Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
Predplatné
Štvrtok, 28. marec 2024 | meniny má Soňa , zajtra Miroslav
Deň učiteľov
TlačPoštaZväčšiZmenši

RENÁTA DOLANSKÁ: Ľudia už mediáciu uprednostňujú

najpravo.sk • 28.11. 2011, 17:18

Pri príležitosti akcie Týždeň mediácie na portáli najpravo.sk, ktorý vznikol aj s podporou Asociácie mediátorov Slovenska ako jednej z najväčších stavovských organizácií mediátorov, sme v rámci vyjadrenia názorov na súčasnú situáciu v oblasti mediácie oslovili aj JUDr. Renátu Dolanskú, advokátku, mediátorku, podpredsedníčku Asociácie mediátorov Slovenska, predsedníčku Legislatívnej sekcie AMS a riaditeľku Mediačného centra Mimosúdneho Riešenia Sporov.

Pani podpredsedníčka, úvodom nášho rozhovoru môžete ozrejmiť našim čitateľom, čo to vlastne mediácia je a aké sú jej prínosy?

Pojem mediácia sa v podmienka SR už pomerne ustálil, pričom zvyčajne býva vnímaný v dvoch dimenziách, a to jednak v širšom slova zmysle, ako proces riešenia určitého konfliktného stavu resp. sporu do ktorého vstupuje akákoľvek tretia neutrálna osoba, ktorá je stranám nápomocná v ich vzájomnej komunikácii so zmeraním na dosiahnutie dohody a jednak v užšom zmysle slova, v ponímaní zákonnej úpravy, t.j. v zmysle zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii ako mimosúdna činnosť , pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného alebo iného právneho vzťahu za pomoci mediátora zapísaného v registri mediátorov vedeného Ministerstvom spravodlivosti SR. Medzi základné výhody mediácie patria rýchlosť, dôvernosť, neformálnosť a nízka finančná náročnosť. Z pohľadu mediátorky však za najväčšiu výhodu mediácie považujem skutočnosť, že v rámci mediácie sa pristupuje ku komplexnému riešeniu daného problému, a to tak z hľadiska právneho sporu ako aj konfliktu, ktorý ho sprevádza. Ťažisko výhod ale aj úspešnosti mediácie teda spočíva v tom, že okrem právneho sporu v rámci mediácie spravidla býva vyriešený aj konfliktný stav, ktorý ho sprevádza a počas mediácie sa spravidla nastavia aj nové pravidlá fungovania daného vzťahu smerom do budúcna.

Rovnako ako sme sa opýtali aj ostatných osobností slovenskej mediácie, opýtame sa aj vás, je mediácia vhodná na riešenie všetkých sporov? Pri ktorých typoch sporov by ste ju ľuďom, teda občanom alebo firmám odporučili na základe vlastných skúseností?

Mediácia nie je vhodná pri všetkých druhoch sporov a nie je ani vhodná pre určité typy osôb. V zásade sa neodporúča v prípadoch, kde je nevyvážené postavenie strán sporu, napr. z dôvodu strachu jednej zo strán (napr. v prípade domáceho násilia), tiež v prípadoch mentálnej nezrelosti či závislosti niektorej zo strán a pod. , resp. v prípade ak niektorá zo strán resp. obe nie sú ochotné a schopné prevziať zodpovednosť za riešenie daného sporu a sú presvedčené o nutnosti rozhodnutia cestou autority súdu.

Použitie mediácie je vhodné najmä u sporov, v ktorých je nutné alebo vhodné, aby strany spolu v budúcnosti spolupracovali a komunikovali, t.j. napríklad v rodinných sporoch ako sú otázky súvisiace s rozvodom manželstva, zverenia dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov či striedavej starostlivosti, styku s dieťaťom, vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode a pod., susedských sporov a sporov súvisiacich s vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, sporov týkajúcich sa dedičstva, ale aj obchodných sporov, kde v záujme napredovania obchodu a spolupráce je priateľské urovnanie sporov spravidla vždy vhodnejšie ako súdne rozhodnutie.

Renáta Dolanská

Renáta Dolanská 

Ako funguje mediácia v zahraničí?

Skúsenosti zo zahraničia sú pozitívne. V krajinách, kde tradícia mediácie je dlhšia je mediácia považovaná za samozrejmý a prirodzený spôsob riešenia sporov, v krajinách, kde takáto tradícia nebola sa mediácia úspešne etabluje. Snáď najviac sa mediácii darí v USA a Kanade, kde rôzne štatistiky uvádzajú, že mediáciou býva riešených viac ako 80% sporov. Osobne sa domnievam, že štatistiky z USA v oblasti mediácie sú také vysoké z toho dôvodu, že samotná mediácia ako aj profesia mediátora nie sú v radoch odbornej verejnosti / právnici, sudcovia a pod/ ponímané ako „ rušivý element ", práve naopak, sú vnímané ako „prvá pomoc" , ktorú môžu stranám v spore pri riešení sporu ponúknuť. V podmienkach USA preto nie je ničím neobvyklým, že mediácia sa vykonáva za účasti právnych zástupcov strán, ktorí za danej situácie pôsobia v podstate ako "právni vyjednávači" svojich klientov.

Mnohí ľudia, aj z odbornej verejnosti si stále mýlia mediáciu ako alternatívu k súdnemu konaniu a mediačné konanie v trestných veciach.

Je naozaj potrebné odlišovať mediáciu v trestných a netrestných veciach. Mediáciu v netrestných veciach vykonávajú podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii osoby, ktoré splnili zákonom stanovené podmienky a sú zapísané v registri mediátorov vedenom MSSR. Pri výkone mediácie podľa zákona č. 420/2004 Z. z. majú mediátori postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, vykonávajúcej svoju činnosť podľa osobitného predpisu. Mediáciu v trestných veciach vykonávajú probační a mediační úradníci, ktorí majú postavenie súdneho úradníka, sú teda v štátnozamestnaneckom pomere. Mediácia bola do oblasti trestného práva zavedená v súvislosti so zavádzaním princípov a myšlienky restoratívnej justície, ktorá vychádza z toho, že skutočnú prevýchovu páchateľa trestného činu je možné dosiahnuť vtedy, ak bude páchateľ aktívne zapojený do odstraňovania následkov spáchaného trestného činu a bude mať možnosť zoči - voči sa stretnúť s obeťou trestného činu a cestou rozhovoru s ňou si uvedomiť všetky dôsledky spáchaného činu. Je potrebné tiež podotknúť, že mnohokrát aj obeť trestného činu sa chce stretnúť s páchateľom, a to najmä z toho dôvodu, aby sa dozvedela, prečo páchateľ tento trestný čin spáchal. Medzi páchateľom a obeťou trestného činu vzniká jeho spáchaním osobitný druh konfliktu, ktorého riešenie má byť zabezpečené cestou mediácie. Samozrejme mediáciu nemožno uplatniť pri všetkých druhoch trestných činoch, všetkých páchateľoch a obetiach a jej uplatnenie je rovnako viazaná na prejavenie súhlasu všetkých zainteresovaných strán. Dôležitým faktom však zostáva, že mediáciu v trestných veciach nemôžu vykonávať mediátori pôsobiaci podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii a rovnako tak civilnú mediáciu nemôžu vykonávať probační a mediační úradníci vykonávajúci svoju činnosť podľa zákona č 550/2003 Z.z. o probačných a mediačných úradníkoch.

Ste podpredsedníčkou Asociácie mediátorov Slovenska, predsedníčkou Legislatívnej sekcie AMS a riaditeľkou Mediačného centra Mimosúdneho Riešenia Sporov. Máte teda neľahkú úlohu prezentovať tento relatívne nový inštitút v našom pomerne konzervatívnom prostredí a snažiť sa o zlepšenie jeho využívania resp. zvýšenie využívania mediácie pri riešení sporov. Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa dali na dráhu mediátorky?

K dráhe mediátorky ma priviedli skúsenosti zo súdnej siene. Ako advokátka som mala možnosť absolvovať mnohé súdne procesy, v rámci ktorých som dospela k záveru, že za právnym sporom prezentovaným pred súdom sú spravidla zastreté rôzne konflikty resp. nedorozumenia strán, ktoré prerástli do konfliktu. Za daných okolností je preto prirodzené, že očakávania účastníkov sporu smerované smerom k súdu, spravidla nie sú totožné s možnosťami sudcov. Sudca zastupuje štát a pri riešení právneho sporu, ktorý mu bol predostretý, je limitovaný zákonnou úpravou a možnosťami. Súd síce vo veci rozhodne, čím vec vyrieši po právnej stránke, avšak samotný problém resp.. konflikt ako taký spravidla nevyrieši, skôr naopak, konflikt strán sa rozhodnutím súdu zvykne ešte prehĺbiť a častokrát je spúšťačom ďalších súdnych či iných konaní. To je z môjho pohľadu hlavnou príčinou preťaženosti súdov.

Existuje vo Vašej praxi mediátorky nejaký spor, ktorý Vám utkvel z nejakého dôvodu v pamäti? A ako skončil?

Každý človek je výnimočný, s čím súvisí aj skutočnosť, že každý spor je výnimočný. Jedným z poznaní, ktoré mi priniesla mediačná prax je, že ľudia sú schopní zmeniť svoj názor a prehodnotiť aj svoje postoje k svojmu „protivníkovi" smerom k ich vzájomnému zblíženiu sa a pochopeniu, len si to vyžaduje značnú trpezlivosť a „ dobrého sprievodcu". Preto najviac mi v pamäti utkveli spory, u ktorých pri skončení mediácie boli protistrany schopné spolu nanovo „fungovať". Ako príklad možno uviesť rozhádaných súrodencov po skončení dedičského konania, resp. manželov, ktorí 10 ešte rokov po rozvode žili v spoločnom byte.

Mediátor musí byť hlavne psychológom sporu, mať potrebnú dávku empatie a snažiť sa nájsť riešenie. Sudca alebo rozhodca majú jednoduchšiu úlohu, keďže im stačí ich vlastný názor podopretý skutkovým stavom bez ohľadu na to, či tu konsenzus medzi stranami sporu existuje.

Posúdenie otázky či to má sudca alebo rozhodca jednoduchšie, záleží tiež na osobnosti sudcu a rozhodcu. V zásade však možno súhlasiť s tým, že ak sa k riešeniu sporu pristupuje len z vecnej stránky, javí sa to vždy jednoduchšie, ako keď sa do riešenia zapájajú aj emócie a empatia. Keď si však uvedomíme, že sudca či rozhodca nedisponuje takou dávkou slobody, akú má mediátor, ktorý má právo ukončiť mediáciu, ak pri nej narazí na určitú etickú či inú dilemu, myslím, že nie je pre empatického sudcu či rozhodcu ľahké prijať rozhodnutie, ktoré len z vecného hľadiska zodpovedá zistenému právnemu stavu.

Aký by mal byť ideálny mediátor?

Mediátor musí byť v prvom rade vyzretá osobnosť, ktorá sa dôkladne vyzná sama v sebe. Až vtedy, keď mediátor je schopný konštruktívne zvládať vlastné problémy a konflikty je schopný byť účinne nápomocný pri riešení konfliktov iných ľudí. Okrem toho, že mediátor by mal mať zvládnuté komunikačné zručnosti, mal by byť otvorený novým možnostiam a byť do istej miery vizionárom, aby bol schopný vnímanie konfliktného stavu presmerovať do perspektívy jeho úspešného zvládnutia a ďalšieho fungovania. Práca mediátora si vyžaduje bystrú myseľ a nadhľad ale aj sústavné vzdelávanie. Kým u iných profesií sa zvykne hovoriť, že ich práca vedie k profesionálnej deformácii u mediátora, si na základe mojich osobných postrehov a niekoľkoročného vnímania iných kolegov mediátorov, dovolím povedať, že ide o sústavný osobnostný rozvoj a rast.

Mediácia a jej legislatívne zakotvenie. Hneď na úvod sa musím opýtať, nepociťujú mediátori určitú nespravodlivosť voči rozhodcom, keďže rozhodnutie rozhodcu pri existujúcom konsenze účastníkov len na riešení sporu v rozhodcovskom konaní je exekučným titulom a dohoda, ktorá je výsledkom mediácie, a ktorá je vlastne konsenzom o merite sporu nie je sama o sebe exekučným titulom?

Časť mediátorov, najmä z radov právnikov je za to, aby dohoda, ktorá je výsledkom mediácie bola sama o sebe exekučným titulom. Iná časť mediátorov je zasa proti, argumentujúc tým, že akýkoľvek tlak či hrozba exekučného titulu by boli v podstate pre mnohých záujemcov na prekážku absolvovania tohto procesu. V globále sa však domnievam, že nie je ani tak dôležité to, či dohoda je alebo nie je exekučným titulom, skôr je dôležité legislatívne zabezpečiť, aby sa ním mohla v čo najkratšom čase a podľa možnosti čo najjednoduchším a najefektívnejším spôsobom stať, ak o to účastníci prejavia záujem.

Aké by boli Vaše návrhy na zlepšenie právnej úpravy mediácií v slovenskom právnom poriadku, aby sa mediácia konečne zaradila medzi plnohodnotné alternatívy riešenia sporov?

Niektoré z legislatívnych úprav, ktoré slúžia na podporu mediácie sú už prijaté a vstúpila do účinnosti 1.1.2012. Jedná sa o novelu OSP a zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Ďalšie drobné úpravy verím tomu, že postupne budú prijaté. Osobne však za prvoradý predpoklad riadneho začlenenia inštitútu mediácie do systému riešenia sporov na Slovensku považujem zmenu statusu mediátora z pozície podnikateľa na pozíciu osoby určenej štátom na výkon mediácie, obdobne, ako je to v prípade znalcov. Som presvedčená o tom, že v prípade zmeny statusu mediátora by bolo možné naplno spolupracovať so súdmi pri riešení sporov. Modely takejto spolupráce pritom vôbec nemusíme hľadať v zahraničí, model takejto spolupráce je totiž možné nájsť aj v našom Občianskom súdnom poriadku. Ide o činnosť notára v rámci dedičského konania, ktorá spočíva v tom, že súd poverí príslušného notára, aby v rámci konania o dedičstve, ako súdny komisár, vykonal úkony smerujúce k uzatvoreniu dohody dedičov. Až v prípade, ak sa dedičia nedohodnú, vo veci rozhodne súd. S poukazom na tento model, ktorý sa v našej justičnej praxi osvedčil a funguje už celé desaťročia si viem pri zmene statusu mediátora, predstaviť, aby v iných ako dedičských veciach vykonávali úkony smerujúce k uzatvoreniu dohody mediátori, pričom súd by následne uzatvorenú dohodu schválil ako súdny zmier.

Záverom možno jedna idealistická otázka, kedy ľudia začnú na Slovensku uprednostňovať mediáciu pred autoritatívnym riešením sporov?

Túto otázku vôbec nepovažujem za idealistickú a myslím si, že ľudia na Slovensku už uprednostňujú mediáciu pred autoritatívnym riešením sporov. Je len malé percento ľudí, ktorý skutočne chcú, aby ich vec skončila pred súdom. V súčasnosti je rad na odbornej verejnosti, mysliac tým súdy a právnikov, aby využili možnosti, ktoré im mediácia ponúka. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1503

Nový príspevok

PoUtStŠtPiSoNe
: