III. senát Ústavného súdu ČR (sudca spravodajca Jan Filip) vyhovel ústavnej sťažnosti a zrušil rozsudok Krajského súdu v Ostrave, nakoľko ním boli porušené základné práva sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva a na súdu ochranu.
O čo v danej veci išlo? V konaní pred všeobecnými súdmi sa sťažovateľka, ktorá je starostkou mesta Třince, domáhala na žalovanom (v konaní pred ústavným súdom vedľajší účastník) náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy celkovo vo výške 58497,36 Kč v súvislosti s trestným oznámením, ktoré na ňu vedľajší účastník v postavení opozičného zastupiteľa podal. Žaloba o nemajetkovú ujmu bola vylúčená na samostatné konanie a v tomto konaní ide o zostávajúcu čiastku 38497,36 Kč predstavujúcu majetkovú ujmu vyčíslenú ako náklady vynaložené sťažovateľkou na právne služby v súvislosti s vyšetrovaním trestného oznámenia.
Prečiny neboli spáchané
V trestnom oznámení vedľajší účastník uviedol sťažovateľku ako podozrivú, nakoľko objednala externý audit hospodárenia mestskej polície za situácie, kedy má mesto vlastných zamestnancov, ktorí mohli vykonať a tiež vykonali interný audit. Proti sťažovateľke bolo začaté vyšetrovanie pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužitia právomoci verejného činiteľa a prečinu poručovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Vec bola následne odložená, neskôr bolo vyšetrovanie obnovené a znovu uzavreté s tým, že prečiny sťažovateľkou neboli spáchané a že od počiatku bolo postupované v súlade s princípom riadneho hospodára.
Absencia porušenia právnej povinnosti
Okresný súd žalobu sťažovateľky o náhradu majetkovej ujmy zamietol, nakoľko dospel k záveru, že v danom prípade nebol naplnený jeden z predpokladov zodpovednosti za vznik ujmy, a to porušenie právnej povinnosti. Okresný súd ďalej uviedol, že sťažovateľka musela byť uzrozumená s tým, že sa ako osoba verejne činná môže stať cieľom kritiky či kontroly. Tomuto záveru prisvedčil aj odvolací súd, ktorý odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Sťažovateľka sa potom obrátila na Ústavný súd s tvrdením, že rozhodnutím krajského súdu boli porušené jej ústavne zaručené práva.
Imunizácii trestného oznámenia nemožno prisvedčiť
Posudzovaný prípad svedčí o nejasnostiach právnej úpravy nápravy ujmy, ku ktorej môže dôjsť v súvislosti s preverovaním dôvodnosti trestných oznámení, ktoré síce neobsahujú krivé obvinenie podľa trestného zákona, ale ich obsah je napriek tomu nepravdivý, alebo značne neurčitý, tvorený zmesou dojmov a skutkových domnienok (a to aj objektívne mylných) oznamujúcej osoby, ktorá pritom na ich preverení dôrazne trvá.
Všeobecné súdy svoje rozhodnutie založili v podstate na závere, že za podanie trestného oznámenia postih neprichádza do úvahy, nakoľko ním nemôže byť porušená žiadna právna povinnosť. Takejto „imunizácii“ trestného oznámenia však nemožno bez ďalšieho prisvedčiť, nakoľko nie je možné vylúčiť, že nielen subjektívne právo, ale aj dokonca zákonom uložená oznamovacia povinnosť môže byť zneužitá na nelegálny účel a vykonaná v občianskoprávnych vzťahoch napríklad v rozpore s dobrými mravmi alebo šikanóznym spôsobom. Z toho je treba podľa Ústavného súdu zásadne vyvodiť zodpovednosť takto konajúcej osoby za spôsobenú ujmu.
Stanovenie podielu osôb na vzniku škody
Ak zistí súd bez dôvodných pochybností, že reťazcom konania rôznych subjektov práva došlo podaním trestného oznámenia k spôsobeniu ústavne relevantnej ujmy na právach, musí stanoviť pomocou ústavne konformného výkladu právnych predpisov podiel jednotlivých konajúcich subjektov na vzniku škody. Pritom nemožno vylúčiť ani spoluzodpovednosť obvinenej osoby. Ak právny poriadok a jeho aplikačná prax nedajú sťažovateľke možnosť získať náhradu ujmy súkromnými osobami, musí podľa Ústavného súdu podporne nastúpiť zodpovednosť štátu podľa článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (Znenie tohto článku: Každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. - pozn. redakcie).
Polícia sa nesmie stať bezplatnou detektívnou kanceláriou
Ďalšou podstatnou okolnosti je to, že sťažovateľka a vedľajší účastník boli dlhodobo politickými konkurentmi vo voľbách a v orgánoch samosprávy mesta Třince. Inštitúty trestného konania by sa nemali stať bežnou súčasťou pokračovania politického boja „inými“ prostriedkami. Z hľadiska ochrany základných hodnôt českého ústavného poriadku by bolo neprípustným trendom, keby sa polícia na základe vágnych, či dokonca objektívne nepravdivých podnetov mala fakticky stať bezplatnou detektívnou kanceláriou na získanie informácií o konaní politických oponentov.
Hoci je za postupy štátnych orgánov zodpovedný najmä štát, nie je, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, vylúčená ani paralelná zodpovednosť súkromných osôb, ktorých konanie bezprostredne vyvolalo reakciu štátu. Na vyhľadanie ústavne prípustnej a pre všetkých pochopiteľnej a predvídateľnej právnej metódy stanovovania povinnosti nahradiť predmetnú ujmu sú však príslušné súdy v občianskoprávnom konaní (osobitne potom Najvyšší súd).
Zodpovednosť za podanie trestného oznámenia
Ústavný súd považoval za nevyhnutné označiť za ústavne neprijateľný rovnako záver okresného súdu podľa ktorého mala sťažovateľka pre svoju verejnú politickú činnosť (bez ďalšieho) strpieť povinnosť podrobiť sa bez náhrady vynaložených peňažných nákladov úkonom trestného konania vedeného na základe trestného oznámenia. Nerovnosť v miere prijateľnosti zásahov do života politikov sa nemôže uplatňovať stanovaním úplne nových osobitných povinností, napríklad niesť bremeno za oprávnenú a dôvodnú obhajobu v trestnom konaní.
Ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že žiadny z jeho vyššie uvedených záverov nemôže byť vkladaný ako neprimerané obmedzenie práva (v niektorých zákonom definovaných prípadoch dokonca povinnosti) obrátiť sa s trestným oznámením na orgány činné v trestnom konaní. Každý si však musí byť vedomý, že môže byť povolaný na zodpovednosť za konanie, ktoré neberie, či už konaním alebo nekonaním, primeraný ohľad na ústavne garantované práva ostatných členov spoločnosti. Toto poňatie generálnej prevencie prevzal do svojho znenia aj nový občiansky zákonník. Pôjde o posúdenie rovnako takých kritérií, akými sú postavenie, znalosti a motív osoby oznamovateľa, nakoľko niektoré osoby nemajú (nemôžu mať) priamu znalosť o udalosti, niektoré naopak majú vlastné dôvody „upraviť si“ informáciu, alebo z jej upravenia priamo ťažia, ďalej o vynaloženie úsilia a konkrétnych krokov na overenie pravdivosti informácie, zvlásť ak sú zjavné a ľahko dostupné.
A ešte aj nemajetková ujma...
Záverom je treba dodať, že akokoľvek považuje Ústavný súd za veľmi dôležité vyriešenie otázok súvisiacich s nemajetkovou ujmou (napríklad stigmatizácie obvinenej osoby, straty času a pracovných príležitostí a podobne), nemohol sa nimi v tomto konaní zaoberať, nakoľko napadnutým rozhodnutím bolo rozhodované len o majetkovej ujme.
Text nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 1017/15 je dostupný TU (417 KB, PDF).
Autor: Miroslava Sedláčková, tlačová hovorkyňa Ústavného súdu ČR
Zdroj: usoud.cz
Preklad, titulok a ilustračné foto: najprávo.sk