Rozsudok SDEÚ vo veci vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní

Ako sme vás informovali približne pred rokom, na stole Súdneho dvora EÚ sa v súčasnosti nachádza viacero návrhov na začatie prejudiciálneho konania podaných slovenskými súdmi. Okrem iného sa Okresný súd vo Svidníku vo veci žalobcu Pohotovosť, s. r. o. proti žalovanému Miroslav Vašuta za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS Súdneho dvora EÚ opýtal:

Či sa má čl. 6 ods. l, čl. 7 ods. l a čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS_ o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a čl. 47 v spojení s čl. 38 Charty základných práv Európskej únie vykladať tak, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 37 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku, ktorá neumožňuje združeniu na ochranu práv spotrebiteľov v exekučnom súdnom konaní vedľajšie účastníctvo?

Ak je odpoveď na prvú otázku taká, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom Spoločenstva, majú sa ustanovenia § 37 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s čl. 6. ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 priznal združeniu na ochranu práv spotrebiteľov postavenie vedľajšieho účastníka v exekučnom súdnom konaní?

Verdikt Súdneho dvora EÚ

Vo štvrtok 27. februára 2014 v tejto veci Súdny dvor (tretia komora) vyhlásil rozsudok v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, sudcovia C. G. Fernlund, A. Ó Caoimh, C. Toader (spravodajkyňa) a E. Jarašiūnas, generálny advokát: N. Wahl, tajomník: A. Calot Escobar:

O prvej otázke

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 93/13, najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice, v spojení s článkami 38 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pred vnútroštátnym súdom sa Združenie HOOS domáha postavenia vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní, ktoré vedie Pohotovosť proti pánovi Vašutovi, najmä preto, lebo sa domnieva, že Okresný súd Svidník svojím rozhodnutím zastaviť exekúciu začatú na základe rozhodcovského rozsudku iba pre časť pohľadávok a povoliť túto exekúciu pre zvyšnú časť neposkytol spotrebiteľovi dostatočnú ochranu ex offo, hoci išlo o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, a nevyvodil právne závery z neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Toto rozhodnutie podľa neho nebolo v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá vyplýva najmä z už citovaného uznesenia Pohotovosť.

Takisto sa zdá, že podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa združenie na ochranu spotrebiteľov môže zúčastniť ako vedľajší účastník na konaní, v ktorom sa podstata sporu týka práv spotrebiteľa. Naopak, pokiaľ ide o exekučné konania týkajúce sa spotrebiteľa, či už ide o exekúciu na základe rozsudku vnútroštátneho súdu, alebo právoplatného rozhodcovského rozsudku, o akú ide vo vnútroštátnom konaní, Exekučný poriadok podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky neumožňuje, aby sa také združenie zúčastnilo na tomto druhu konania ako vedľajší účastník.

Podľa ustálenej judikatúry vychádza systém ochrany zavedený smernicou 93/13 z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, Zb. s. I‑4941, bod 25, a z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, Zb. s. I‑10421, bod 25, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 37).

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný, bod 26; Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 31, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 39).

V tejto súvislosti možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C‑473/00, Zb. s. I‑10875, bod 32, a Mostaza Claro, už citovaný, bod 27, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 41).

Ako uviedol generálny advokát najmä v bodoch 55 a 56 návrhov, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje v konaní o nútenom výkone právoplatného rozhodcovského rozsudku, prináleží aktívnym postupom nezávislým od zmluvných strán kompenzovať, ako to stanovuje uvedená smernica, nerovný stav, ktorý existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Len čo je totiž tento súd oboznámený s potrebnými právnymi a skutkovými okolnosťami, je povinný ex offo vykonať preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok, na ktorých je založená pohľadávka konštatovaná v rozhodcovskom rozsudku, pokiaľ má podľa vnútroštátnych procesných pravidiel povinnosť v rámci obdobného exekučného konania preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C‑243/08, Zb. s. I‑4713, bod 32, a Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 53, ako aj uznesenie Pohotovosť, už citované, bod 51).

Pokiaľ ide o úlohu, ktorú by mohli mať združenia na ochranu spotrebiteľov, je potrebné uviesť, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby existovali primerané a účinné prostriedky na zabránenie používaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi (rozsudok z 26. apríla 2012, Invitel, C‑472/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 35). V tejto súvislosti z článku 7 ods. 2 tejto smernice vyplýva, že medzi tieto prostriedky patrí možnosť osôb alebo organizácií, ktoré majú oprávnený záujem na ochrane spotrebiteľov, požiadať súdy o rozhodnutie, či podmienky navrhované na všeobecné uplatňovanie majú nekalú povahu, a prípadne dosiahnuť ich zákaz (pozri rozsudok z 24. januára 2002, Komisia/Taliansko, C‑372/99, Zb. s. I‑819, bod 14, a Invitel, už citovaný, bod 36).

Z preventívnej povahy a odstrašujúceho účelu žalôb o zdržanie sa konania, ako aj z ich nezávislosti od akéhokoľvek konkrétneho individuálneho sporu vyplýva, že možnosť podať takéto žaloby musí existovať aj vtedy, ak zmluvné podmienky, o ktorých zákaz sa žiada, neboli použité v konkrétnych zmluvách (pozri rozsudky Komisia/Taliansko, už citovaný, bod 15, a Invitel, už citovaný, bod 37).

Ako však uviedol generálny advokát v bode 62 návrhov, je nutné konštatovať, že ani smernica 93/13, ani po nej nasledujúce smernice, ktoré dopĺňajú právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, neobsahujú ustanovenia o úlohe, ktorá môže alebo musí byť priznaná združeniam na ochranu spotrebiteľov v rámci individuálnych sporov týkajúcich sa spotrebiteľa. Smernica 93/13 teda neupravuje otázku, či také združenia majú mať právo stať sa vedľajšími účastníkmi konania na podporu spotrebiteľov v rámci takých individuálnych sporov.

Z toho vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o možnosť združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity).

Pokiaľ ide v prvom rade o zásadu ekvivalencie, tá vyžaduje, aby sa predmetné vnútroštátne pravidlo uplatňovalo nezávisle od toho, či sú žaloby, ktoré majú podobný predmet a dôvody, založené na porušení práva Únie alebo na porušení vnútroštátneho práva (pozri najmä rozsudok z 29. októbra 2009, Pontin, C‑63/08, Zb. s. I‑10467, bod 45).

S cieľom overiť, či vo veci, o ktorej vnútroštátny súd rozhoduje, je uvedená zásada dodržaná, prináleží tomuto súdu, ktorý ako jediný priamo pozná procesné postupy vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku, preskúmať predmet a podstatné znaky údajne podobných vnútroštátnych opravných prostriedkov. Na účely posúdenia, ku ktorému bude musieť vnútroštátny súd pristúpiť, mu však Súdny dvor môže poskytnúť určité usmernenia, ktoré sa týkajú výkladu práva Únie.

V tomto ohľade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že § 37 ods. 1 Exekučného poriadku vylučuje, ako uviedol generálny advokát v bode 73 návrhov, vedľajšie účastníctvo akejkoľvek osoby v každom exekučnom konaní začatom na základe rozhodnutia vnútroštátneho súdu alebo právoplatného rozhodcovského rozsudku, či už je toto vedľajšie účastníctvo založené na porušení práva Únie, alebo na porušení vnútroštátneho práva.

Za takých okolností sa nemožno domnievať, že by taká právna úprava porušovala zásadu ekvivalencie tým, že neupravuje možnosť, aby sa združenie na ochranu spotrebiteľov stalo vedľajším účastníkom v exekučnom konaní začatom na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku, aké prebieha pred vnútroštátnym súdom.

Pokiaľ ide v druhom rade o zásadu efektivity, treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby vziať do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (pozri rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León, C‑413/12, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 34 a citovanú judikatúru).

V tejto súvislosti článok 38 Charty stanovuje, že politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Táto požiadavka platí pre vykonávanie smernice 93/13. Keďže sa však v tejto smernici nenachádza ustanovenie, ktoré by upravovalo právo združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi konania v individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov, článok 38 Charty nemôže sám osebe viesť k výkladu tejto smernice v takom zmysle, že toto právo priznáva.

Toto konštatovanie platí aj pre ustanovenie článku 47 Charty týkajúceho sa práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, z ktorého vyplýva, že právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. Hoci táto smernica vyžaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v každom prípade nemožno tvrdiť, že odmietnutie pripustiť vstup združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy pred súdom, tak ako ho zakotvuje uvedený článok. Okrem toho vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov nemožno stavať na rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých prípadoch podľa tohto článku osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky.

Pokiaľ ide o možnosť združenia na ochranu spotrebiteľov dovolávať sa v tomto kontexte uvedeného článku, je potrebné konštatovať, že odmietnutie pripustiť toto vedľajšie účastníctvo v konaní týkajúcom sa spotrebiteľa neovplyvňuje právo uvedeného združenia na účinný prostriedok nápravy na obranu práv, ktoré sú mu priznané ako združeniu tohto typu, spočívajúcich najmä v jeho práve na kolektívnu žalobu, ktoré má podľa článku 7 ods. 2 smernice 93/13.

Navyše treba dodať, že podľa predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy môže združenie priamo zastupovať takého spotrebiteľa vo všetkých konaniach vrátane exekúcie na základe plnomocenstva udeleného spotrebiteľom.

Z toho, čo bolo uvedené, vyplýva, že predmetná vnútroštátna právna úprava neporušuje zásadu efektivity tým, že neupravuje možnosť, aby združenie na ochranu spotrebiteľov vstúpilo ako vedľajší účastník do exekučného konania začatého na základe súdneho rozhodnutia alebo právoplatného rozhodcovského rozsudku.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica 93/13, najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice, sa má v spojení s článkami 38 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

O druhej otázke

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má § 37 ods. 1 a 3 Exekučného poriadku vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd na základe článku 6 ods. 1, článku 7 ods. 1 a článku 8 smernice 93/13 priznal združeniu na ochranu spotrebiteľov postavenie vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní začatom na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

Touto otázkou sa vnútroštátny súd v skutočnosti pýta Súdneho dvora na to, ako by bolo možné vykladať jeho vnútroštátne právo. Súdnemu dvoru však v rámci prejudiciálneho konania neprináleží vykladať vnútroštátne zákony alebo iné právne predpisy (pozri rozsudky z 9. septembra 2003, Jaeger, C‑151/02, Zb. s. I‑8389, bod 43, ako aj z 23. marca 2006, Enirisorse, C‑237/04, Zb. s. I‑2843, bod 24 a citovanú judikatúru).

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba druhú otázku vyhlásiť za neprípustnú.

Z uvedených dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä článok 6 ods. 1, článok 7 ods. 1 a článok 8 tejto smernice, sa má v spojení s článkami 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku.

Zdroj: curia.europa.eu
Ilustračné foto: najprávo.sk