Už viac než dva roky v Čechách straší pracovníkov finančných úradov, zamestnáva správne súdnictvo a zároveň dáva do rúk argument podnikateľským subjektom mimoriadne prelomové rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18. 11. 2008 (v článku nazývané aj ako "prelomové rozhodnutie"), ktorý zaujal názor, že daňovú kontrolu je možné uskutočnil len vtedy, ak má správca dane konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie, že konkrétny daňový subjekt, u ktorého sa začína daňová kontrola, pravdepodobne svoju daňovú povinnosť nesplnil alebo ju splnil v menšej miere. Toto podozrenie musí byť naviac kontrolovanému subjektu oznámené. Ak by takéto podozrenie neexistovalo, daňová kontrola by bola podľa názoru Ústavného súdu ČR protiústavná, keďže obmedzuje resp. narúša autonómnu sféru jednotlivca.
Toto rozhodnutie v čase jeho vydania mimoriadne rozhorčilo ministra financií ČR Miroslava Kalouska, ktorý v rozhovore pre Hospodářské noviny dňa 28. 1. 2009 (autor článku Petr Vašek) uviedol, že námatkové kontroly finančných úradov sú jedným z mála nástrojov, ktoré udržujú daňovú disciplínu a ktoré motivujú daňových poplatníkov plniť si svoje daňové povinnosti. Podľa jeho názoru nález ústavného súdu pomáha jedine daňovým delikventom. Časť českých médií zdôraznila (napr. Lidové noviny dňa 14. apríla 2009 v článku Kalouskova neústavní šikana autora Pavla Mášu) že nejde o to, aby štát prišiel o možnosť brániť daňovým únikom. Podstatné však je, aby z úradného rozhodovania vymizla „svojvôľa". Občan nesmie mať pocit, že nenájde dovolanie a proti prípadnej svojvôli úradov je úplne bezmocný. Kladné ohlasy na rozhodnutie sú podkladané aj tým, že v mnohých prípadoch sa daňové kontroly realizujú (a to aj opakovane) voči subjektom, ktoré sú niekomu inému v nejakom regióne „nesympatické". Pavel Máša, novinár, tiež uvádza, že bez rešpektu k právam jednotlivca, ku ktorému vyzvali ústavní sudcovia, sa môžeme ocitnúť v hodnotovej oblasti, kde sú námatkové kontroly podnikateľov využívané ako nástroj perzekúcie ľudí, ktorí sa z nejakého dôvodu znepáčia štátnej moci.
Svojvôľa úradného rozhodovania, kedy sa okrem iného aj daňová kontrola stáva nástrojom konkurenčného boja či iného sporu by však vždy mala byť eliminovaná do hraníc, kedy zásah do osobnej sféry jednotlivca musí byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou a nielen tým, že orgán štátu má takúto právomoc zákonom formálne zverenú.
Väčšina čitateľov portálu najprávo.sk si istotne položí otázku, prečo by existencia tohto rozhodnutia u našich západných susedov mala mať akýkoľvek význam pre vykonávanie námatkových daňových kontrol na Slovensku. Odpoveď je jasná. Ústavný súd Českej republiky vychádzal pri rozhodovaní z článkov ústavného poriadku ako aj zákonných ustanovení takmer identických s našou právnou úpravou (relevantné ustanovenia si môžete sami porovnať v závere článku). Z uvedeného dôvodu sa môžu aj u nás vyskytnúť situácie, že za použitia argumentácie uvedeného rozhodnutia budú daňové subjekty spochybňovať závery či samotnú legitimitu vykonaných námatkových daňových kontrol. Zmyslom tohto článku je teda poukázať na možné výklady príslušných ustanovení zákona ako aj článkov ústavy, ktoré síce realizoval zahraničný ústavný súd, avšak vychádzal pritom z takmer identickej právnej úpravy so slovenskou.
Čo možno považovať za konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie?
Hneď po prijatí prevratného rozhodnutia Ústavného súdu ČR sa objavilo množstvo otázok, a to predovšetkým:
- Ako sa má správca dane dostať k informáciám o takých konkrétnych skutočnostiach, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že daňový subjekt si svoju daňovú povinnosť nesplnil resp. splnil v menšej miere, keď vlastne tieto skutočnosti sa majú práve daňovou kontrolou zistiť. „Môže byť vierohodným dôvodom pre vykonanie daňovej kontroly udanie?" kládla si otázku Hospodárska komora ČR.
- Vzťahuje sa predmetné rozhodnutie Ústavného súdu ČR len na fyzické osoby alebo aj na osoby právnické? Hospodárska komora Českej republiky bola toho názoru, že nález sa vzťahuje len na fyzické osoby, a nie na osoby právnické, u ktorých akékoľvek narušenie osobnej sféry námatkovou kontrolou finančného úradu nehrozí. Po preštudovaní rozhodnutia Ústavného súdu ČR však treba zároveň dodať, že ústavný súd nekonkretizuje, že by sa jeho rozhodnutie vzťahovalo len na fyzické osoby, v texte hovorí o „jednotlivcovi" a pokiaľ by sme zaujali názor, že pod „jednotlivcom" môžme chápať len fyzickú osobu, narušili by sme princíp rovnosti ustanovený v Článku 47 Ústavy SR (resp. Čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd). Závery rozhodnutia ústavného súdu naviac hovoria len o „daňovom subjekte", takže názor o tom, že by sa uvedené rozhodnutie malo vzťahovať len na fyzické osoby nepovažujeme za podložený konkrétnymi a hlavne relevantnými argumentmi. Avšak aj napriek tomu Najvyšší správny súd Českej republiky zastáva vo svojej judikatúre názor, že z povahy veci zjavne nemôže dôjsť pri právnickej osobe k obmedzeniu či narušeniu jej autonómnej sféry.
Daňová kontrola, trestné konanie a revízori
V súvislosti s uvedeným prelomovým rozhodnutím, sa pre posilnenie argumentov zástancov ako aj oponentov častokrát spomína analógia s inými konaniami. Senát Ústavného súdu ČR, ktorý rozhodnutie vydal (s výnimkou ústavnej sudkyne JUDr. Ivany Janů, ktorá mala odlišné stanovisko) pripodobňuje daňovú kontrolu s trestným konaním, v ktorom k obmedzeniu jednotlivca a realizácii vyšetrovacích právomocí orgánov činných v trestnom konaní nestačí samotná skutočnosť, že cieľom ich činnosti je odhaľovať a stíhať trestnú činnosť, ale až skutočnosť, že tu existuje konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie, že konkrétny jednotlivec sa dopustil protiprávneho konania.
Ústavná sudkyňa JUDr. Ivana Janů po kritike tohto, podľa jej názoru, povrchného pripodobnenia, uviedla analógiu s Českou obchodnou inšpekciou, ktorá nekontroluje len reštaurácie, o ktorých má dôvodné podozrenie z porušovania hygienických noriem alebo Polícia Českej republiky nezastavuje len tých účastníkov prevádzky na pozemných komunikáciách, u ktorých má podozrenie, že porušujú pravidlá cestnej premávky (tu treba dodať, že v niektorých právnych systémoch sa policajná kontrola realizuje len pri existencii podozrenia z porušenia pravidiel cestnej premávky).
Pripodobňovanie k iným konaniam ako jeden z nosných argumentov pri otázke oprávnenosti daňových orgánov vykonávať námatkové daňové kontroly už v tejto situácii prekročilo zrejme hranice primeranosti, nakoľko aj zástupca tlačového hovorcu Ministerstva financií ČR po prijatí nálezu Ústavného súdu ČR uviedol, že „Predstavte si, že by niekto zakázal revízorom námatkovo kontrolovať cestujúcich v hromadnej doprave. Prudko by sa znížilo riziko odhalenia čierneho pasažiera, ľudia by si prestali kupovať cestovné lístky a hromadná doprava by skolabovala". (Zdroj: www.mfcr.cz).
Na margo posledne uvedenej analógie treba dodať, že pri kontrole cestovných lístkov nemá revízor z čoho získať konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie o nezaplatení cestovného, a teda každý cestujúci môže dôvodne očakávať kontrolu jeho cestovného lístka. Naopak, v daňovom konaní majú správcovia dane možnosť získať informácie o takýchto skutočnostiach z viacerých zdrojov. Nedostatočná legislatíva či technická vybavenosť, nevhodný software, resp. iné problémy pri vzájomnej spolupráci správcov dane nemôžu byť podkladom pre tvrdenie o nemožnosti získať relevantné informácie.
Výška vykázanej daňovej straty ako dostatočný dôvod pre vykonanie daňovej kontroly
Najvyšší správny súd ČR sa už v rozsudku zo dňa 19. 02. 2009, č. j. 5 Afs 43/2008-60 (www.nssoud.cz) musel vysporiadať s námietkou sťažovateľa, že v súlade s nálezom Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 1835/07 je nezákonná daňová kontrola, ktorá bola uskutočnená bez predchádzajúceho zistenia porušenia či predpokladu porušenia daňových predpisov daňovým subjektom.
Najvyšší správny súd ČR v konkrétnom prípade konštatoval to, že začatiu daňovej kontroly okrem iného dane z príjmov právnických osôb týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia rokov 2000-2003 predchádzalo vykázanie daňovej straty najprv v riadnom daňovom priznaní sťažovateľa k dani z príjmov právnických osôb za rok 2000 vo výške 1 764 551 Kč, následne v dodatočnom daňovom priznaní k tomu istému obdobiu vo výške 2 225 768 Kč, pričom takto vykázanú daňovú stratu sťažovateľ postupne uplatnil v nasledujúcich rokoch. Už tieto skutočnosti teda samé o sebe boli dostatočným dôvodom pre vykonanie daňovej kontroly a sťažovateľ mohol za týchto okolností pravdepodobnosť daňovej kontroly predvídať, nemohla byť teda pre neho niečím prekvapivým. V žiadnom prípade sa teda nejednalo o realizáciu svojvôle v zmysle nálezu Ústavného súdu zo dňa 18. 11. 2008, sp. zn. 1. ÚS 1835/07. Práve naopak, súd bol toho názoru, že v prejednávanom prípade už práve výška vykázanej daňovej straty v dodatočnom daňovom priznaní odôvodňovala konkrétne pochybnosti, že sťažovateľom takto priznaná daňová strata je vyššia, než by mala byť. Daňovou kontrolou pracovník správcu dane zisťuje alebo preveruje daňový základ alebo iné okolnosti rozhodné pre správne stanovenie dane, pričom daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu nevyhnutnom pre dosiahnutie účelu podľa zákona o správe daní a poplatkov. V danom prípade postupoval správca dane pri začatí a vykonávaní daňovej kontroly v súlade s týmto ustanovením.
Súd teda v rozhodnutí akcentuje dôležitosť záverov rozhodnutia Ústavného súdu ČR, teda vylúčenie svojvôle pri realizácii daňovej kontroly, zároveň však eliminuje možné negatívne dopady tohto rozhodnutia (strata možnosti zabrániť daňovým únikom) tým, že vyjadruje názor, že za konkrétnymi skutočnosťami podložené podozrenie o nesplnení alebo nesprávnom splnení daňovej povinnosti možno považovať aj výšku vykázanej daňovej straty. Z citovaných záverov Najvyššieho správneho súdu si Ústredné finančné a daňové riaditeľstvo ČR vyvodilo opačný záver, a to, že rozhodnutie Ústavného súdu nie je správnymi súdmi prijímané bezvýhradne (www.mfcr.cz).
Nález Ústavného súdu vyvolal revoltu v radoch daňových subjektov
Reakcia podnikateľskej verejnosti na analyzovaný nález Ústavného súdu nenechala na seba dlho čakať. V roku 2010 vydalo Ministerstvo financií ČR informáciu o činnosti daňovej správy ČR za rok 2009, v ktorej sa o. i. uvádza, že „Daňové subjekty - právnické osoby - jsou v řadě případů zastupovány daňovými poradci či právníky. Značným problémem se stává samotné zahájení daňové kontroly. Po oznámení, že u daňového subjektu bude zahájena kontrola, vyvíjí subjekty nebo jejich zástupci nemalé úsilí k tomu, aby tomuto řízení zabránili. Dochází často ke změnám osob ve funkci jednatele a v několika případech bylo nutné ustanovit správcem daně zástupce. Ti se však ustanovení brání. V souvislosti s Nálezem Ústavního soudu zn. I. ÚS 1835/07 podávají daňové subjekty ve větší míře námitky na důvodnost zahájení daňové kontroly."
Najvyšší správny súd ČR sa s nálezom nezmieril
Podľa publikovanej judikatúry Najvyššieho správneho súdu tento zastáva názor, že Ústavný súd Českej republiky sa v náleze I. ÚS 1835/07 nedostatočne vyporiadal so všetkými možnými a uplatnenými zásadnými argumentačnými pozíciami (predovšetkým judikatúrou Najvyššieho správneho súdu, v ktorej bola podľa nich vypracovaný veľmi podrobný mechanizmus procesných prostriedkov na ochranu proti prípadnej svojvôli pri začatí a v priebehu daňovej kontroly) a zároveň z neho nie je zrejmé, že by tak robil zámerne, a preto je Najvyšší správny súd toho názoru, že sa môže od predmetného právneho názoru Ústavného súdu odchýliť (pozri uznesenie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 378/10 na nalus.usoud.cz).
Nový uhol pohľadu Ústavného súdu ČR
Ústavný súd Českej republiky sa k problematike zákonnosti námatkovej daňovej kontroly dostal znovu v konaní I. ÚS 378/10 (nazvime ho pracovne „nové rozhodnutie"). Z tohto rozhodnutia mám dojem, akokeby sa českí ústavní sudcovia snažili uhasiť oheň, ktorý vzplanul po prijatí analyzovaného prelomového nálezu. V novom rozhodnutí uvádzajú, že pokiaľ ako dôvod vykonania daňovej kontroly daňový orgán uvedie typické a obvyklé skutočnosti (napríklad overenie úplnosti účtovníctva a pod.), ktoré sú v kontrolnej činnosti daňových úradov predmetom daňovej kontroly, ich bežné overenie nepredstavuje neobvyklú či snáď dokonca šikanóznu formu výkonu daňovej správy. Ústavný súd síce v novom rozhodnutí viackrát zdôrazňoval rozdielnosť situácie oproti konaniu I. ÚS 1835/07 a poukázal na existenciu špecifických dôvodov, ktoré pri sťažovateľke existovali pre začatie daňovej kontroly (omeškané podanie daňových priznaní, absencia predpísaných náležitostí v žiadosti o predĺženie lehoty podania, neuhradenie správnych poplatkov, nedostavenie sa konateľa na finančný úrad a i.), avšak z jeho kontextu je zrejmý odklon od prelomového nálezu Ústavného súdu ČR.
Porovnanie právnej úpravy v Slovenskej republike a Českej republike v čase prijatia nálezu
Ústava Slovenskej republiky | Listina základných práv a slobôd, ktorá bola v ČR vyhlásená za súčasť ich ústavného poriadku |
---|---|
Čl. 2 ods. 2
Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Čl. 13 Povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. |
Čl. 2 ods. 2
Státní moc lze uplatňovat jen v případech a v mezích stanovených zákonem, a to způsobem, který zákon stanoví. Čl. 4 ods. 1 Povinnosti mohou být ukládány toliko na základě zákona a v jeho mezích a jen při zachování základních práv a svobod. Meze základních práv a svobod mohou být za podmínek stanovených Listinou základních práv a svobod upraveny pouze zákonem. Zákonná omezení základních práv a svobod musí platit stejně pro všechny případy, které splňují stanovené podmínky. Při používání ustanovení o mezích základních práv a svobod musí být šetřeno jejich podstaty a smyslu. Taková omezení nesmějí být zneužívána k jiným účelům, než pro které byla stanovena. |
Slovenská právna úprava - zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov | Česká právna úprava - zákon č. 337/1992 Sb o správě daní a poplatků |
---|---|
§ 2 ods. 1
V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. § 2 ods. 2 Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. |
§ 2 ods. 1
Při správě daně jednají správci daně v řízení o daních v souladu se zákony a jinými obecně závaznými právními předpisy, chrání zájmy státu a dbají přitom na zachování práv a právem chráněných zájmů daňových subjektů a ostatních osob zúčastněných na daňovém řízení. § 2 ods. 2 Správci daně postupují v daňovém řízení v úzké součinnosti s daňovými subjekty a při vyžadování plnění jejich povinností v daňovém řízení volí jen takové prostředky, které daňové subjekty nejméně zatěžují a umožňují přitom ještě dosáhnout cíle řízení, tj. stanovení a vybrání daně tak, aby nebyly zkráceny daňové příjmy. |
§ 15 ods. 1
Daňová kontrola Daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu (Zákon o účtovníctve) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, (§ 33 zákona č. 595/2003 Z.z.) alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. |
§ 16 ods. 1
Daňová kontrola Daňovou kontrolou pracovník správce daně zjišťuje nebo prověřuje daňový základ nebo jiné okolnosti rozhodné pro správné stanovení daně u daňového subjektu nebo na místě, kde je to vzhledem k účelu kontroly nejvhodnější. Daňová kontrola se provádí v rozsahu nezbytně nutném pro dosažení účelu podle tohoto zákona. |
Urobte si názor sami a prezrite si celé znenia rozhodnutí na nalus.usoud.cz.
Ilustračné foto: www.sxc.hu
Súvisiace články
- Zásah do osobnostných práv sudcu článkom v časopise
- Umelé prerušenie tehotenstva
- Rozhodovanie o odklade exekúcie a vážne ohrozenie oprávneného
- Nesúlad § 86 ods. 1 Zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- Ochrana pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, pojem zásah
- Sťažnosť na orgán verejnej správy
- Sudcovia Ústavného súdu nebudú stíhaní
- Ústavný súd predbežným opatrením pozastavil účinnosť zákona o prokuratúre
- Poskladáme sa na ďalších 70 tisíc eur