Rozsudok pre uznanie je procesný rozsudok. Neopiera sa o zistený skutkový stav (ktorý sa ostatne ani nezisťuje), ale opiera sa o uznávací prejav žalovaného. Toto jeho uznanie plne stačí na to, aby súd nárok v zmysle uznania tiež priznal. Rozsudok sa teda opiera nie o zistenie a posúdenie skutkového stavu veci, ale o procesný úkon – uznanie žalovaného. Ak sú splnené podmienky pre jeho vydanie, nie sú potrebné ani prednesy účastníkov a ich skutkové tvrdenia, nevykonáva sa dokazovanie a dokonca by súd zrušil aj dôkaz, ktorý už bol nariadený (napríklad by nevypočul už predvolaného svedka).
Podľa ust. § 153a O.s.p. – ods. 1 „ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ ... súd rozhodne rozsudkom na základe uznania .. nároku."
Súd nemá v zmysle O.s.p. v prípade uznania nároku právo skúmať skutkový stav (ako došlo k určeniu výšky úroku z omeškania, ktorú žalovaný uznal), pretože sa musí uspokojiť s uznávacím prejavom žalovaného. Vyplýva to z direktívneho „rozhodne" namiesto „môže rozhodnúť", kde by bola súdu daná možnosť posúdiť vec aj inak, než znie uznávací prejav. Podobne súd nemá právo rozhodnúť sa, či rozsudok pre uznanie vydá alebo nevydá. Splnenie podmienok určených v § 153a O.s.p. stačí na to, aby bol rozsudok pre uznanie vydaný. Rozdielne je to upravené v § 99 ods. 2 O.s.p., kde sa súd rozhodne, či účastníkmi uzavretý zmier schvaľuje alebo neschvaľuje, pričom má právo ho neschváliť, ak je v rozpore s právnymi predpismi. V prípade rozsudku pre uznanie súd nemá ani možnosť zistiť, či je uznanie ako právny úkon v rozpore s právnymi predpismi, keďže v časti, v ktorej žalovaný uzná nárok žalobcu, nie je oprávnený skúmať skutkový stav.
Naviac, aj keby súd zistil, že žalovaný uznáva neexistujúci nárok, nemá zákonnú možnosť do uznania zasiahnuť. Nemôže poučovať účastníkov o ich hmotnoprávnych nárokoch (§ 5 O.s.p.), len o ich procesných právach, aj to len v prípade, ak nie sú zastúpení advokátom. Ak by tak súd urobil, porušil by tým veľmi vážnym spôsobom zásadu rovnosti účastníkov, čo by odôvodňovalo sťažnosť zo strany druhého účastníka. Každý účastník konania má právo vyhľadať právnu pomoc, prípadne dať sa zastúpiť advokátom, právna pomoc sa poskytuje aj bezplatne (napríklad cestou Ministerstva spravodlivosti).
Podmienkami pre vydanie rozsudku pre uznanie sú:
- Žalovaný nárok, ktorý je proti nemu uplatňovaný, výslovným prejavom uznal.
- Žalovaný uznal taký nárok, ohľadne ktorého môže byť uzavretý súdny zmier. Súdny zmier je typickým inštitútom sporového konania, keďže vyžaduje dispozičné úkony účastníkov s takými nárokmi, s ktorými sú oprávnení nakladať (majetkové nároky), na rozdiel od osobných práv v statusových veciach a nesporových konaniach.
Ak sú obidve tieto podmienky splnené je nemožné zasahovať do obsahu uznávacieho úkonu. Ak by tak súd urobil, konal by nad rámec svojich právomocí, daných mu zákonom. Ako štátny orgán môže súd robiť len také úkony, s ktorými zákon výslovne počíta, aplikácia analógie je v zmysle Ústavy SR vylúčená.
Rozdielna situácia by nastala v prípade, ak by žalovaný uznal nárok len čiastočne. Vtedy by sa vyžadoval naviac návrh žalobcu, aby súd rozhodol rozsudkom pre uznanie v tejto časti.
Pokiaľ sa týka poučenia o možnosti podať odvolanie proti rozsudku pre uznanie, potom dodávam, že v zmysle ust. § 202 ods. 1 O.s.p., mohlo poučenie znieť kompletne aj takto:
„Proti výroku o uznaní nároku nemožno podať odvolanie, okrem prípadov, keď neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia alebo vtedy, ak výrok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.", takže do určitej miery možno hodnotiť poučenie o nemožnosti podať odvolanie s odkazom na zákonné ustanovenie § 202 ods. 1 O.s.p. ako nepostačujúce. V takomto prípade by z dôvodov, ktoré v poučení absentovali, mohlo byť aplikované ustanovenie § 204 ods. 2 druhá veta: Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, potom možno podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia. V prípade ak žalovanému táto lehota ešte neuplynula, môže teda podať odvolanie s tým, že takto poskytne Krajskému súdu možnosť podať výklad, týkajúci sa právomoci súdov pri vydaní rozsudku pre uznanie.
Podľa môjho názoru súd by mal mať možnosť rozsudok pre uznanie nevydať (de lege ferenda), ak odporuje hmotnému právu.
Borislav Usačev
študent Právnickej fakulty
