Príkazná zmluva v praxi

Cieľom tohto článku je upriamiť pozornosť  na príkaznú zmluvu a jej praktického využitia, v špecifických prípadoch – napríklad v prípade krátkej spolupráce osoby napríklad s podnikateľským subjektom a za podmienok jej vhodného využitia.

Všeobecné ustanovenia príkaznej zmluvy upravuje § 724 až 732 Občianskeho zákonníka. Podstata príkaznej zmluvy spočíva v tom, že príkazníkovi sa ukladá obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť v záujme príkazcu, avšak príkazník ďalej už nezodpovedá za to, či sa výsledok obstarania alebo výkonu činnosti dostaví. Na úvod je nutné zdôrazniť, že hoci pojem obstarať vec nie je zákonom bližšie špecifikované, nie je možné ho obmedziť len vo význame veci hnuteľnej či nehnuteľnej, pretože ide o vykonanie akéhokoľvek druhu činnosti v záujme príkazcu.

Jedným  z definičných znakov príkaznej zmluvy je osobné konanie príkazníka, pričom koná v mene príkazcu, resp. na jeho účet. Zákon vyslovene pripúšťa aj takú možnosť, kedy príkazník nevykoná činnosť osobne, ale poverí tým inú osobu. Avšak tu príkazník podstupuje riziko, že ak ním poverený zástupca spôsobí škodu, zodpovedá za ňu príkazník, akoby ju spôsobil on sám. Ak by súhlas na ustanovenie zástupcu udelil sám príkazca v takom prípade zodpovedá príkazník len do miery zavinenia pri výbere zástupcu.

Príkazník plní príkaz podľa svojich schopností a znalostí, čo znamená, že má vynaložiť všetko potrebné úsilie, ktoré je možné od neho požadovať v spojitosti s výkonom činnosti. Príkazník je zároveň viazaný pokynmi príkazcu, preto je jeho konanie do určitej miery limitované. Od týchto pokynov sa môže príkazník odchýliť len vtedy, ak je to nevyhnutné  v záujme príkazcu a ak nemôže včas od neho dostať súhlas.