Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
Predplatné
Utorok, 19. marec 2024 | meniny má Jozef , zajtra Víťazoslav
TlačPoštaZväčšiZmenši

Rovnocennosť porozvodových modelov starostlivosti o maloleté dieťa so zameraním sa na rozvíjajúcu sa prezumpciu striedavej a spoločnej osobnej starostlivosti na medzinárodnej úrovni

Sabina Demovicova • 17.5. 2018, 18:42

Striedavú osobnú starostlivosť (ďalej aj „striedavá starostlivosť“) zaraďujeme do škály porozvodových modelov starostlivosti o maloletých. Podstatou tohto inštitútu je striedavá zmena bydliska dieťaťa v stanovených časových intervaloch. Dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti teda žije určitý časový úsek s jedným rodičom, v rámci tohto času je v jeho osobnej starostlivosti, a určitý časový úsek je v osobnej starostlivosti druhého rodiča.[1]

Cieľom predloženého príspevku je zamyslieť sa nad prezumpciou inštitútu striedavej starostlivosti,  ktorú možno pozorovať na viacerých úrovniach. Prioritne sa však príspevok zameriava na prezumpciu tohto modelu starostlivosti na úrovni aplikačnej praxe Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „Ústavný súd ČR“).

I.

S prezumpciou inštitútu striedavej osobnej starostlivosti sa možno na medzinárodnej úrovni stretnúť najmä (i) v rámci rodičovských dohôd, (ii) v rozhodovacej činnosti súdov, (iii) na legislatívnej úrovni a (iv) v rámci aplikačnej praxe Ústavného súdu ČR.

V prvom rade je prezumpcia striedavej starostlivosti badateľná na úrovni rodičovských dohôd. Aj napriek vysokému percentu rodičov, odmietajúcich striedavú starostlivosť, možno ustáliť, že stále viac rozvedených rodičov označuje striedavú starostlivosť za najvhodnejšie riešenie pre ich maloleté deti (prirodzene pri neexistencií prekážok, ktoré jej nariadenie vylučujú).

K dobrovoľnému uzatváraniu dohôd o striedavej starostlivosti vedie rodičov najmä skutočnosť, že striedavá starostlivosť, na rozdiel od výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, garantuje vo väčšom rozsahu právo rodičov vychovávať svoje dieťa, s tým súvisiace právo dieťaťa na rodičovskú starostlivosť, ako aj udržiavanie produktívneho vzťahu medzi dieťaťom a oboma rodičmi. Na druhej strane tiež otvára rozvedeným rodičom priestor pre vlastnú sebarealizáciu a existenciu v iných oblastiach.[2] Pre matky predstavuje striedavá starostlivosť odbremenenie od každodennej starostlivosti o dieťa, čím im zabezpečuje viac času na profesijný a súkromný život.[3]

V druhom rade na úrovni súdnych rozhodnutí – aj napriek prítomnému rozkolu názorov na vhodnosť inštitútu striedavej starostlivosti, možno vo viacerých krajinách zaznamenať nárast počtu súdnych rozhodnutí o jej nariadení.

Vychádzajúc zo štatistík Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny má v podmienkach súdnej praxe Slovenskej republiky počet rozhodnutí o striedavej starostlivosti stúpajúcu tendenciu, hoci v každom roku len o nepatrné stotiny percent. Aj napriek tejto tendencii však netreba zabúdať na to, že v rámci rozhodovacej činnosti súdov dochádza i k rušeniu nariadenej striedavej starostlivosti. Táto skutočnosť môže uvedené štatistiky skresľovať.

 

Rok

% počet rozhodnutí o striedavej starostlivosti z celkového počtu rozhodnutí v agende porozvodovej starostlivosti o dieťa[4]

2011

4 %

2012

5,22 %

2013

6,18 %

2014

6,81 %

2015

7,11 %

2016

7,82 %

2017

8, 57 %

 

Vzhľadom na zaznamenaný nárast rozhodnutí o striedavej starostlivosti, ktorý má svoj základ v zmene vnímania modelu rodiny a v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) o najlepšom záujme dieťaťa a o dôležitosti rovnakého podielu rodičov na výchove,  je zrejmé, že sa v rámci aplikačnej praxe slovenských súdov prekoná (doposiaľ vo väčšine prípadov) konzervatívny postoj súdov a preferovanie zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti matky.

II.

Na základe skúseností z viacerých krajín, ako napríklad USA, Nemecko, Nórsko, Česká republika a krajiny Beneluxu, sa striedavá starostlivosť prejavila ako najlepšia a najefektívnejšia forma porozvodovej starostlivosti o dieťa.[5] V dôsledku prevažujúcich pozitívnych stránok a skúsenosti so striedavou a spoločnou osobnou starostlivosťou na medzinárodnej úrovni, sa stal tento inštitút prezumovaným, a to nielen zo strany rodičovských dohôd, či súdnych rozhodnutí, ale aj na legislatívnej úrovni.

Uvedenú zákonnú prezumpciu možno priblížiť na príklade dvoch vybraných štátov – Belgicka a Švédska.

Legislatívna prezumpcia striedavej a spoločnej starostlivosti, ktorá v sebe zahŕňa povinnosť súdu prioritne zvážiť tieto modely starostlivosti aj v prípade, ak o ich nariadenie požiada iba jeden z rodičov,[6] bola v Belgicku ukotvená v roku 2006.

Články 373 a 374 belgického občianskeho zákonníka stanovujú princíp spoločného výkonu rodičovskej autority. Rodičovskú právomoc nad maloletým dieťaťom bežne vykonávajú spoločne obaja rodičia, bez ohľadu na to, či sú zosobášení alebo žijú v spoločnej domácnosti.

Vzhľadom na tento princíp zostávajú rodičovské práva a povinnosti každého rodiča aj po rozpade ich manželstva zachované. Rozsah výkonu rodičovskej autority po rozvode manželov určia rodičia v rámci súkromnej dohody alebo ho určí autoritatívne súd.

Rodičia môžu uzatvoriť súkromnú dohodu, a to aj s využitím odbornej pomoci, napr.  formou mediácie. Finálnu verziu súkromnej dohody sú  rodičia povinní predložiť príslušnému súdu, ktorý rozhodne, či jej obsah zodpovedá záujmom dieťaťa. Pri neúplnej dohode a dohode, ktorá neodzrkadľuje najlepší záujem dieťaťa, súd vyrieši: (i) či bude vykonávanie rodičovských práv spoločné alebo vyhradené jednému rodičovi, (ii) miesto, kde bude dieťa zaregistrované v registri obyvateľstva, (iii) ubytovanie dieťaťa, (iv) príspevok na údržbu, zdravie, vzdelávanie a rozvoj dieťaťa.

S prihliadnutím na obsah riešených otázok, súd prioritne rozhoduje o určení bydliska dieťaťa, nie o výkone rodičovskej zodpovednosti. Tá zostáva nedotknutá aj po rozvode.[7]

Ak nedôjde k uzatvoreniu rodičovskej dohody, rozhodne súd. Ten môže poveriť výlučným výkonom rodičovskej autority iba jedného rodiča. V takomto prípade si však druhý rodič vyhradzuje právo na dohľad, teda právo byť informovaný o dieťati. Takisto má právo na osobný styk s dieťaťom, ktorý sa mu môže obmedziť iba pre veľmi vážne dôvody. Ak dôjde k nerešpektovaniu práv rodiča a úpravy výkonu rodičovskej autority nariadenej súdom, majú rodičia prednostný prístup k súdu, ktorý môže nariadiť predbežné opatrenie.[8]

Zákonnú prednosť spoločnej rodičovskej autority však nemožno vykladať ako povinnosť súdu automaticky rozhodnúť o jej nariadení v každom porozvodovom konaní. Za predpokladu nevhodnosti tohto spôsobu výchovy je súd povinný predmetné zamietnutie náležite písomne odôvodniť (pre prípad jeho následného preskúmania).[9]

Spoločná starostlivosť o maloletých v prípade zachovania spoločného bývania rodičov je na území Švédska prirodzenosťou od prelomu rokov 1976 – 1977.[10]

Legislatívnymi zmenami v oblasti rodičovstva sa zaviedla prednosť striedavej starostlivosti od roku 1983. Pritom až do účinnosti nového zákona o starostlivosti o dieťa (1996), nebol súd o striedavej starostlivosti oprávnený rozhodnúť, ak bol jeden z rodičov proti jej nariadeniu.[11]

III.

Česká právna úprava kladie všetky druhy modelov úpravy starostlivosti o dieťa po rozvode na jednu úroveň. Inštitúty osobnej, striedavej a spoločnej starostlivosti sú rovnocenné, keďže poradie ich voľby by nemalo vyplývať z poradia zvoleného zákonodarcom.[12]

K úvahám o možnej prezumpcii striedavej starostlivosti však nabáda aplikačná prax Ústavného súdu ČR.

Prvým a prelomovým nálezom v tomto ohľade bol nález, sp. zn. I. ÚS 2482/13 z 26. mája 2014, v rámci ktorého Ústavný súd ČR judikoval: „Nejlepším zájmem dítěte je, aby bylo především v péči obou rodičů, a pokud jsou splněny veškeré zákonné podmínky (...), tak je svěření dětí do střídavé péče pravidlem, nikoli výjimkou.“[13]

Vyjadrený názor Ústavného súdu ČR vyvolal búrlivú debatu, v rámci ktorej sa objavili názory o tom, že v dôsledku tohto nálezu dôjde k masovej aplikácii striedavej starostlivosti a zároveň k eliminácii zaužívaného postupu súdov – zvereniu maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky.[14]

Presvedčivú argumentáciu Ústavného súdu ČR priaznivo prijali najmä rozvedení rodičia, ktorým neboli ich deti do starostlivosti zverené. Tí sa začali okamžite domáhať zmeny a novými návrhmi žiadali zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti.[15]

Pre úplnosť v stručnosti uvádzame opis skutkových okolností, z ktorých Ústavný súd ČR pri formovaní tak prevratného názoru vychádzal:

Maloleté deti, pochádzajúce z rozvádzajúceho sa manželstva, boli na základe dohody ich rodičov v režime faktickej striedavej starostlivosti. Tento spôsob starostlivosti sa ukázal ako funkčný a plne vyhovujúci všetkým zúčastneným osobám.

Po odchode matky s maloletými deťmi zo spoločnej domácnosti podal otec maloletých návrh na úpravu styku počas rozvodu a po ňom, pričom žiadal, aby boli maloleté deti zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Matka maloletých s týmto návrhom nesúhlasila a požiadala súd, aby ich zveril do jej osobnej starostlivosti.

Maloletí boli zverení do osobnej starostlivosti matky s odôvodnením, že režim striedavej starostlivosti sa vzhľadom na rolu matky v živote detí v predškolskom a ranom školskom veku odporúča uplatniť až u maloletých vo vyššom veku.

Otec s takouto upravenou starostlivosťou nesúhlasil, rešpektoval však názor súdu a podal návrh na zmenu úpravy pomerov k maloletým deťom až v čase, keď sa stali školopovinnými, teda v čase, keď by argument o nevhodnosti zavedenia striedavej starostlivosti v útlom veku mal stratiť relevanciu.

Súd návrhu nevyhovel s odôvodnením, že maloletí vyjadrili svoju spokojnosť s pretrvávajúcim výchovným usporiadaním. Styk s otcom však nepatrne rozšíril. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie obaja rodičia maloletých. Odvolací súd odvolaniu nevyhovel a styk otca s maloletými zúžil.

Reakciou otca bolo podanie ústavnej sťažnosti, v ktorej namietal porušenie svojich ústavných práv a slobôd, najmä práv súvisiacich s rodičovstvom a výchovou maloletých.

Ústavný súd ČR s využitím relevantnej judikatúry ESĽP súvisiacej s úpravou starostlivosti o maloleté deti po rozvode konštatoval, že všeobecné súdy nepostupovali v súlade s najlepším záujmom dieťaťa.

Keďže nevhodnosť striedavej starostlivosti najskôr opierali o útly vek maloletých a neskôr v čase ich školopovinnosti o stabilitu výchovného prostredia matky, popreli zmysel zákonnej úpravy a ustálenej judikatúry ESĽP.

Vzhľadom na argument všeobecného súdu, že striedavá starostlivosť nie je vhodná pre maloletých v útlom veku, možno legitímne očakávať, že po uplynutí istého časového obdobia a po nástupe maloletých do školských zariadení odpadne prekážka zverenia dieťaťa do striedavej starostlivosti. Ak by sa takáto zmena (vyšší vek maloletých) označila za nedostatočnú, vážne by sa spochybnil princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Takýmto postupom všeobecné súdy de facto deklarovali nezmeniteľnosť pomerov k maloletým deťom: „Kdyby byla argumentace obecných soudů vzatá doslovně, tak by nebylo možné přisoudit otci děti nacházející se v době rozvodu v předškolním či ranně školním věku v podstatě nikdy, protože by vždy prví rozhodnutí (z důvodu věku dětí ve prospěch matky) bylo rozhodnutím konečným.“[16]

Ústavný súd ČR však upozornil na to, že postoj zákonodarcu a judikatúra Ústavného súdu ČR a ESĽP vychádzajú z odlišnej idey ako tej, ktorú v tomto prípade uplatnili všeobecné súdy. Najlepším záujmom dieťaťa je poskytnutie starostlivosti od oboch rodičov, samozrejme, za predpokladu splnenia zákonných podmienok, t. j. schopnosť a ochota oboch rodičov starať sa o zdravie dieťaťa, o jeho telesný, citový, rozumový a mravný vývoj, ako aj hlboký citový vzťah maloletého k obom rodičom.

V takejto priaznivej situácii (za naplnenia zákonných predpokladov) by podľa názoru Ústavného súdu ČR malo ustanovenie striedavej starostlivosti  predstavovať pravidlo.[17]

Po prijatí analyzovaného nálezu prišiel ďalší, v ktorom Ústavný súd ČR označil striedavú starostlivosť za všeobecné pravidlo úpravy styku s maloletým, a to aj napriek skutočnosti, že tento záver zo zákonnej úpravy nevyplýva: „Pokud oba rodiče projevují o dítě skutečný zájem a chtějí jej mít v péči a zároveň oba naplňují relevantní objektivní kriteria ve zhruba stejné míře, čl. 10 odst. 2 Listiny a čl. 8 Evropské úmluvy ve spojení s čl. 32 odst. 4 Listiny a čl. 3 odst. 1 a čl. 18 odst. 1 Úmluvy o právech dítěte vytváří presumpci ve prospěch střídavé péče. Tuto presumpci lze vyvrátit, nicméně jsou k tomu zapotrěbi pádne důvody, mající oporu v ochraně najlepšího záujmu dítěte. Mezi tyto důvody patří například specifický zdravotní či psychický stav dítěte, v jehož důsledku by střídavá péče představovala pro dítě nepřiměřenou zátež, či velmi velká vzdálenost bydlišť rodičů, a to zejména v případech, kdy by tato velká vzdálenost mohla zásadním způsobem narušit školní docházku dítěte.“[18]

Prítomný rozpor medzi ideou zákonnej úpravy o rovnosti všetkých modelov úpravy starostlivosti o dieťa po rozvode a aplikačnou praxou o prezumpcii inštitútu striedavej starostlivosti, si Ústavný súd ČR zrejme uvedomil a v snahe o korekciu svojich striktných názorov o tomto inštitúte v uznesení sp. zn. 1234/15, z 12. augusta 2015 uviedol, že jeho cieľom nebolo zaviesť normu, podľa ktorej má všeobecný súd v prípade úpravy k maloletým deťom rozhodnúť.

Potvrdil aj zaužívanú súdnu prax, že v každom prípade je potrebné dbať na individualizáciu konkrétnych skutkových okolností a špecifík posudzovaného prípadu s dôrazom na najlepší záujem dieťaťa.[19]

Na porovnanie uvádzame, že obdobný názor prevláda aj v aplikačnej praxi slovenských súdov. „Striedavá starostlivosť nie je normou, každý prípad treba posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a špecifiká prípadu. Striedavá starostlivosť by mala byť prioritou len za predpokladu, že sú splnené všetky zákonné podmienky.“ Pritom naplnenie týchto podmienok sa musí v konaní jednoznačne preukázať.[20]

Vzhľadom na to, že z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony nevyplýva prezumpcia žiadneho modelu úpravy starostlivosti o dieťa po rozvode, je predovšetkým povinnosťou súdu, „aby v súlade s princípom nezávislosti rozhodovania súdnej moci, vzhľadom na zistený skutkový stav a vzhľadom na nezastupiteľné osobné skúsenosti vyplývajúce z bezprostredného kontaktu s účastníkmi konania a zo znalostí vývoja rodinnej situácie rozhodli o zverení maloletého do starostlivosti jedného alebo oboch rodičov“.[21]

Záverom

Vychádzajúc z analyzovaných rozhodnutí, zastávame názor, že cieľom Ústavného súdu ČR nebolo prelomiť zákonnú rovnosť existujúcich modelov úpravy starostlivosti o dieťa po rozvode, ale stanoviť doplňujúce kritériá vhodnosti tohto inštitútu.

Základným kritériom, vyjadreným rovnako v českej právnej úprave ako aj v európskej úprave je  prirodzene  najlepší záujem dieťaťa.[22]

V súlade s najlepším záujmom dieťaťa je, aby súd u každej osoby, ktorá má o uplatnenie striedavej starostlivosti úprimný záujem, posúdil všetky relevantné kritériá samostatne. Pritom ak sa preukáže, že jeden rodič zodpovedá skúmaným kritériám lepšie, bude v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti tohto rodiča.[23]

Ak sa naopak preukáže, že u všetkých posudzovaných osôb sú naplnené skúmané kritériá rovnako, žiada sa zveriť dieťa do striedavej alebo spoločnej starostlivosti všetkých týchto osôb.[24] „Je-li tedy svěření dítěte do péče každé z těchto osob v jeho nejlepším zájmu, pak je zpravidla v jeho nejlepším zájmu svěření do péče všech těchto osob současně, neboť jen takto jsou zajištěny podmínky pro všestranný rozvoj dítěte a jen takovým postupem lze minimalizovat zásah do rodinného života dítěte i o jeho svěření do péče usilujících osob.“[25]

Povinnosť všeobecného súdu uvažovať o možnej prezumpcií striedavej starostlivosti, by teda mala nastúpiť až za predpokladu naplnenia všetkých zákonných kritérií. V takomto prípade by totiž mohla striedavá starostlivosť predstavovať najvhodnejšie riešenie odzrkadľujúce najlepší záujem dieťaťa.

 

Autor: Bc. Sabina Demovičová
Študent,  Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave


 

Zoznam literatúry:

Case of Scozzari and Giunta v. Italy

Case of Schneider v. Germany

CICHLÁŘ, P. Problematika hodnotenia fungovania striedavej starostlivosti. In Striedavá osobná starostlivosť o dieťa, zborník odborných materiálov, rád, informácií a praktických skúseností o spoločnej porozvodovej starostlivosti o deti. [online]. Liga otcov. s. 41. Dostupné na internete: http://www.ligaotcov.eu/data/ligaotcov.eu/documents/KNIHA-striedavka--Liga-otcov.pdf

CHALUPSKÁ, L. 2014. Střídavé péče novým standardem v péči o nezletilé? [online]. Dostupné na internete: https://www.pravniprostor.cz/clanky/obcanske-pravo/stridava-pece-novym-standardem-v-peci-o-nezletile

European Judicial Network in civil and commercial matters. Responsabilité parentale Belgique. [online].

Dostupné na internete: https://e-justice.europa.eu/content_parental_responsibility-302-be-en.do?clang=fr

FABIANOVÁ, Z. – FRIŠTIKOVÁ, T. 2017. Judikatúra vo veciach úpravy práv a povinností k maloletým deťom. Bratislava : Wolters Kluwer, s. r. o., 2017. s. 45. ISBN 978-80-8168-597-2.

FOREJTOVÁ, M. – GRYGEROVÁ, J. 2016. Otazníky nad presumpcí střídavé péče o nezletilé děti aneb vliv ESLP na judikaturu Ústavního soudu. In Bulletin advokacie. [online]. Dostupné na internete: http://www.bulletin-advokacie.cz/otazniky-nad-presumpci-stridave-pece-o-nezletile-deti-aneb-vliv-eslp-na-judikaturu-ustavniho-soudu

LAZÁR, J. a kolektív. 2014. Občianske právo hmotné. 1. zväzok. 1. vydanie. Bratislava : IURIS LIBRI, spol. s r. o., 2014. s. 315. ISBN 978-80-89635-08-5.

Striedavá starostlivosť vo Švédsku. [online]. Dostupné na internete: http://www.striedavka.sk/index.php/odborne-informacie/93-striedava-starostlivos-vo-vedsku.html

SMATANOVÁ, L. – VALACHOVÁ, I. 2013. Inštitút osobnej striedavej starostlivosti. In Bulletin Slovenskej advokácie. ISSN 1335-1079, 2013, roč. IXX, č. 11, s. 21

ŠVESTKA, J. – DVOŘÁK, J. – FIALA, J. – ZUKLÍNOVÁ, M. a kol. 2014. Občanský zákoník. Komentář. Svazek II. Praha : Wolters Kluwer, a. s.,2014. s. 549. ISBN 978-80-7478-457-6.

TKÁČ, V. 2015. Striedavá osobná starostlivosť o dieťa v Európskej únii. Shared custody order in the European Union.In Nemecko-rumunsko-česko-slovenská medzinárodná konferencia „Striedavá osobná starostlivosť o dieťa v systéme sociálnoprávnej ochrany detí v EÚ“ In OLÁH, M. 2016. Striedavá osobná starostlivosť o dieťa „Cochemská prax“. Nadlak : Editura Ivan Krasko, 2016. s. 93. ISBN 978-973-107-106-0.

VODIČKA, I. Střídavá výchova v Evropě – prezentácia. In Striedavá osobná starostlivosť o dieťa, zborník odborných materiálov, rád, informácií a praktických skúseností o spoločnej porozvodovej starostlivosti o deti. [online]. Liga otcov. s. 49. Dostupné na internete: http://www.ligaotcov.eu/data/ligaotcov.eu/documents/KNIHA-striedavka--Liga-otcov.pdf

VODIČKA, J. 2010. Střídavá výchova ve světe. [online]. Dostupné na internete: http://www.stridavka.cz/stridava-vychova-ve-svete.html

Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 2482/13, z dňa 26. mája 2014

Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1554/14, z dňa 30. decembra 2014

Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1234/15, z dňa 12. augusta 2015

 



 

Odkazy a citácie:

[1]LAZÁR, J. a kolektív. 2014. Občianske právo hmotné. 1. zväzok. 1. vydanie. Bratislava : IURIS LIBRI, spol. s r. o., 2014. s. 315. ISBN 978-80-89635-08-5.

[2]CICHLÁŘ, P. Problematika hodnotenia fungovania striedavej starostlivosti. In Striedavá osobná starostlivosť o dieťa, zborník odborných materiálov, rád, informácií a praktických skúseností o spoločnej porozvodovej starostlivosti o deti. [online]. Liga otcov. s. 41. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.ligaotcov.eu/data/ligaotcov.eu/documents/KNIHA-striedavka--Liga-otcov.pdf

[3]SMATANOVÁ, L. – VALACHOVÁ, I. 2013. Inštitút osobnej striedavej starostlivosti. In Bulletin Slovenskej advokácie. ISSN 1335-1079, 2013, roč. IXX, č. 11, s. 21.

[4] Pre úplnosť dodávame, že do výsledného počtu rozhodnutí o striedavej starostlivosti boli zahrnuté aj schválené rodičovské dohody o striedavej osobnej starostlivosti.

[5]TKÁČ, V. 2015. Striedavá osobná starostlivosť o dieťa v Európskej únii. Shared custody order in the European Union.In Nemecko-rumunsko-česko-slovenská medzinárodná konferencia „Striedavá osobná starostlivosť o dieťa v systéme sociálnoprávnej ochrany detí v EÚ“ In OLÁH, M. 2016. Striedavá osobná starostlivosť o dieťa „Cochemská prax“. Nadlak : Editura Ivan Krasko, 2016. s. 92. ISBN 978-973-107-106-0.

[6]VODIČKA, I. Střídavá výchova v Evropě – prezentácia. In Striedavá osobná starostlivosť o dieťa, zborník odborných materiálov, rád, informácií a praktických skúseností o spoločnej porozvodovej starostlivosti o deti. [online]. Liga otcov. s. 49. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.ligaotcov.eu/data/ligaotcov.eu/documents/KNIHA-striedavka--Liga-otcov.pdf

[7]European Judicial Network in civil and commercial matters. Responsabilité parentale Belgique. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: https://e-justice.europa.eu/content_parental_responsibility-302-be-en.do?clang=fr

[8]EuropeanJudicial Network in civil and commercial matters. Responsabilité parentale Belgique. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: https://e-justice.europa.eu/content_parental_responsibility-302-be-en.do?clang=fr

[9]VODIČKA, J. 2010. Střídavá výchova ve světe. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.stridavka.cz/stridava-vychova-ve-svete.html

[10]Striedavá starostlivosť vo Švédsku. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.striedavka.sk/index.php/odborne-informacie/93-striedava-starostlivos-vo-vedsku.html

[11]Striedavá starostlivosť vo Švédsku. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.striedavka.sk/index.php/odborne-informacie/93-striedava-starostlivos-vo-vedsku.html

[12]ŠVESTKA, J. – DVOŘÁK, J. – FIALA, J. – ZUKLÍNOVÁ, M. a kol. 2014. Občanský zákoník. Komentář. Svazek II. Praha : Wolters Kluwer, a. s.,2014. s. 549. ISBN 978-80-7478-457-6.

[13]FOREJTOVÁ, M. – GRYGEROVÁ, J. 2016. Otazníky nad presumpcí střídavé péče o nezletilé děti aneb vliv ESLP na judikaturu Ústavního soudu.In Bulletin advokacie. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.bulletin-advokacie.cz/otazniky-nad-presumpci-stridave-pece-o-nezletile-deti-aneb-vliv-eslp-na-judikaturu-ustavniho-soudu

[14]CHALUPSKÁ, L. 2014. Střídavé péče novým standardem v péči o nezletilé? [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: https://www.pravniprostor.cz/clanky/obcanske-pravo/stridava-pece-novym-standardem-v-peci-o-nezletile

[15]FOREJTOVÁ, M. – GRYGEROVÁ, J. 2016. Otazníky nad presumpcí střídavé péče o nezletilé děti aneb vliv ESLP na judikaturu Ústavního soudu.In Bulletin advokacie. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.bulletin-advokacie.cz/otazniky-nad-presumpci-stridave-pece-o-nezletile-deti-aneb-vliv-eslp-na-judikaturu-ustavniho-soudu

[16]Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 2482/13, z dňa 26. mája 2014

[17]Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 2482/13, z dňa 26. mája 2014

[18]Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1554/14, z dňa 30. decembra 2014

[19]Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1234/15, z dňa 12. augusta 2015

[20]FABIANOVÁ, Z. – FRIŠTIKOVÁ, T. 2017. Judikatúra vo veciach úpravy práv a povinností k maloletým deťom. Bratislava : Wolters Kluwer, s. r. o., 2017. s. 44. ISBN 978-80-8168-597-2.

[21]FABIANOVÁ, Z. – FRIŠTIKOVÁ, T. 2017. Judikatúra vo veciach úpravy práv a povinností k maloletým deťom. Bratislava : Wolters Kluwer, s. r. o., 2017. s. 45. ISBN 978-80-8168-597-2.

[22]FOREJTOVÁ, M. – GRYGEROVÁ, J. 2016. Otazníky nad presumpcí střídavé péče o nezletilé děti aneb vliv ESLP na judikaturu Ústavního soudu.In Bulletin advokacie. [online]. [cit. 2017.09.26.] Dostupné na internete: http://www.bulletin-advokacie.cz/otazniky-nad-presumpci-stridave-pece-o-nezletile-deti-aneb-vliv-eslp-na-judikaturu-ustavniho-soudu

[23]Uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1554/14, z dňa 30. decembra 2014

[24]Case of Scozzari and Giunta v. Italy

[25]Case of Schneider v. Germany

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1607

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: