Vyjadrenie senátu Ústavného súdu SR k článku v týždenníku Plus 7 dní

Portál najprávo.sk vám prináša vyjadrenie predsedu III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky a jeho členiek z 19. marca 2015 k medializovaným informáciám v súvislosti s nálezom sp. zn. III. ÚS 29/2015.

Znenie rozhodnutia

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2015 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkýň Jany Baricovej a Ivetty Macejkovej v konaní o sťažnosti Ing. M. T., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014, rozhodol nálezom takto:

1. Základné práva Ing. M. T. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. M. T. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

Vyjadrenie

„V súvislosti s týmto rozhodnutím boli v niektorých slovenských médiách publikované (zjavne zámerne) nesprávne a zavádzajúce informácie. Týždenník Plus 7 dní vo svojom poslednom čísle (číslo 11) v článku pod titulkom „Trajterov precedens“ uviedol celý rad takýchto informácií bez toho, aby sa aspoň pokúsil overiť si pravosť tých skutočností, ktoré evidentne prevzal z nemenovaného internetového spravodajského portálu.

Opieral sa o anonymné zdroje, keď okrem iného uviedol: „Ozývajú sa hlasy z prokurátorského prostredia, že toto rozhodnutie vytvára neprimeraný až nebezpečný tlak na vyšetrovateľov a súdy. Navyše, rozsudok Ústavného súdu sprevádzali neštandardné postupy.“

Už zo skutočnosti, že autor (či autori?) označili nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) za „rozsudok“, je zrejmé, že jeho (ich) schopnosti analyzovať túto problematiku sú značne obmedzené, a z toho vyplýva aj spôsob interpretácie samotného nálezu ústavného súdu, ktorý považujeme za zavádzajúci, pretože východiskový princíp, podľa ktorého bola daná vec posudzovaná, je nasledovný:

Existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu musí byť súdom preskúmaná aj s ohľadom na lehotu premlčania trestnosti činu a ďalšie trvanie väzby obvineného v prípadoch, v ktorých možno dôvodne očakávať zastavenie jeho trestného stíhania, nie je prípustné. Uvedené vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorá pochádza ešte z roku 1993 (rozhodnutie sp. zn. 2Ntv 382/93 zo 7. októbra 1993), ako sa to v rozhodnutí ústavného súdu jasne uvádza (na str. 17 v bode 29 nálezu). Ústavný súd túto judikatúru považuje za ústavne konformnú a nemal dôvod ju meniť.

Nález ústavného súdu v tomto smere nepredstavuje žiadne nóvum alebo zmenu doterajšej súdnej praxe pri rozhodovaní o ústavnosti a zákonnosti väzby.

Pri rozhodovaní o väzbe musí súd okrem iného vždy skúmať aj zákonnosť obvinenia vzneseného obvinenému. Zákonnosť obvinenia vzneseného sťažovateľovi v danom prípade vyžadovala existenciu skutočností odôvodňujúcich podozrenie, že sťažovateľ mohol spáchať čin, ktorý sa mu kladie za vinu, a že tento čin má znaky trestného činu, pre ktorý bolo obvinenie vznesené.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo 12. apríla 2013 vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a h) Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Z obsahu sťažnosti, ale najmä zo vzneseného obvinenia ďalej vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo obvinenie vznesené, sa mal stať ešte v júli roku 1999. V predmetnom trestnom konaní tak plynula premlčacia doba od mesiaca júl 1999, a to bez prerušenia premlčania trestného stíhania, čo do dňa, keď bolo Ing. M. T. vznesené obvinenie, predstavuje dobu 13 rokov a 9 mesiacov.

Na obvinenie z trestného činu podľa základnej skutkovej podstaty – § 219 ods. 1 Trestného zákona –sa vzťahuje premlčacia doba 10 rokov (§67 ods. 1 písm. b) Trestného zákona). Vzhľadom na dobu, keď sa mal skutok stať (rok 1999), a čas vznesenia obvinenia (rok 2013) by v prípade tohto trestného činu zjavne nastúpili účinky premlčania, ktoré spôsobuje zánik jeho trestnosti. Z hľadiska väzby by to znamenalo podľa uvedenej judikatúry najvyššieho súdu povinnosť prepustiť sťažovateľa na slobodu.

Na obvinenie z trestného činu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty – § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a h) Trestného zákona sa v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Trestného zákona vzťahuje premlčacia doba 20 rokov. Obvinenie bolo vznesené podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty. Zákonnosť obvinenia, ktorú boli súdy povinné skúmať, preto vyžadovala existenciu skutočností, ktoré by odôvodňovali podozrenie, že sťažovateľ svojím konaním naplnil aj zákonné znaky uvedené v ustanovení § 219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona, teda že si objednal spáchanie vraždy obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech, v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

Z ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorých porušenie zo strany najvyššieho súdu vo vzťahu k svojej osobe sťažovateľ pred ústavným súdom namietol, vyplýva požiadavka, aby súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli dostatočné a relevantné dôvody, t. j. aby sa dostatočne zreteľne a jasne vyjadrili ku všetkým právne významným skutočnostiam relevantným pre rozhodnutie v danej veci (ústavný súd obdobne rozhodol napr. vo veciach sp. zn. III. ÚS 135/04, sp. zn. IV. ÚS 301/2011 a sp. zn. I. ÚS 187/09).

K existencii skutočností, ktoré by odôvodňovali podozrenie, že sťažovateľ svojím konaním naplnil zákonné znaky uvedené v ustanovení §219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona, teda že si objednal spáchanie vraždy obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech, v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky, Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho uznesenia z 3. apríla 2014 uviedol: „V súvislosti s materiálnymi dôvodmi väzby súvisiacimi s dôvodnosťou trestného stíhania je potrebné ešte uviesť, že presný motív orgánmi činnými v trestnom konaní predpokladaného konania obvineného, naozaj nie je v tomto štádiu konania možné ustáliť.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia z 15. apríla 2014, ktorým potvrdil uznesenie Špecializovaného trestného súdu z 3. apríla 2014, neuviedol k týmto skutočnostiam žiadny konkrétny, jasný a relevantný argument.

Ústavný súd konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa práve z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska vysporiadania sa s otázkou zákonnosti a dôvodnosti vzneseného obvinenia.

Z rozhodnutia Ústavného súdu nevyplýva požiadavka, aby bolo podozrenie, že obvinený spáchal skutky, ktoré sa mu kladú za vinu, podložené dôkazmi preukazujúcimi vinu obvineného. Rozhodnutie ústavného súdu výsledok rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu týkajúci sa sťažovateľovej väzby neprejudikuje, t. j. nepredpisuje najvyššiemu súdu, k akému záveru ohľadom ďalšieho trvania väzby sťažovateľa mal dospieť.

Z rozhodnutia ústavného súdu vyplývala jedine požiadavka, aby najvyšší súd dostatočne jasne a zreteľne objasnil, na základe akých skutočností a úvah dospel k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, a že tento skutok má znaky trestného činu tak, ako ho kvalifikuje obvinenie, t. j. že je tu dôvodné podozrenie z objednania spáchania vraždy obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech, v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

Bolo plne v právomoci najvyššieho súdu tieto otázky posúdiť a ak by bol vedel uviesť konkrétne a vecné dôvody v prospech záveru, že takéto dôvodné podozrenie voči sťažovateľovi pretrváva, mohol rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu o predĺžení sťažovateľovej väzby pokojne opätovne potvrdiť.

S argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa postupu pri vykonávaní úkonov v trestnom konaní v súvislosti s dokazovaním (najmä vykonávaním svedeckých výpovedí a vyšetrenia na polygrafe) sa ústavný súd vysporiadal tak, že v tejto časti sťažnosti nevyhovel, uvedúc, že „nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania, alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným prostriedkom na odôvodnenie ďalšieho trvania väzby sťažovateľa“ (pozri body 26 a 27 odôvodnenia nálezu).

Rozhodnutie ústavného súdu, tak ako doteraz, vyžaduje iba to, aby všeobecné súdy v rámci odôvodnenia svojich rozhodnutí uviedli v prospech svojho záveru, ku ktorému dospejú, jasné, dostatočné a relevantné dôvody. Ak túto skutočnosť považujú Vaše „hlasy z prokurátorského prostredia“ za tlak na vyšetrovateľov a súdy, tak považujeme toto ich hodnotenie za správne s tým, že ide o tlak ústavy a zákonov na ich rozhodovaciu činnosť.

Ďalší (alebo stále ten istý?) zdroj z prostredia prokuratúry vo Vašom článku uvádza (zavádza?): „Je mimoriadne nebezpečné, obzvlášť ak mal Ústavný súd k dispozícii iba takzvaný väzobný spis bez dôkazov, teda nie celý spis so všetkými dôkazmi. Nikde na svete nemôžu uzavrieť prípad na základe väzobného spisu. Navyše, tento väzobný spis prišiel na Ústavný súd iba v januári tohto roku a rozhodnutie padlo de facto do mesiaca. Čo je vzhľadom na iné prípady pre ústavný súd nezvyčajne krátky čas.“

Tieto tvrdenia zjavne svedčia o nepochopení nálezu ústavného súdu a úlohy ústavného súdu pri súdnej kontrole ústavnosti. Ústavný súd posudzoval výlučne ústavnú konformitu väzobného rozhodnutia (uznesenie o odmietnutí sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby) najvyššieho súdu z 15. apríla 2014, a to z hľadiska, či v dostatočnom rozsahu odôvodnil závery, o ktoré sa opiera výrok jeho rozhodnutia. Úlohou ústavného súdu nebolo posudzovať namiesto všeobecných súdov skutkový stav a riešiť otázku, či sťažovateľ mal byť alebo nemal byť naďalej ponechaný vo väzbe.

Ústavný súd si vyžiadal spisy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, nasledovne:

• 1) Listom z 12. septembra 2014 ústavný súd vyzval najvyšší súd na predloženie súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 2 Tost 10/2014. Dňa 26. septembra 2014 bol ústavnému súdu doručený zberný spis najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2014.
• 2) Listom z 26. novembra 2014 ústavný súd vyzval Špecializovaný trestný súd na predloženie súdneho spisu sp. zn. Tp 28/2013. Dňa 8. decembra 2014 bol ústavnému súdu doručený spis Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 28/2013.

Dovolíme si zdôrazniť dátum 8. decembra 2014 a pripomenúť, že vo veci samej ústavný súd rozhodol 18. februára 2015. Toto časové rozpätie sa rozhodne nezmestí „do jedného mesiaca“. Termín rozhodovania vo veci samej závisí od spôsobu práce sudcu spravodajcu. Niektorým sudcom trvá príprava podkladov pre rozhodnutie, ako aj vypracovanie samotného rozhodnutia dlhšie, niektorým kratšie.

Rozhodne nepovažujeme za nedostatok sudcu, ak dokáže predložiť na rokovanie senátu návrh rozhodnutia už aj s písomným odôvodnením.

V tej časti článku, kde píšete o tom, kto rozhodoval o sťažnosti M. T., k osobe predsedníčky ústavného súdu Ivetty Macejkovej ako jednej z členiek senátu a sudkyni spravodajkyni uvádzate, že svoju kariéru začala ako podniková právnička, čo je pravda a nie je dôvod sa za tento fakt hanbiť.

Uvedenie jej ďalšieho profesijného postupu však zjavne nezapadalo do obrazu, ktorý ste chceli čitateľom v súvislosti s týmto prípadom a s jej osobou načrtnúť.

Dovolíme si pripomenúť, že pani predsedníčka v januári 1992 nastúpila na Okresný súd Bratislava vidiek, kde po jej vymenovaní za sudkyňu pôsobila ako podpredsedníčka a neskôr aj ako jeho predsedníčka.

V rámci reorganizácie justičných orgánov zakladala Okresný súd Pezinok. V rokoch 1996 − 1998 pôsobila vo funkcii predsedníčky Krajského súdu v Bratislave.

Na Krajskom súde v Bratislave pracovala až do roku 2006 aj ako predsedníčka trestného a správneho senátu. V roku 2006 sa po výberovom konaní na sudcu najvyššieho súdu − sudcu odvolacej agendy Špeciálneho súdu pri najvyššom súde stala sudkyňou a členkou trestného kolégia najvyššieho súdu ako jediná a prvá žena v histórii trestného kolégia najvyššieho súdu. Tu pôsobila do februára 2007.

Z tohto prehľadu jej doterajšieho pôsobenia by Vašim čitateľom iste bolo zrejmé, že nie je v rozhodovaní o trestných veciach žiadny amatér, a to pravdepodobne nie je zlučiteľné s Vaším tvorivým zámerom.

V článku ďalej píšete o „neštandardných postupoch“ a otázky podľa Vás vyvolávajú okrem rozhodnutia aj iné okolnosti. Citujeme: „Trajterov advokát Marek Para si totiž prišiel po rozhodnutie na Ústavný súd do Košíc osobne. Ako vedel, kedy presne bude hotové? Informovali ho o tom?“

Dňa 18. februára 2015 ústavný súd rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 29/2015.

Dňa 19. februára 2015 bola na webovej stránke ústavného súdu www.concourt.sk v časti Médiá – Tlačové informácie zo senátov – zverejnená tlačová informácia č. S III/7/2015, ktorej obsahom bolo aj rozhodnutie v predmetnej veci, pričom týmto momentom sa o predmetnej skutočnosti mohol dozvedieť nielen právny zástupca sťažovateľa, ale aj najvyšší súd, médiá a široká verejnosť.

Právny zástupca sťažovateľa sa od zverejnenia predmetného rozhodnutia telefonicky niekoľkokrát informoval v čase úradných telefonických hodín na sprístupňovanie informácií verejnosti o termíne vyhotovenia a expedovania rozhodnutia.

Dňa 25. februára bolo ráno pripravené rozhodnutie na expedovanie všetkým účastníkom konania. Advokát M. P. požiadal o osobné prevzatie rozhodnutia a prevzal si ho o 13. 00 h.

Celý tento postup ústavného súdu je štandardný. Právny zástupca sťažovateľa mal právo prevziať si rozhodnutie zvoleným spôsobom, pokiaľ bol ochotný sám vycestovať.

Za neštandardný a neetický však považujeme postup tvorcov tohto článku, ktorí si nedali námahu s overovaním faktov z vierohodných zdrojov, ale len prevzali informáciu z iného mediálneho zdroja (navyše bez jeho označenia), keď uviedli: „Trajterovu sťažnosť dostal na stôl v júni minulého roka sudca spravodajca Ján Auxt.“ Nemenovaný internetový spravodajský portál po našom upozornení a zaslaní relevantných podkladov toto nepravdivé tvrdenie opravil, čo však už ušlo pozornosti týždenníka Plus 7 dní. Predmetná sťažnosť bola totiž náhodným výberom pridelená sudcovi spravodajcovi Jánovi Lubymu.

Na záver dodávame, že celý postup senátu vo veci sťažnosti sťažovateľa M. T. vedenej pod sp. zn. III. ÚS 29/2015 bol štandardný a ničím sa neodlišoval od postupov uplatnených v iných konaniach podľa čl. 127 ústavy.

Naopak, postup tvorcov tohto „diela“, ktorí v sebe nenašli ani toľko profesionálnej cti, aby pod článkom zverejnili svoje mená, ale schovávali sa za anonymizované označenia „al“, ďaleko vybočuje zo štandardu novinára dodržiavajúceho Etický kódex SSN.

JUDr. Ľubomír Dobrík, PhD., predseda III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

JUDr. Jana Baricová, členka III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

JUDr. Ivetta Macejková, PhD., členka III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky“

Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk