aby mohlo byť oporou pre záver, že sú dané dôvody pre jeho ustanovenie. Ustanovenie opatrovníka nemôže byť len formálnym úkonom, ktorý by mal len urýchliť súdne konania prakticky samotným zriadením doručovacieho miesta. Aj neprítomnému účastníkovi konania musí byť zabezpečená ochrana jeho záujmov a základných práv. Funkcia opatrovníka bola vytvorená práve preto, aby hájila záujmy neprítomného, čo predstavuje okrem iného štúdium spisu, podávanie vyjadrení, a vedenie celého sporu za neprítomného tak, ako by takúto povinnosť bol nútený plniť zmluvný zástupca. (Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 450/2009, zo dňa 29. 04. 2009).

Zákonné ustanovenia upravujúce možnosť ustanovenia opatrovníka nemôže byť používané len z dôvodu urýchleného vybavenia veci. Neprítomnému účastníkovi súdneho konania musí byť zabezpečená ochrana jeho záujmov a základných práv. Funkcia opatrovníka nebola zákonom stanovená preto, aby uľahčovala činnosť súdu, ale aby boli dôsledne chránené záujmy účastníka, ktorý z dôvodu svojej neprítomnosti nemôže osobne vykonávať svoje práva a povinnosti.

Ustanoveniu opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy, musí vždy predchádzať šetrenie o tom, či sú dané predpoklady pre tento postup. Dôvod, pre ktorý sa účastníkovi opatrovník ustanovuje, musí byť spoľahlivo preukázaný, je teda treba vyčerpať všetky dostupné možnosti na zistenie miesta jeho pobytu.

Pojmovým znakom zastúpenia osoby, ktorej pobyt je neznámy opatrovníkom na základe rozhodnutia súdu je to, že vzťah medzi zástupcom a zastúpeným trvá len dovtedy, než sa zistí pobyt zastúpeného a než sa tento dozvie o vedenom konaní. Ak odpadne podmienka neznámeho pobytu účastníka, zastúpenie zaniká. Z toho vyplýva, že ak je účastníkovi konania ustanovený opatrovník, a to v prípade, keď na to neboli splnené podmienky formulované v § 29 ods. 2 OSP, ide o prípad, kedy účastníkovi bola nesprávnym postupom súdu v priebehu konania odňatá možnosť konať pred súdom. (nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 536/2008)

Okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či je pobyt účastníka skutočne neznámy. Každý má totiž právo, aby jeho vec bola prejednaná na súde v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd). Vydaniu rozhodnutia o ustanovení opatrovníka účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy, musí predchádzať prešetrenie toho, či sú dané všetky podmienky pre takýto postup a či nie je namieste iné opatrenie. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sža 27/2008)

Ustanovenie justičného čakateľa za opatrovníka nemusí samo osebe vždy predstavovať nevhodnosť takéhoto postupu, avšak tolerancia súdu k jeho úplnej nečinnosti v posudzovanej veci svedčí o snahe len formálne naplniť literu zákona a nie zabezpečiť ochranu práv účastníka. (nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 3269/2007)

Zamestnanec ako opatrovník

Právna úprava k ustanoveniu opatrovníka okrem iného hovorí, že pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať (§ 29 ods. 2 OSP). Za opatrovníka súd ustanoví osobu pôsobiacu v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže za opatrovníka ustanoviť aj obec. Súd nemôže ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, ktorý prejednáva vec; to neplatí vo veciach, v ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje 500 eur (§ 29 ods. 6 OSP).

Dovolíme si poukázať na jedno zaujímavé rozhodnutie ústavného súdu našich západných susedov. V predmetnej veci súd ustanovil za opatrovníka vyššiu súdnu úradníčku zamestnanú na tom istom súde. Súd uviedol, že osobu opatrovníka treba hľadať predovšetkým v okruhu osôb blízkych osobe zastupovaného, resp. tých, ktoré sú schopné skutočne reprezentovať záujmy účastníka. Pri ustanovení opatrovníka je treba prihliadať na to, aby nedošlo ku kolízii záujmov zástupcu a zastúpeného. Nemožno totiž očakávať, že podriadený pracovník, zamestnanec súdu ako opatrovník účastníka konania vo veci riešenej tým istým orgánom bude napádať jeho postup a rozhodnutia. Je teda zásadne nevhodné, ak je za opatrovníka ustanovená osoba podriadená orgánu verejnej moci, ktorý vedie konania, a to práve s ohľadom na pravdepodobný konflikt medzi záujmom zamestnávateľa opatrovníka na čo najrýchlejšom skončení veci, a záujmom účastníka, ktorého má zamestnanec zastupovať, na plnom zachovaní jeho práv a oprávnených záujmov. Preto tá prax, kedy sú účastníkom konania ustanovovaní ako opatrovníci pracovníci súdu, ktorý o veci rozhoduje, je v úplnom rozpore s ústavnými zásadami, ktoré majú byť ustanovením opatrovníka neprítomnému účastníkovi dosiahnuté, uviedol ústavný súd.

Len pre úplnosť dodávame, že v slovenskom občianskom súdnom konaní súd nemôže ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, ktorý prejednáva vec; to neplatí vo veciach, v ktorých hodnota pohľadávky bez príslušenstva v čase začatia konania neprevyšuje 500 eur. V drobných sporoch teda zamestnanec súdu, ktorý vec prejednáva môže byť ustanovený za opatrovníka účastníka.

V ostatných prípadoch je zastúpenie zamestnancom súdu, ktorý vec prejednáva, ako opatrovníkom, vylúčené a súd je povinný (ak sú naplnené zákonné dôvody) ustanoviť účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy osobu pôsobiacu v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, prípadne v inom prostredí, ktoré je účastníkovi blízke, pričom môže za opatrovníka ustanoviť aj obec. Ak nie je možné doručiť písomnosť fyzickej osobe, ktorá nie je podnikateľom, na adresu jej trvalého pobytu alebo prechodného pobytu, nie je možné zistiť miesto, na ktorom preberá písomnosti, a nie je možné, aby ju zastupoval ustanovený opatrovník, súd uznesením rozhodne, že písomnosti určené tejto osobe sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Toto uznesenie sa vyvesí na úradnej tabuli súdu až do právoplatného skončenia konania. Súd aj bez návrhu zruší uznesenie, ak pominú dôvody na jeho vydanie. Písomnosti doručované uložením v súdnom spise sa považujú za doručené po uplynutí siedmich dní od ich vyhotovenia (§ 48 ods. 4 OSP).

Názory právnej teórie

Ficová a Gešková v zaujímavom článku Opatrovník a prostredie podľa ust. § 29 ods. 6 O. s. p. uverejnenom v Justičnej revue 4/2011 konštatujú, že podľa úpravy do roku 2008 sa vždy našla osoba, ktorá bola ochotná prevziať funkciu opatrovníka, a tou bol zamestnanec súdu. Nevýhodou takéhoto riešenia bola podľa autoriek možnosť, že zamestnanec súdu nemusel mať, a spravidla, prirodzene, ani nemal žiadny záujem na hájení práv účastníka.

Ani podľa súčasnej právnej úpravy nemá súd možnosť ustanoviť na zastupovanie účastníkovi opatrovníka z radov zamestnancov súdu, ktorý prejednáva vec okrem prípadov drobných sporov. Autorky vo vyššie zmieňovanom článku uvádzajú, že právna úprava vylučuje možnosť ustanoviť za opatrovníka iba zamestnanca toho súdu, ktorý prejednáva vec. Mohlo by sa preto zdať, že zamestnanec iného súdu by mohol byť za účastníka ustanovený. Pokiaľ však nespĺňa podmienku, že pochádza z prostredia blízkeho účastníkovi, nemožno takýto výklad pripustiť, uvádza Ficová a Gešková.

Žiadna, iluzórna alebo reálna ochrana práv účastníka?

V intenciách zmyslu zákona sa s týmto názorom nedá nesúhlasiť. Potvrdením je aj tvrdenie z vyššie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého „Je zásadne nevhodné, ak je za opatrovníka ustanovená osoba podriadená orgánu verejnej moci, ktorý vedie konania, a to práve s ohľadom na pravdepodobný konflikt medzi záujmom zamestnávateľa opatrovníka na čo najrýchlejšom skončení veci, a záujmom účastníka, ktorého má zamestnanec zastupovať, na plnom zachovaní jeho práv a oprávnených záujmov. Preto tá prax, kedy sú účastníkom konania ustanovovaní ako opatrovníci pracovníci súdu, ktorý o veci rozhoduje, je v úplnom rozpore s ústavnými zásadami, ktoré majú byť ustanovením opatrovníka neprítomnému účastníkovi dosiahnuté ".

Zastávam názor, že potom je už nielen nevhodné resp. konfliktné, ale aj reálne nemožné, pokiaľ má hájiť záujmy účastníka zamestnanec iného súdu, než toho, na ktorom sa vec prejednáva.

Túto polemiku medzi teóriou a praxou spôsobilo opäť nejednoznačné znenie zákona. Výklad za použitia argumentu a contrario tretej vety § 29 ods. 6 OSP nemôže vyčítať súdom nikto. V rámci úvah de lege ferenda by preto mal zákonodarca upustiť od iluzórneho bránenia práv účastníka s neznámym pobytom zamestnancami súdu en bloc, a radšej nastaviť systém pre plné uplatňovanie možnosti ukladania písomností v súdnom spise v prípadoch nemožnosti ustanovenia opatrovníka z prostredia blízkeho účastníkovi.

Isteže, pokiaľ súd nájde osobu z prostredia blízkeho účastníkovi, ktorá s ustanovením súhlasí, je to tá ideálna situácia, no netvárme sa, že tá „menej ideálna" situácia, teda predovšetkým zastupovanie účastníka zamestnancom súdu, či už toho súdu, ktorý vec prejednáva, alebo iného, bude pre účastníka zabezpečovať plnú ochranu jeho práv, bez ohľadu na to, či ide o drobný spor alebo nie.

Nemal by potom v týchto prípadoch ustanovovať súd účastníkovi rovno advokáta a hradiť jeho zastúpenie zo štátneho rozpočtu? Alebo má zamestnanec súdu ako ustanovený opatrovník plniť funkciu bezplatného právneho zástupcu stoviek účastníkov na neznámom mieste? A ešte nebodaj so zodpovednosťou za zanedbanie povinností zástupcu? Uvedomenie si tejto hranice medzi žiadnou, iluzórnou a reálnou ochranou práv zo strany zákonodarcu potom môže napomôcť k zvýšeniu rýchlosti súdnych konaní resp. k zmenám v prenose procesného rizika na tú procesnú stranu, ktorá si neplní svoje evidenčné a ohlasovacie povinnosti ohľadom miesta svojho pobytu (s možnosťou zakotviť ochranu takého účastníka, ktorý nie je v mieste svojho pobytu z objektívnych dôvodov). Máte iný názor? Napíšte ho do diskusie. Máme predsa všetci rovnaký cieľ.