REKODIFIKÁCIA: Odpovede na otázky čitateľov 1. časť

Do redakcie portálu najprávo.sk sme dostali v posledných dňoch viacero vašich otázok týkajúcich sa výkladu ustanovení nových civilných procesnoprávnych kódexov. Je síce pravda, že nami poskytnutý výklad nemá záväzný charakter, keďže smerodajný je predovšetkým výklad súdny, dovolili sme si však osloviť spoluautora komentára k Civilnému sporovému poriadku a Civilnému mimosporovému poriadku JUDr. Edmunda Horvátha, s ktorým sme vypracovali v redakcii odpovede na vaše otázky, a teda dovolíme si ponúknuť právnej praxi výklad doktrinálny.

Je spoplatnený návrh na vydanie zabezpečovacieho opatrenia?

Podľa článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Položka 1 písmena c) sadzobníka súdnych poplatkov ustanovuje súdny poplatok z návrhu na nariadenie alebo zrušenie neodkladného opatrenia. Podľa poznámky č. 3 k tejto položke Súdny poplatok sa platí aj za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia. Zákon však súdny poplatok z návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia neupravuje. Túto povinnosť nie je možné vyvodiť ani z ustanovenia § 344 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie, nakoľko toto ustanovenie upravuje len subsidiárne použitie ustanovení o neodkladnom opatrení pre samotný proces rozhodovania o návrhu a nemá vplyv na poplatkovú povinnosť. Iná je však situácia pri podaní odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, kde má relevanciu ustanovenie § 6 ods. 1 druhej vety Zákona o súdnych poplatkoch.

Je možné použiť opravný prostriedok - kasačnú sťažnosť ako mimoriadny opravný prostriedok podľa SSP v prípade, ak bolo podané odvolanie podľa ustanovení OSP (za účinnosti tohto právneho predpisu), o ktorom však bolo rozhodnuté až za účinnosti SSP, a teda aj právoplatnosť rozsudku KS nastala až za účinnosti SSP?

Správny súdny poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016, pričom od tohto dňa sa aplikuje v súlade so zásadou okamžitej aplikability procesnoprávnych predpisov, aj na konania začaté predo dňom účinnosti SSP. Intertemporalitu riešia ustanovenia § 491 a nasledujúce SSP. Kasačná sťažnosť je na rozdiel od odvolania mimoriadnym opravným prostriedkom, avšak bez ohľadu na to, nevidím dôvod, prečo by tento mimoriadny opravný prostriedok vo vami naznačenej procesnej situácii nebolo možné využiť, samozrejme, ak je prípustný podľa § 439 SSP.

Zaujímalo by ma, ako je to v prípade, ak sa použijú prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany v iných prípadoch, ako je v ustanovení § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní). Znamená to, že súd na ne nemusí prihliadať alebo nemôže prihliadať?

Ustanovenie má základ v koncentrácii konania. Pozri § 153 (sudcovská koncentrácia konania) a § 154 (zákonná koncentrácia konania). Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, ak súd koncentráciu ešte viac nesprísnil aplikáciou sudcovskej koncentrácie konania.  Výnimky sú upravené v sporoch s ochranou slabšej strany. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa ustanovenia § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366. Z citovaného ustanovenia § 384 ods. 3 CSP preto vyplýva, že na iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, než ktoré predpokladá § 366 CSP a ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd nemôže prihliadať.

Mohla by som vedieť Váš názor na otázku formy rozhodnutia o schválení zmieru? Rozhoduje súd rozsudkom alebo uznesením? Aktuálne sa dá stretnúť s názorom, že zmier má charakter hmotnoprávnej dohody, preto nejde o vec samu a súd má schváliť zmier formou uznesenia.

O tom, že zmier má hmotnoprávnu povahu určite nie je pochýb. Ide o hmotnoprávnu dohodu medzi stranami sporu. Avšak ide o dispozitívny úkon strán sporu, ktorý sa urobil pred súdom, a z tohto dôvodu má zároveň aj povahu procesnoprávnu. Na rozdiel od autoritatívneho rozhodnutia súdu sa predmet konania (meritum, vec sama) vyčerpá, či už čiastočne, alebo úplne, konsenzom strán sporu. Pod slovom „vyčerpá“ musíme chápať odstránenie sporu vyplývajúceho z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv (pozri článok I základných princípov ako aj § 131 CSP) ergo schválený súdny zmier je podľa môjho skromného názoru rozhodnutím v merite sporu.

Dôvodová správa k ustanoveniu § 148 CSP (v návrhu zákona išlo o ustanovenie § 144 CSP) znie takto: „Navrhovaná právna úprava vychádza z tzv. mediačného pôsobenia súdu a preferuje inštitút súdneho zmieru v sporovom konaní. Odstraňuje sa redundantný prvok spočívajúci v opätovnom potenciálnom prejednaní veci, ktorá už bola právoplatne rozhodnutá, súd predsa otázku súladnosti s hmotným právom vyriešil v rozsudku, ktorým schválil súdny zmier. Predkladateľ zamýšľa odstránením tohto prvku posilniť právnu istotu. Zmier sa schvaľuje rozsudkom, keďže ide o rozhodnutie vo veci samej.“

Čiže za použitia autentického výkladu dospejeme k tomu istému záveru, a to, že sa zmier schvaľuje rozsudkom.

Proti tomuto názoru svedčí znenie ustanovenia § 398 CSP týkajúce sa žaloby na obnovu konania, ktoré znie: „Žaloba na obnovu konania je prípustná aj proti právoplatnému uzneseniu, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy vzťahovať aj na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí primerane aj o platobnom rozkaze, ktorý nadobudol právoplatnosť.“ Žeby ambivalencia tvorcu textu? Keďže znenie vyššie citovanej dôvodovej správy k § 148 CSP ako aj znenie ustanovenia § 398 CSP pochádza z tej istej dielne a bolo vyhotovené tvorcami v rovnakom čase, logicky nemožno zaujať iný záver, než taký, že ustanovenie § 398 CSP je chybou. Sotva by sme totiž mohli považovať za chybu znenie dôvodovej správy k § 148 CSP, v ktorej tvorcovia rozsudok ako formu rozhodnutia o schválení zmieru zdôrazňujú opakovane. Môžeme sa domnievať, že išlo o chybu vzniknutú pravdepodobne pri koordinácii prác na normatívnom texte kódexu.

Netreba však zabúdať na to, že tu existuje, hoci v praxi skôr len teoretická, možnosť zmier neschváliť, ak by bol v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 148 ods. 2 CSP). Vzhľadom k tomu, že po rozhodnutí o neschválení zmieru súd musí v konaní pokračovať a rozhodnúť autoritatívne, rozhodnúť o neschválení zmieru formou rozsudku je úplným nezmyslom. Súd o neschválení zmieru rozhodne uznesením, keďže týmto rozhodnutím nevyčerpáva predmet konania, spor tu ostáva aj naďalej.

Rozdiely v interpretácii príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku nie sú žiaduce. Zverejnené súdne rozhodnutia na stránke Ministerstva spravodlivosti SR indikujú rozdielnu formu rozhodnutí o schválení zmieru, čo by mal byť signál pre normatívne vyriešenie tejto dilemy. Názory rôznych právnikov na internetových stránkach, fórach alebo seminároch problém s konečnou platnosťou nevyriešia a je komické, že súdy po rekodifikácii civilného procesného práva nemajú jasnú odpoveď ani na takú elementárnu otázku, akou formou majú schváliť uzavretý zmier.

Podľa článku 3 ods. 1 základných princípov, na ktorých stojí Civilný sporový poriadok každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. Podľa odseku 2 výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.

Položme si teda na misky váh dve do úvahy prichádzajúce formy schválenia zmieru, a to rozsudok a uznesenie a s nimi spojené procesné práva a povinnosti vyplývajúce z CSP (verejnosť vyhlásenia, prípustnosť odvolania a i.). Za súčasného stavu by mal byť výsledok tejto komparácie určujúcim pri voľbe formy, a to predovšetkým s ohľadom na článok 46 Ústavy SR.

Dovoľuje súčasná právna úprava odpustenie poriadkovej pokuty napríklad s poukazom na základné princípy? Ako rozhodnúť o návrhu na odpustenie poriadkovej pokuty?

Zastávam názor, že odpustenie uloženej poriadkovej pokuty v súčasnosti nie je možné. Tento môj názor opieram jednak o výslovné znenie ustanovenia § 102 CSP, ktoré neobsahuje ustanovenie obdobné § 53 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a jednak o výklad zákonodarcu, ktorý v dôvodovej správe uviedol, že „odpustenie pokuty sa vypustilo z dôvodu, že sa tým míňa výchovný účinok uloženého poriadkového opatrenia. Kto raz poruší povinnosť, mal by byť sankcionovaný.“  Tento názor som prezentoval aj v komentári k CSP na str. 225 a zastáva ho aj iná odborná literatúra, napríklad Vokálová, D. a kol.: Občianske súdne konanie po novom, Wolters Kluwer, 2016, strana 43.

Rovnako, ako som už uviedol aj v komentári, vzhľadom k tomu, že poriadkovú pokutu už nemožno odpustiť, je potrebné, aby súd uloženie poriadkovej pokuty zvážil a uložil ju ako krajné opatrenie, pretože za nesplnením povinnosti môžu byť aj dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré nastali nezávisle od vôle pokutovanej osoby (napríklad živelná udalosť, zranenie, choroba).

Základné princípy sú interpretačnými pravidlami platného a účinného normatívneho textu. Ak otázka smeruje k možnej aplikácii článku 4 ods. 2 základných princípov, podľa dôvodovej správy je v odseku 2 vyjadrené interpretačné pravidlo, ktoré nemá byť zamieňané so sudcovskou normotvorbou, ale je len osobitným vyjadrením zákazu odopretia spravodlivosti a umožňuje sudcovi vec spravodlivo rozhodnúť aj v prípadoch, ak výslovné znenie zákona neexistuje.

Rozhodnutie s využitím článku 4 ods. 2 by malo byť preto skutočne výnimočné a tento článok by sa mal aplikovať len v patových situáciách s cieľom zabrániť denegatio iustitiae. Sudca si však nemôže v akejkoľvek situácii na základe tohto článku kreovať ustanovenia, ktoré zákon nepozná. Nemôžeme predsa popierať základnú požiadavku právneho štátu, a to trojdelenie štátnej moci. Pre názornosť ešte iný pohľad, ako by pri odpustení poriadkovej pokuty s poukazom na článok 4 ods. 2 boli nastavené predpoklady pre toto odpustenie? Bolo by možné pokutu odpustiť aj keď už bola zaplatená a stala sa príjmom štátneho rozpočtu? Neotvorili by sme tým pandorinu skrinku s arbitrárnymi rozhodnutiami?

Pre komplexnosť upriamujem pozornosť na zákon č. 65/2001 Z. z., v režime ktorého sa poriadková pokuta nútene vymáha, ak nebola zaplatená dobrovoľne, pričom tento zákon upravuje aj možnosť uzavretia písomnej dohody o splátkach, o odklade platenia, možnosť dočasného upustenia od vymáhania a aj možnosť úplného alebo čiastočného odpustenia pohľadávky, ak sú na to závažné dôvody.

Ak by strana sporu podala návrh na odpustenie právoplatne uloženej poriadkovej pokuty, súdu neostáva nič iné len rozhodnúť, že tomuto návrhu nevyhovuje.

Ako rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania, pokiaľ žalobca v späťvzatí žaloby tvrdí, že náhradu trov konania nežiada, keďže trovy konania mu žalovaný už uhradil?

Nárok na náhradu trov konania je nárokom procesným, ktorý vzniká rozhodnutím súdu. Až právoplatné súdne rozhodnutie konštituuje uvedený nárok. Určite by sme mohli v daných intenciách rozvinúť témy plnenia neexistujúceho dlhu, otázku splatnosti nároku na náhradu trov konania atď., ktoré by viedli k záveru, že pokiaľ ešte nárok ani nevznikol, nemôžeme konštatovať zánik nároku na náhradu trov konania splnením, teda nemôžeme rozhodnúť, že nárok na náhradu trov konania súd žalobcovi nepriznáva. Nevidím však dôvod neakceptovať vôľu žalobcu, ktorý nežiada náhradu trov konania a nárok na náhradu trov konania mu proti jeho vôli priznávať. Skutočnosť, že podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje aj bez návrhu, nevylučuje žiadosť strany sporu, ktorej by inak nárok svedčil, o nepriznanie tohto nároku. Preto by som v danom prípade rozhodol tak, že žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva, keďže žalobca nárok priznať nežiadal. K druhej fáze, teda k rozhodovaniu o výške náhrady potom už logicky nedôjde.

Môže súd účinne doručiť žalovanému písomnosť určenú do vlastných rúk, tak, že ju prevezme splnomocnenec, ktorého splnomocnila strana na preberanie poštových zásielok určených do vlastných rúk na pošte?

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval ešte dňa 24. augusta 2011 vo veci II. ÚS 363/2011, že pokiaľ sťažovateľ splnomocnil vo svojom mene na preberanie poštových zásielok vrátane zásielok určených do vlastných rúk splnomocnenca, musí znášať aj následky spojené s právnymi účinkami ich riadneho doručenia, resp. so začatím riadneho plynutia lehôt na podanie zákonom prípustných opravných prostriedkov, tak ako keby si bol tieto prevzal osobne.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa tohto názoru taktiež pridržiava. Pozri napríklad 3 Obdo 56/2010. V tejto veci NS SR uviedol: „Podľa názoru dovolacieho súdu žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Zo spisu bolo zistené, že splnomocnenému zástupcovi žalovaného ako splnomocnencovi, bol platobný rozkaz doručovaný prostredníctvom pošty a bol doručený dňa 14. decembra 2007, čo vyplýva z priloženej doručenky. Žalovaný na preberanie poštových zásielok, vrátane tých, ktoré boli doručované do vlastných rúk splnomocnil M. G. splnomocnením zo dňa 30. novembra 2007 s poradovým č. 9/2007 preukazu splnomocnenca (na l. č.16 spisu).“ a aj aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2016, sp. zn. 3Obdo/28/2016 v odôvodnení uvádza: „Ak adresát zásielky splnomocnil na jej prevzatie inú osobu, považuje sa zásielka za doručenú okamihom, kedy ju prevzal splnomocnenec adresáta. Splnomocnením na preberanie písomností preberá na seba ich adresát aj zodpovednosť za následky spojené s prevzatím zásielky prostredníctvom splnomocnenca (plynutie lehoty na splnenie povinnosti, plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku, a pod.).“

Aby som bol objektívny, musím spomenúť aj publikované rozhodnutie R 39/2014, ktorého právna veta znie: „Splnomocnenie osoby na prijímanie zásielok za adresáta podľa Poštových podmienok k službám, ktoré poskytuje Slovenská pošta, a.s. (podľa zákona č. 507/2001 Z.z. o poštových službách v znení neskorších predpisov) nie je zastupovaním podľa § 31 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.“

Podľa môjho názoru je vzhľadom na znenie § 109 ods. 1 CSP už posledne uvádzané rozhodnutie R 39/2014 prekonané. Podľa tohto ustanovenia za adresáta je oprávnená písomnosť prijať osoba, ktorá na to bola adresátom písomne splnomocnená alebo poverená. Nebuďme odtrhnutí od reálneho života. Osoba, ktorá odchádza za prácou do zahraničia určite nebude udeľovať splnomocnenie na zastupovanie v konaní, o ktorom ani nemá vedomosť a ktoré by len eventuálne v budúcnosti mohlo začať. Preto ak prejaví vôľu, aby zásielky určené do vlastných rúk preberala iná konkrétna osoba a hoci túto vôľu prejaví na pošte v režime Poštového poriadku, nepochybne ide o relevantné písomné splnomocnenie tak, ako ho predpokladá ustanovenie § 109 CSP. Ak by súd toto písomné splnomocnenie ergo prejav vôle neakceptoval, nemusel by sa adresát písomnosti vôbec o žalobe či súdnom rozhodnutí dozvedieť, čo určite nie je v jeho záujme.